avých chvíľach, keď máte pocit, že za vami ktosi kráča, ktosi, kto vlečie za sebou ťažké šuchotajúce krídlo. Anjeli sa kreslia s krídlami. Dvoma krídlami. Ale bol raz jeden anjel, ktorý mal z toho druhého krídla iba polovicu. Iba taký kýpeť. Možno oň prišiel v pradávnych časoch, keď sa zúčastnil ako veterán veľkej vojny. Bola to pamätná bitka: vzbúrení anjeli proti poslušným. Z tých padlých anjelov sa potom stali diabli, ako to býva často aj tu na zemi. A z anjela-veterána sa stal invalid. Do dôchodku nechcel ísť, aj keby mu bolo dobre ako v siedmom nebi. Darmo mu kolegovia anjeli dohovárali, aby to už nechal, že svoje si už odrobil, prečo práve on potrebuje zožierať sa s ľuďmi! Mohli mu to spievať anjelskými hlasmi, nedal si povedať. Čertovský chlapík, tento anjel.

Zbalil sa, zamával tým polovičným krídlom a letel na zem. Teraz si mnohí skeptici povedia, že letel ako anjel a dopadol ako čert. Vôbec nie. Anjel sa ľahučko a neviditeľne zniesol na pevnú zem. Poobzeral sa okolo seba. Všade boli kŕdle anjelov, húfy anjelov, vojská anjelov, armády anjelov... Všetci boli v plnom nasadení, v nepretržitej dennej i nočnej šichte. Dávali pozor na svojich ľudí. Poviem vám: museli s nimi mať anjelskú trpezlivosť. Ľudia nie sú nijakí anjeli, každú chvíľu sa do niečoho môžu namočiť... Anjeli mali s ľuďmi plné ruky roboty, aj keď v ich prípade by bolo výstižnejšie povedať, že mali tej roboty plné krídla.

Len jeden človek nemal svojho anjela strážcu. Nevedno, ako sa to mohlo stať, možno chyba réžie, možno to bola jeho chyba. Nebolo s ním ľahko. Bol to konfliktný typ, bitkár, zurvalec, bez ilúzií, predsudkov a domova. A bez pravej ruky. Prišiel o ňu zasa vo svojich životných bitkách. Ja nemám krídlo, on nemá ruku, budem jeho pravá ruka, povedal si anjel a ostal pri ňom. Ten chlapík, samozrejme, o ničom nevedel, pretože také veci ako pridelenie anjela sa dejú nebesky diskrétne. Od tej chvíle sa však niečo s ním dialo. V ňom, okolo neho sa niečo zmenilo. Naďalej klial a hrešil a pil a kradol a míňal vyžobrané drobné, ale už ho čosi omínalo. Najprv myslel, že chytil blchy, ale potom s nevôľou zistil, že sa to prebudilo v ňom uspaté svedomie.

Mal by si sa aspoň raz za život pomodliť, pošepkal mu neviditeľný anjel do skriveného ucha.

Ja a modlitba? zdúpnel bezdomovec. Veď nemôžem ani ruky zbožne zopnúť k modlitbe! zasmial sa, pretože mal zmysel pre čierny humor. Aha! A zohol jedinú ruku. V tej chvíli anjel k nej priložil svoje zdravé krídlo! Bola to modlitba bez slov, drsná a neohrabaná modlitba človeka, ktorý už neveril v nič. Ani v diabla, ani v anjela. Ale keby sa bol v tej chvíli obzrel, bol by ho zbadal. Pretože keď anjelom tečú z očí slzy, je to ako so sklom: sú viditeľní.