tak možno stane jedným z vlasteneckých symbolov dorastajúcej mladej generácie Čechov. Jeho predstaviteľ - jeden z najobsadzovanejších hercov českého filmu Ondřej Vetchý - má momentálne "slovenské obdobie". Náš rozhovor sa odohral po dokončení tisícej klapky pripravovaného slovenského filmu Kruté radosti v réžii Juraja Nvotu, ktorý časť nakrúcania situoval do vinárskej Modry. Sám je otcom dospievajúcej dcéry Veroniky a vo filme stvárňuje otca mladučkej Valentíny (Táňa Pauhofová). V Prahe ho čaká práca na dokumente z denníkov režiséra a scenáristu Pavla Juráčka v réžii Martina Šulíka a ďalšia úloha otca veľkej dcéry, tentokrát v podaní Dorotky Nvotovej v debute začínajúceho českého režiséra Benjamína Tu(krúžok nad u)čka. Už štrnásť rokov je členom pražského Činoherního klubu, kde jeho Van Gogh zaznamenáva rekordnú návštevnosť. Aj v čase nakrúcania myslí na Vincenta, ktorý sa stal míľnikom jeho života: "Žijem od jedného predstavenia k druhému," hovorí Ondřej Vetchý.
Patríte medzi najobsadzovanejších hercov v Čechách. Z tejto pozície si úlohy môžete vyberať. Čo vás priviedlo do Modry?
Nevyberám si úlohy kvôli tomu, že mám príliš veľa ponúk, ale preto, že som, aký som. Vždy som si vyberal. Pre mňa nie je určujúci relatívny úspech, ale to, aký chcem v živote byť. A hlavný dôvod, prečo som prišiel sem na Slovensko, je asi ten, že som sa tu stretol s ľuďmi, s ktorými som rád - je tu môj dobrý priateľ Janko Kroner, ktorý pre mňa symbolizuje celé Slovensko, Honza Malíř, vynikajúci kameraman, maskér Juro Šteiner, Ady Hajdu, Juro Nvota, Anička Šišková a ďalší vynikajúci kolegovia.
O čom premýšľate v modranskom hoteli?
Predstava, že nemôžem byť doma, je pre mňa ubíjajúca. Premýšľam o domove, je tu vlastne so mnou, a hoci som zdanlivo vypadol z jeho kolotoča, neodpočiniem si. Filmové práce sú hektické. Ale ako postupujú, ľudia sa začínajú viac stmeľovať, pociťujú zmysel toho, čo robia. Odrazu mi je oveľa lepšie.
Zanechali ste v Prahe rozbehnutý vlak vzťahov a povinností. Ostala tam i vaša dcéra Veronika, s ktorou spolu žijete. Hoci je už veľká, kontrolujete ju na diaľku?
Nikdy som ju príliš nekontroloval, môžem akurát vyjadriť svoj názor. Myslím, že je v niektorých veciach múdrejšia než ja. Veľmi si rozumieme a tešíme sa z každej chvíle, keď môžeme byť spolu. Sme priatelia.
Snímku Tmavomodrý svět poslala vaša krajina podľa všeobecných očakávaní na Oscara. Už máte svoju oscarovú skúsenosť s Koljom. Ako odhadujete šance na víťazstvo tentokrát?
Samozrejme, že by som si prial, aby mal Tmavomodrý svět úspech. Na druhej strane, dnes som už vyliečený z ambícií a špekulácií o tom, či niekto cenu dostane alebo nie. V 88. roku som bol ako herec nominovaný na európsku cenu za film Dom pre dvoch. Bol som vtedy mladučký a zažil som atmosféru "filmového neba" so všetkým, čo k tomu patrí. Stretol som tam naozajstné hviezdy - Mastroianniho, Ginu Lollobrigidu, Ornellu Mutti. S odstupom si uvedomujem, že som bol vtedy asi trochu komický.
O Svěrákovcoch ale panuje mienka, že celý film bol urobený s taktickým zacielením práve na získanie Oscara.
