Mesiac november je trochu kontroverzný. Napríklad "november `89" sa chápe ako čosi pozitívne, ako historický prelom, koniec totalitného režimu a nástup demokratického systému. Ak sa však povie "november 1994", to už je niečo iné, negatívne, čosi, čo zastavilo demokratizačný proces. Je to nôž do chrbta nežného novembra 1989, a aj sa to tak ujalo - noc dlhých nožov.
Keď v novembri 1989 na námestiach štrngali kľúče a blikali stovky, ba tisícky sviečok, dav ľudí bol akýsi jednoliaty, jednotný, masívny a vášnivý, optimisticky rozžiarený. Prešlo osem rokov a situácia na námestiach sa zmenila - dav sa preriedil, tváre sa zachmúrili, stovky tých, ktorí tu predtým štrngali kľúčmi, teraz sedia doma v teple a šúchajú si dlane. Ich predstavy o demokratizácii spoločnosti, o trhovom hospodárstve, sociálnych a občianskych slobodách a istotách sa evidentne naplnili - tým, že sa dostali k moci, že sprivatizovali, obsadili štátny úrad, oni, ich rodina, priatelia, známi... Títo ľudia už necítia potrebu prísť 17. novembra na námestie a štrngať kľúčmi. Oni si pravdepodobne v tichosti pripomínajú iný "sviatok" - pamätnú "noc dlhých nožov" z 3. na 4. novembra, keď v parlamente urobili kroky, ktoré dodnes vyvolávajú voči Slovensku vlnu nesúhlasu, kritických vyjadrení, demaršov, odmietania. Už aj od tohto dátumu uplynula dlhšia doba - celé tri roky, počas ktorých predstavitelia Európskej únie neúnavne vysvetľovali slovenským ústavným činiteľom, že ak sa skutočne chceme usilovať o plné členstvo v EÚ, musíme sa priblížiť k ich spoločenským, politickým a hospodárskym normám, jednoducho musíme mať aspoň približne takú úroveň, ako oni. Pre vládnu koalíciu, ktorá je názorovo a ideovo úplne rozbitá a ktorú zjednocujú len pseudohodnoty - moc a majetok, sa táto úloha ukázala byť nesplniteľnou. Jednoducho je nemožné byť súčasne demokratom i diktátorom, policajtom i teroristom, advokátom i zločincom. Verbálne síce vládna koalícia naďalej tvrdí, že sa chce integrovať, ale veď čo iného jej aj zostáva, ako by ináč vysvetlila občanom náhlu zmenu stanoviska a fakt, že celé roky plnila mylný program? A tak tvrdohlavo melie jedno a robí presne opačné. Vláda vie, že rok 1968 sa nezopakuje a že žiadne internacionálne vojská si sem neprídu vynucovať splnenie toho, čo sme sľúbili. Naopak, postupne sa začnú našej krajine vyhýbať, veď čím viac sa vzďaľujeme Európe, tým sú ich peniaze u nás neistejšie. Naoko sa nič nestane, žiaden veľký tresk či rachot, možno si to väčšina občanov ani neuvedomí. Ale ich deti áno. Tí mladí, ktorí stáli na námestí v roku 1989, to už asi vedia. Mali 20, možno 22 rokov a dnes majú pred tridsiatkou. Zázraky, ktoré očakávali s otvorenými očami, sa nekonali. Mladí, ktorí budú stáť na námestí v tomto roku po prvýkrát, sa už na svet asi pozerajú inými očami. Už nebudú ochotní čakať ďalších osem rokov, kým sa veci pohnú slimačím tempom vpred. A to je súčasne aj dôvod pre môj optimizmus. Vývin v tomto štáte sa už nedá zastaviť, tu už neexistuje cesta späť - cesta k medzinárodnej politickej a hospodárskej izolácii, tu sa dá ísť len dopredu, smerom k profesionalite a kvalite.
Poznám jedno podobenstvo - o cene za premenu a prerod v prírode. Aj ten najkrajší motýľ, kým sa vyliahol, bol najprv obyčajnou škaredou larvou. Tá sa musela zakukliť a ukončiť svoj život, aby dala život vyššej forme - motýľovi. Myslím, že to podobenstvo je zrozumiteľné.
FOTO: Eduard Kukan bol jedným z lídrov SDK, ktorí sa v pondelok prihovorili k občanom na Námestí SNP v Bratislave.
Autor: Eduard Kukan, predseda Demokratickej únie, FOTO - VLADIMÍR
