mieste môžu byť v pravý čas, a odvtedy sa z ospanlivého prístavu na Dunaji stalo prosperujúce mesto. Pánom času v Bratislave sa stal zámočník Hans, ten mal totiž na starosti údržbu a naťahovanie hodín. Už v roku 1444 žiarili na radničnej veži nové hodiny, ktoré čas nielen ukazovali, ale aj odbíjali. Okruh užívateľov presného času sa tým výrazne rozšíril o negramotných a nahluchlých. O pár rokov neskôr k hodinám pridali prístroj ukazujúci zmeny mesiaca. V roku 1565 sa o hodiny stará už vežový majster Stefan Reiner, ktorý dostával 11-toliarový plat, ale v roku 1571 naťahoval hodiny zámočník len za 5 toliarov. V 16. storočí má Bratislava už trojo verejných hodín - na radnici, na Michalskej veži a na veži Dómu sv. Martina. Keďže veža dómu bola vtedy súčasťou mestského opevnenia, môžeme to pokladať za veľkorysé gesto smerom k nepriateľom, z času na čas lačno striehnucim za hradbami. Aby stroje nehrdzaveli, v ich blízkostiach sa v zime na vežiach kúrilo. Bratislava nemala dlho vlastného hodinára. Neskôr, keď už na zložitejšie hodinové mechanizmy nestačili schopnosti zámočníkov, povolávala mestská rada hodinárov z iných

miest, napríklad majstra Reibela z Pasova alebo majstra Felixa z Viedne. Až v roku 1567 sa spomína Krištof Hausmann, narodený v Bratislave. Neoddeliteľnou súčasťou starej Bratislavy bola aj agilná židovská komunita, ktorá však z akéhosi dôvodu nesympatizovala s meraním času a odmietala platiť príspevky na údržbu mestských hodín na Michalskej veži. Preto mala veža hodiny iba na troch stranách, strana obrátená ku getu bola prázdna... Hoci teraz sa už Bratislavčania nemusia náhliť na Hlavné námestie, aby zistili presný čas, hodiny na vežiach im ho ukážu ešte aj dnes.

Autor: PRE SME - BRANISLAV CHOVAN