Keď niekto povie, že nechce Oscara, tak klame. Honza ho získal, a to dvakrát plus jednu nomináciu. Keby chcel nakrúcať len oscarové filmy, tak by bol už dávno v Amerike. Po Koljovi dostal z Hollywoodu asi 50 ponúk scenárov, medzi nimi boli aj Pravidlá muštárne alebo Čokoláda. Keby mal takúto ambíciu, tak by jednoducho siahol po ponúkaných možnostiach.
Ako je to s úspechom? Sláva už mnohým ublížila a zmenila viaceré sympatické osobnosti na nepríjemných nafúkancov. Ako sa bránite jej tlaku?
Predsa nestratím polovičku IQ, keď príde nejaký úspech. Som presvedčený, že to, čo práve robím, nie je najdôležitejšia vec na svete. Skôr ide o jednu z foriem komunikácie. Ak chcem svoju prácu robiť dobre, musím zostať samým sebou. Riziko, ktoré sláva so sebou prináša, vidím v tom, že niektorí ľudia sa budú so mnou rozprávať pre to, čo robím, a iní mi budú práve preto dávať najavo, že sa zo mňa nezbláznia. Ale je to moja cesta a ja som si ju vybral dobroboľne.
Kedy ste pocítili, že už nie ste žiak, ale zrelý profesionál?
Vôbec sa necítim ako profesionál. A ani nemám ambíciu byť hercom za každú cenu, netúžim po žiadnych konkrétnych úlohách. Robím to, pretože som stretol ľudí, ktorých mám rád, ktorí ma oslovujú a je mi s nimi dobre.
Ak by ste boli teda v dobrej partii kominárov, tak ste kominár? Ale veď talent je predsa aj "dar zhora", možno tu funguje aj nejaká iná zodpovednosť - voči sebe a iným, nepremrhať darované...
Možno, ale vysoko nad touto zodpovednosťou stojí to, aký kto je. Všetko nadobudne zmysel, len ak sa moja práca stane spôsobom, ako naplniť to, o čom som presvedčený. Možností je však celý rad. Herectvo je len jedna z nich. Neviem, či tá najsprávnejšia. Možno je trochu zavádzajúce to, že ľudia chcú, aby im pri tom, ako sa snažia byť dobrí, bolo ešte aj pekne.
Prečo je to chyba?
Ľudia robia niečo, pretože vedia, že je to správne, ale pritom si chcú ešte aj niečo užiť, urvať len pre seba.
Samotní herci hovoria, že ich profesia je aj istý druh závislosti, drogy, posadnutosti...
Nie som teda typický herec. Pre mnohých je dôležitejšie to, že hrajú, než to, v čom hrajú. Ja radšej nebudem hercom, akoby som mal hrať v zlých alebo zameniteľných veciach. Nie som na predaj. A nemám ani najmenšiu potrebu robiť rozhovory. Stojí ma veľa síl zdôvodniť si už len to, prečo vlastne hrám.
Nepotrebujete reklamu?
Nejakí novinári mi nahovárali, že predsa komunikovať s nimi je aj v mojom osobnom záujme. Že ich potrebujem kvôli vlastnej reklame. Povedal som im, že ak budem dobrý, v našej malej zemičke ju nebudem potrebovať, a keď budem zlý, tak mi nepomôžu. O tom to vôbec nie je. To je ich práca a ich potreba.
Český bulvár už odhadzuje akékoľvek zábrany. Na televíznych obrazovkách nedávno uvádzali na pravú mieru aféru z Blesku vaši kolegovia - manželia Jozef Abrhám a Libuše Šafránková, s ktorou ste okrem iného hrali vo filmoch Kolja a Báječná léta pod psa. Ako sa tomu v Čechách vy všetci bránite?
Viem, že niektorí novinári kradnú a klamú. A tým posledným spôsobom, akým sa tomu možno ubrániť, je aj aktívny fyzický odpor. Keď postavím na jazýček váh luhára a zlodeja a oproti nim agresivitu človeka, ktorý sa bráni, tak zlo brániaceho sa je menšie. Napriek tomu, že je zjavne menšie, stáva sa kvôli nim horším človekom: možno obhajuje správny princíp, ale aj tak sa zababre od ich svinstva. Nie je nič smutnejšie, než niekto, kto parazituje na ľudoch, ktorí vytvárajú hodnoty. To, že Pepa Abrhám a Libuška Šafránková sa v televízii obhajujú len preto, že niekto je zúfalý upír, a oni musia pred celým národom dokazovať, že nie sú zlí ľudia, tak to ma uráža asi zo všetkého najviac. Veď aj bulvár sa dá robiť slušne.
