medzi sebou. Tento bodový zisk je nízkym percentom úspešnosti z 36 možných bodov.
Je preto na zamyslenie, akou cestou ten-ktorý klub v novodobej histórii slovenského futbalu kráča. Akým štýlom sa mesto, klub k doterajším výsledkom dopracoval? Čo bolo príčinou vzostupu, resp. zostupu v dlhodobej tabuľke? Čo je dočasné a čo už je takmer trvalé? Ktorá cesta je správna, ktorá nie? Naše ligové kluby možno všeobecne rozdeliť na tie, ktoré peniaze majú, sú solventné a tie, ktoré nemajú a možno už ani mať nikdy nebudú. Ďalším aj etickým deliacim kritériom je to, či v klube hrajú vlastní odchovanci a "vypiplaní" talentovaní hráči z nižších súťaží alebo len nakúpení futbaloví žoldnieri I., resp. II. výkonnostnej kategórie. Podľa hrúbky vlastnej peňaženky.
Slovenský top-klub je 1. FC Košice. Vzhľadom na kapitál má takmer neobmedzené možnosti výberu hráčov a okrem toho tradične dobrú mládežnícku základňu. Aj keď to nie je vidieť v ligovej tabuľke, tak z medzinárodného pohľadu Slovensko takýto klub, ktorý môže byť smerom von konkurencieschopný, potrebuje. Trnava je podobný typ klubu ako 1. FC. Menší kapitál kompenzuje systematickým budovaním mužstva, húževnatosťou, obrovským diváckym potenciálom, ktorý si ako jeden z mála klubov v našom futbale vybudovala. Futbal ide za peniazmi a takmer všetko to hráčsky najlepšie sa, pochopiteľne, sústredilo do týchto dvoch klubov. Na opačnom konci stoja kluby, ktoré z jedného, ale možno aj z rôznych dôvodov predali svojich najlepších hráčov do vyššie menovaných tímov a do zahraničia. Sem patria aj kluby, ktoré patrili v nedávnej minulosti k ozdobám nášho futbalu. Dokonca predávali svojich hráčov takým tempom, že ich mužstvá sa nestačili výkonnostne zregenerovať. Zahojiť jazvy. Je možné, že nemali iné východisko, to vedia len zainteresovaní. V tomto období sú niektoré na tom tak, že už nemajú čo predať. Preto sa v týchto kluboch dostali slabí a ešte slabší hráči do bezkonkurenčného prostredia. Jednoducho, lepších niet. Vedia, že musia hrať, lebo nemá kto. Diktujú si podmienky, vládnu. Tréneri a funkcionári nie sú pre nich autoritou. Zacyklený, bludný zostupový kruh. Tento stav si možno neprávom odniesli vyhodení tréneri a ďalší majú schody namydlené.
Sú aj kluby, ktoré nemajú žiadny štýl. Idú tak, ako Pán Boh dá. Mám však názor, že aj v našej lige sa dá vysoko odbornou prácou, podloženou veľkými skúsenosťami, vybudovať konkurencieschopné a víťazné mužstvo. To posledné roky poctivou mravčou trpezlivou prácou dokazuje Inter. Je síce pravda, že kým sa k terajšiemu stavu prepracoval, vyskúšal niekoľko trénerov (Adamec, Petráš, Brückner, Valovič) a množstvo hráčov, ale zrejme mal jasnú predstavu, akými prostriedkami a kde sa chce dostať a ako vyťažiť z daného stavu maximum. Bez konkrétnych nákupov našich futbalových hviezd a hviezdičiek. Keď k tomu pripočítam tradičný interistický handicap, že vzhľadom na divácku kulisu má každý súper na Interi takmer domáce prostredie, že rozsiahly štadión je sám proti futbalu, že na Interi rozhodcovia súperov nepoškodzujú, treba vysloviť uznanie a pochváliť tento rozumný štýl budovania a napredovania mužstva. Samozrejme, že hodnotím momentálny stav, ale je to aj vzorová cesta, ktorou by sa slovenské kluby mali uberať. To už nehovorím, že Inter veľkoryso rozbehol náročný projekt výchovy mládeže, ktorý za 2-3 roky bude produkovať špičkových hráčov.
Autor: Milan Lešický (Autor je trénerom futbalistov SR do 21
