Martiš bol vo svete horolezcov známy aj prezývkou Smoliar. Na expedíciách na osemtisícovky Daulaghírí, Lhoce Šar (rok 1984) a na Evereste (rok 1987) sa mu tá čierna potvora lepila na päty. Buď zdravotné problémy, alebo iné náhle komplikácie mu nedopriali tesne pred cieľom vystúpiť až hore. Až 2. októbra 1988 sa mu konečne pošťastilo vyjsť na Annapurnu (8091 metrov). Po deviatich rokoch našiel v blízkosti svojej prvej a teraz už i poslednej osemtisícovky smrť. Zahynul priam banálnym spôsobom na trekingovej trase. Po výstupe na Annapurnu v roku 1988 si dal Jindro na čas s vysokými horami pokoj. "Dá sa povedať, že už som bol unavený, od sedemdesiateho deviateho som bol prakticky každý rok vo vysokých horách. Od tohtoročnej expedície na Kančendžongu som sám očakával, že si po deviatich rokoch overím, ako som v 45 rokoch na tom fyzicky, psychicky a s aklimatizáciou. Bol som prekvapený, liezol som v pohode, tak dobre som sa na žiadnej doterajšej výprave asi necítil," povedal Jindro krátko po návrate z jarnej výpravy slovenských horolezcov na Kančendžongu. Vtedy sme hovorilo najmä o pocitoch, keď je človek blízko vrcholu, ale podmienky mu nedovoľujú dosiahnuť ho. "Keď som robil posledný pokus, bol som už aj naštvaný, nevedel som, či je počasie také tvrdé, alebo ja taký slabý. Skutočne sa mi nechcelo ísť dole. Zafungoval však pud sebazáchovy, hoci by človek najradšej šiel hlavou proti múru. Pokiaľ ešte má zvyšky zdravého rozumu, aby to všetko skalkuloval a zvážil, musí sa rýchlo rozhodnúť. Teda - vrátil som sa, a to bola aj bodka za expedíciou. Na jednej strane možno povedať, že nebola úspešná, skončila sa 80 metrov pod vrcholom, ja si však myslím, že nám do istej miery šťastie prialo - v tých hrozných podmienkach sme prežili všetci a vrátili sme sa živí a zdraví," pripomínal Jindro vtedy ešte čerstvé spomienky na tretiu najvyššiu horu sveta.

Témou našej poslednej debaty bol aj strach a jeho prekonávanie. "Myslím si, že pocit strachu je u horolezcov možno trochu posunutý, ale dokážu prekonať túto bariéru s vedomím, že to nemusí vyjsť. Každý zdravý človek by mal mať strach. Ak ho stratí, v podmienkach vysokých hôr by neprežil. Strach je signál, ktorý nás vyburcuje, aby sme zvýšili opatrnosť, aby sme si uvedomili riziko, do ktorého ideme," filozofoval tatranský lezec, ktorý prešiel hory peruánskych Ánd, Ťan-šanu, Himalájí. Jindro sa kvôli lezeniu presťahoval z Moravy do Vysokých Tatier. Horolezectvo považoval za určitú životnú cestu, ktorú si zvolil bez toho, že by si ju vopred plánoval. "Hory sú svetom, v ktorom sa dokážem realizovať. Skutočne tam, kde cítim otvorený priestor, kde môžem podávať výkony, tam sa dokážem vyburcovať do krajnosti síl. Dokážem sa pri tom odpútať od tohto sveta, od problémov, sú to najkrajšie dni života. Hory sú priestor, kde nefunguje nijaká protekcia, žiadne upredňostňovanie, tam sa prejaví, kto aký je a na čo má," vyznával sa J. Martiš. Priznal, že po návrate z druhého neúspešného pokusu o Kančendžongu mal všetkého plné zuby. Na chvíľu. Vtedy rozmýšľal aj o tom, či sa už neustáliť, nepredať rozostavaný dom a nekúpiť si radšej chalúpku na nejakom romantickom mieste. "Zistil som však, že sa zatiaľ nedokážem pripútať k jednému miestu. Potrebujem priestor na rozlet, tlačí ma to von, nechcem sa viazať a dostať sa do stereotypu každodenného života. To by ma zničilo," ukončil našu jarnú debatu človek, ktorý v hlave nosil ďalšie plány na dobrodužstvá. Na jar budúceho roka chcel ísť na Everest. Rozhovor o príprave už nikdy neurobíme. Telo Jindřicha Martiša na jeho vlastné želanie zostalo pochované v Nepále.