ci a pozeral sa, ako vyťukávajú železničiari dlhými kladivkami: ťuk-ťuk-ťuk... Kosťa Koloťuk sedával na peróne s prižmúrenými očami, aby mu do nich nesvietilo zapadajúce slnko. Oči mal prižmúrené, ale uši otvorené. A do nich mu vstupovali zvuky. Zvuky vlakov. Nárazy kolies o koľajnice. Nárazy nárazníka o nárazník. Vtedy Kosťa Koloťuk ešte pevnejšie zatvoril oči a vo vnútornej tme svojho zraku videl dlhý, štíhly, lesklý vlak prichádzajúci odkiaľsi z nebeských diaľok. Jeho dve svetlá na maske lokomotívy svietili ako dračie oči. Vlak preletel stanicou, ba nie, preletel samým mužom, jeho srdcom, jeho cievami, telom, a ako okrídlená šípka vyletel z neho, aby pokračoval vo svojej šialenej jazde. Niektorí ľudia sa nehýbu z miesta, pretože ich duša cestuje v nich, opúšťa prach ciest, aby sa premiestňovala do iných priestorov, do iných vesmírov... Kosťa Koloťuk počúval, kým doznie posledné jemné chvenie železničnej ocele, potom vstal a vykročil po stíchnutých koľajniciach. Slnko bolo tesne pred zapadnutím a koľajnice sa leskli v jeho posledných lúčoch ako nekonečné, nabrúsené meče, ktoré prehĺta obrovský hltač nožov. Kosťa Koloťuk vedel, že teraz už nepôjde nijaký pravidelný vlak, ani rýchlik, ani nákladný. Lenže on nečakal na pravidelné spoje. Vedel, že raz prifrčí vlak, ktorý má miesto len pre jedného pasažiera, vlak, ktorý príde každému iba raz v živote: prvý a posledný raz. Vlak, ktorý nemá nijakého strojvodcu, pretože pozná smer svojej cesty. Vlak, ktorý nepozná červenú na semaforoch, pretože má vždy voľnú trať... Muž menom Kosťa Koloťuk chodieval čakať na svoj vlak. Deň čo deň, týždeň čo týždeň. Roky a roky. Všetci si naň zvykli, pretože ľudia si zvyknú aj na bláznovstvo a výstrednosť, ak sa opakuje dostatočne pravidelne. Grafikony vlakov sa menili, posúvali o minúty, spoje ubúdali, vlaky meškali, a Kosťa Koloťuk prijal ten rytmus príchodov a odchodov do svojho tela, premenil ho na svoj vlastný pulz, na tep vlastného srdca. Až v jednej podvečer stál na stíchnutých koľajniciach, pozeral sa, ako slnko stráca svoju silu, ako jesenné ovzdušie vteká do roztokov prichádzajúcej zimy, a počul obrovské, nekonečné ticho, ktoré rástlo pred ním ako mohutný strom zasrienený jemnou inovatkou. A v tej chvíli sa zjavili v diaľke dve oči: najprv to boli oči jašteričky, potom oči aligátora a napokon dračie oči, plamenné oči, ktoré presvietili každý tajný kútik, hriechy a túžby, zasunuté spomienky a predtuchy... Bol to vlak, ktorý nik nečakal. Nik, iba Kosťa Koloťuk. Vedel, že je to vlak iba preňho, vlak, ktorý ho prišiel zobrať na cestu Niekam. Preletel ním ako ruka hmlou, ako hračka-vláčik detskou pamäťou, ako nôž dušou... Na druhý deň ho tam našli. Nebol to však on, bolo to iba mŕtve telo muža, ktorému zvykli hovoriť Kosťa Koloťuk. On sám sedel vo svojom vlaku a bol na ceste Tam, na miesto, v ktorom sa zbiehajú všetky koľajnice a všetky cesty sveta.