S menom Jany Juráňovej (1957) sa mnohým vybavia ako prvé slová odstrašujúci feminizmus a suchá intelektuálčina. Jana Juráňová je však nepochybne predovšetkým tvorivý človek s množstvom zaujímavej práce za sebou. Svoje stopy zanechala ako dramaturgička v Trnavskom divadle, ako redaktorka v Slovenských pohľadoch, Slobodnej Európe, v súčasnosti vo feministickom a kultúrnom časopise Aspekt. V roku 1993 vydala poviedkovú knihu Zverinec, s trojročnou prestávkou knižku dvoch noviel Siete. Tento rok napísala hru Misky strieborné, nádoby výborné, ktorú si všimli aj kritici a na Divadelnej Nitre jej prisúdili miesto v nomináciách na objav sezóny. A hoci nezvíťazila, hre už bol prisúdený prívlastok "revolučného činu v slovenskej dráme". Nečudo, Juráňová sa snáď ako prvá otvorene dotkla štúrovskej témy s pochybovaním, miernym dešpektom i humo- rom...
# Ako sa táto pozoruhodná hra vlastne zrodila? Prenasledovala vás téma štúrovcov už dlhšie, alebo ste ju iba našli ako ideálnu na vykreslenie vzťahov medzi mužmi a ženami?
"Ťažko povedať. Bol to momentálny nápad, ktorý vznikol pri rozhovore niekde v kaviarni - dať dokopy ženy všetkých tých slávnych mužov, ako sa rozprávajú o svojich osudoch. Tak som si začala zhromažďovať podklady, čo znamenalo pol roka, možno rok hľadania v húštine spisov. Mala som to uľahčené, pretože štúrovské spisy vydávala akadémia skutočne poctivo. Keď som to potom čítala, uvedomila som si, ako tie slová, jazyk i vzťahy dnes už pôsobia zvláštne a využila som to ako groteskný princíp."
# Doteraz sme sa k štúrovcom chovali s chladným uctievaním, alebo s nezáujmom. Pravdepodobne ste priekopníčkou v pochybovaní, možno až v zosmiešňovaní legendy, ktorá sa okolo nich vytvorila...
"Neuvažovala som o tom, či som priekopníčka. Veľmi totiž záleží aj na tom, v akom teréne človek "revolúciu" robí. Slovenský priestor je v tomto smere veľmi ,neprekopaný`. Niežeby tu neexistovala tradícia humoru a satiry, ale stále sa veľmi ostro vnímajú hranice, za ktoré sa už v rámci kultúry nesmie ísť. Ak to teda je revolučný čin, nie je to ani tak zásluha moja, ako zásluha priestoru, v ktorom žijeme. Myslím si, že po takom dlhom odstupe mal byť takýto text dávno prekonané štádium a nie revolučný čin."
# Napriek tomu, v hre sú veľmi odvážne myšlienky - Adelka uvažuje, či Štúr skutočne povzniesol alebo nepovzniesol slovenský národ, spisy štúrovcov označuje za slohové úlohy...
"Vychádzala som z toho, že Adela Ostrolúcka musela byť veľmi vzdelaná a inteligentná žena. Určite to bola postava, ktorá sa dosť vymykala svojej dobe. A hoci ju Štúr zrejme oslovil svojou vizážou, rozmýšľaním, zvláštnym revolučným ťahom, nemohla brať to, čo on robil, ako niečo, čo sa jej dotýka. Aj po slovensky sa naučila naozaj až ku sklonku svojho života, len z náklonnosti k nemu. A skutočne neverím, že štúrovské spisy brala ako literatúru. Iste, treba tomu vzdať hold ako druhu písomníctva, významnému pre tú dobu. Ale netreba z toho robiť čosi, čím nie je. Ak hľadáme literárne kvality kde nie sú, sami si škodíme. Je to zbytočná záťaž, ktorú si nosíme so sebou my a najmä slovenská literatúra."
# Neobávate sa hysterických reakcií? Na obvinenie z hanobenia našej histórie je tu dnes predsa ideálna živná pôda.
"Myslela som si, že by to mohlo vzbudiť nevôľu niektorých ľudí. No nič sa nestalo. Neviem, či je to dobré, alebo zlé. Naša spoločnosť je dnes veľmi čudne štrukturovaná, takže niektoré veci vôbec nezachytáva. Istých, najmä matičných kruhov by sa to mohlo veľmi dotknúť - ak teda berú Štúra tak, ako deklarujú, o čom ja pochybujem - ale žiadne reakcie neboli. A iné kruhy, ktoré by to, povedzme, mohli uvítať, zostali tiež ticho. Ľudí jednoducho zaujíma úplne niečo iné. Alebo ešte presnejšie, v našej spoločnosti vlastne žiadna komunikácia neexistuje."
