Ktovie, či poznámka na začiatku čerstvého prozaického diela Viliama Klimáčka Panic v podzemí chce ponúknuť čitateľovi hneď od prvých stránok dokonalé alibi. Klimáček, nepísaný "vodca" alternatívneho bratislavského divadelníctva, píše: "Tento podromán v 16 obrazoch venujem ľuďom okolo divadiel GUnaGU a Stoka". Ak by sa teda niekto zo spleti autorových fantázií a neposlušných myšlienkových pochodov "v podzemí" tejto knižky nevedel dostať von, môže to byť aj preto, že "okolo" týchto divadiel jednoducho nie je. Skutočne, knižka Panic v podzemí akoby celá voňala priestormi a stenami dvoch bratislavských divadielok, niesla v sebe rovnaké mrazivé žarty, ich nepochopenú a dnešok nechápajúcu poetiku. (Po Márii Sabíne je to v tomto roku už druhé Klimáčkovo vyznanie svojho milostného vzťahu k "malej pivnici v strede Pressburgu"). Ťažko však tvrdiť, že Panic v podzemí je len knihou o GUnaGU a o Stoke. Do 16 obrazov dostal Klimáček svojím vtipným a nápaditým rozprávaním aj všeličo iné: tragédiu malého chlapca, ktorý sa narodil v takom nešťastnom križovaní klimatických podmienok, že sa stal prekliatym vo vzťahu ku všetkým ženám, obdobie jeho mladosti, voňajúce višňami a Beatles, ktorí - nepochopiteľne pre vtedajšiu generáciu - nedokázali zastaviť ruské tanky, a náhle strašidelný, mrakmi zatiahnutý Pressburg na prelome tisícročí. Pričom pri ktoromkoľvek ďalšom obraze môže mať čitateľ pocit, že otvoril novú knihu. Na začiatku "podrománu" - v roku 1956 - sa všetko točí okolo hlavného hrdinu, ktorý sa v najabsurdnejších situáciách borí so svojimi prvými, zďaleka nie bežnými erotickými skúsenosťami. Pri výstupoch v strede knihy - z divadelného obdobia - dal Klimáček aspoň trochu vydýchnuť svojim neuveriteľnostiam (niet sa čo diviť, písal jednoducho o tom všetkom "okolo seba"). Kdesi na prahu tretieho tisícročia hrá už hlavnú rolu v knihe Pressburg (ktorý sa stále častejšie stáva miestom láskavej aj nemilosrdnej topografie spisovateľov), a v nevhodnom magnetickom zlome akoby sa ocitol nielen hlavný hrdina, ale my všetci. V Klimáčkovom pohľade Bratislavu ani celé ľudstvo nečaká v najbližších rokoch určite nič veľkolepé. Mesto je jedným veľkým bojiskom gangsterských skupín, plné zrúcanín, žijúce v traume nefunkčného metra zaplaveného Dunajom. Sem sa musel uchýliť aj Panic, v tomto vyhnanstve končí. Nie však kniha. Pár posledných riadkov zľahka spochybňuje všetko, čo čitateľ práve prelúskal. Išlo o sen ? Jeden príjemný večer v GUnaGU? Alebo o čosi viac ? My, smrteľníci, sa môžeme dohadovať. Možno viac vedia tí, ktorí sa pravidelne na začiatku týždňa vyberú do jednej pivnice v Prastarom meste Pressburgu.