Nie ste teda ghándíovský typ, ktorý sa len potichu odvráti...
Keď je niekto arogantný, tak mu čelím. Myslím, že jediné, čo na svete má zmysel, je poskytnúť ľuďom pocit slobody, aby sa mohli prezentovať, presadiť a obohatiť ostatných tým, akí sú. Ak niekde prevláda negatívna energia a ľudia špekulujú, sú predpojatí, majú predsudky a ja v ich prítomnosti cítim, že nie som samým sebou, tak akékoľvek stretávania sú zbytočné.
V osemdesiatych rokoch ste sa objavili vo filme Láska z pasáže, kde ste hrali v trojke s Lukášom Vaculíkom a Sagvanom Tofim. Vtedy ste sa stali symbolmi istej diskotékovej generácie. Dá sa povedať, že Lukáš a neskôr Sagvan, so svojím pokusom o spevácku dráhu, sa stali idolmi mladých. Čo robia títo ľudia dnes?
Lukáš je môj dobrý kamarát. Je to výborný chalan. Sagvan Tofi je trochu iný, je veľmi svojský, ale mám ho rád. Má svoj vlastný rebríček hodnôt, ktorého sa prísne drží.
Nehrá?
Preňho je to ťažké. On priniesol typ, ktorý už odišiel spolu s tou dobou, ako odišlo veľa typov, napríklad aj Pavel Kříž zo série filmov Jak básníci... Tí ľudia sa môžu kedykoľvek vrátiť, ale už ako niekto iný.
Svojho času ste sa zúčastňovali na politických mítingoch na podporu Klausa. Akú úlohu vo vašom živote zohráva politika?
Všeobecne je politika súčasťou života všetkých ľudí. Ako občan Českej republiky som štátotvorný. O verejné veci sa zaujímam a boli časy, keď som mal potrebu prezentovať svoje názory aj verejne. Počas revolúcie som sa exponoval pre Občianske fórum.
V predstavení Vincent van Gogh, ktorého stvárňujete v Činohernom klube, si zakaždým odrezávate ucho a možno aj kus duše. Keď dohráte, ako sa po Vincentovi naspäť dostávate do úlohy Ondřeje?
Počas hry vzniknú isté priesečníky, ktoré v sebe vykutrem a vtedy občas začne fungovať aj energia, ktorá nie je moja. Ja jej len nesmiem prekážať. Keď sa to podarí, som iba jej nástrojom. Ľudia a ja to cítime a medzi nami vzniká pomyselný oblúk, ako v chrámovej lodi.
Cítite sa ako nástroj?
Všetci sme nástroje. Niektoré nástroje sú veľmi pekné, iné ani nie. Ide o to, aby sa snažili byť nabudúce tými krajšími... Ja sa pokúšam čítať signály, ktoré mi posiela osud. Niektoré som prečítal správne, niektoré som možno prehliadol, ale viem, že istý pricíp tu funguje a som schopný sa naň napojiť. Som šťastný, keď sa mi to podarí.
Aký princíp?
Princíp toho, že sme súčasťou niečoho vyššieho a že nič nie je bezo zmyslu. Všetky informácie, ktoré človek dostáva, mu neprichádzajú do cesty náhodou a on sa musí stále pokúšať správne ich čítať. To, že niekoho stretneš, nie je náhoda. Môžeš premýšľať, čo ti mal ten človek priniesť a to ťa posunie ďalej. Je to princíp vzájomnosti, ktorá tu funguje, a my sme všetci jeho súčasťou. Preto nechápem, že niekto nad tým druhým môže machrovať. To predsa nedáva žiadny zmysel.
Autor: Tina Čorná / Foto: Alexander Trizuljak, ALEX FILM and MEDIA GROUP