# Hra sa však ešte nedostala na verejnosť. Uvažuje sa reálne o jej uvedení?
"Ponuku dostalo divadlo Stoka, lenže to má dosť vlastných problémov a najmä, majú iný štýl práce. Museli by celkom nezvyčajne pracovať s už napísaným textom. Sú zvyknutí tvoriť si texty sami, počas skúšok. Napriek tomu som ich niekedy v máji prehovorila na živé čítanie ukážok hry. Myslím, že to urobili čarovne, ľudia sa výborne zabávali. Chvíľami sa mi zdalo, akoby si niektorí diváci vydýchli - konečne to tu niekto povedal. Akoby to bolo niečo oneskorené, s čím sa slovenská kultúra mala vysporiadať už dávno. Ale bola to iba taká ,jednorazovka`, neskôr nebol čas vrátiť sa k tomu. Pre mňa je uverejnením hry tá vec v podstate vyriešená."
# Práve tie oficiózne "prehovory" sú v hre vo zvláštnom kontraste s rozprávaním žien o ich vnútornom svete. Ženská a mužská polovica javiska o sebe vlastne nevedia. Išlo o symbol neexistujúceho komunikovania mužov a žien?
"To by som neabsolutizovala. Išlo mi skôr o to, že privátne svety žien nijako nekomunikovali s verejným svetom. Muži vytvárali vízie, revolúciu, nový svet, ženy sa starali o zázemie, o domácnosť. Chcela som povedať najmä to, ako ideológia nekomunikuje so životom, so živým svetom. Čo určite nie je len prípad štúrovcov a 19. storočia."
# Ako sme sa podľa vás vysporiadali s prežitkami minulého storočia?
"Pre mňa zostáva faktom, že aj ženy, ale väčšinou muži sú dosiaľ príliš necitliví na rodovú demokraciu. A to sa prejavuje všade. Iste, nemusíme chodiť zahalené a môžeme chodiť do práce, ale ono to nefunguje tak, ako sa na prvý pohľad zdá. A čo je na tom to paradoxné, práve ženy často zakrývajú, že to nefunguje. Najneprijateľnejšie je pre mňa používanie ženy ako metafory na vyjadrenie niečoho podradného, hlúpeho. Či už z úst premiéra v športovej hale, alebo z pera intelektuála v prestížnom týždenníku. Pre mňa je to to isté, len stupeň vulgárnosti je iný. Ženy sú raz babky-demokratky, potom zasa žabky, prípadne niečo iné. A to necitujem "krčmové reči", ale vyjadrenie tzv. slovenskej elity."
# Názov Misky strieborné, nádoby výborné je vyjadrením postavenia ženy vo vtedajšej spoločnosti: žena je pre muža miskou, do ktorej kladie svoje "zlaté plody". Ale čo ak dnes ženy chcú byť, respektíve nemajú vôľu nebyť miskami ?
"Myslím, že by sa každá žena mala rozhodovať sama za seba, či chce byť "miskou" alebo nie a kým vlastne chce byť. Napokon, v každom období života môžeme byť trochu inou. Pre mňa je dôležité, aby sme si jedna druhej navzájom nevnucovali predstavy o jedinej možnosti ako byť "tou správnou ženou" a aby sme si ich nenechali vnucovať od nikoho iného."
# Ako dnes z vášho pohľadu prežíva feminizmus na Slovensku ?
"Ľudia si myslia, že keď sa nejaké slovo končí na -izmus, musí to byť hneď ideológia. Je to paradox, pretože častokrát si ani neuvedomujeme a nevidíme, v akých ideologických vzorcoch žijeme. A keď potom niekto tie vzorce obracia naruby a chce ukázať, aké sú škodlivé, je obvinený z ideológie. Ideológia je pritom všade okolo nás. Za tých päť rokov pri vydávaní časopisu som sa však dozvedela o Slovensku veľa vecí, ktoré som dovtedy len tušila. Presvedčila som sa, že naša spoločnosť je veľmi uzavretá, veľmi ťažko a veľmi problematicky prijíma nové impulzy, a keď ich aj prijme, častokrát prevráti ich význam. V Aspekte vyšlo niekoľko zaujímavých filozofických článkov, po ktorých som očakávala aspoň nejakú odozvu. Ale vlastnosťou Slovenska jednoducho je, že sa tu o ničom nediskutuje. Ani o veľmi pálčivých otázkach. Všetko sa zametie pod stôl. Jediné, čím národ žije, je jeho rozdeľovanie na koalíciu a opozíciu. To je podľa mňa dosť málo."
