Takmer v bratskej zhode prežili spolu dvaja muži 11 rokov. O ich úprimnom priateľstve kolovali legendy. Ruský prezident Boris Nikolajevič Jeľcin a jeho verný druh a telesný strážca Alexander Vasiľjevič Koržakov sa teraz môžu stať nepriateľmi na život a na smrť. Dielo bývalého šéfa prezidentskej Služby bezpečnosti s názvom "Boris Jeľcin: Od svitu do mrku" nemožno nazvať literárnym v tom pravom slova zmysle. Ide skôr o chronologický popis tých najtrápnejších, najsmiešnejších a najtragickejších scénok zo života ruského prezidenta.

Hysterky a podvodníci

Nič zásadne nové sa čitateľ nedozvie. Hádam len, že Jeľcin sa opíjal ešte častejšie, ako verejnosť tušila, že nemá hudobný sluch, ale zato cit pre rytmus, že jeho žena Naina a dcéra Tatiana sú neznesiteľné hysterky. Pravdaže, ostatné osoby, ktoré dnes sedia na veľmi vysokých politických miestach, ako napríklad prvý vicepremiér Anatolij Čubajs alebo námestník tajomníka Bezpečnostnej rady Boris Berezovskij, sú na stránkach knihy popisovaní ako podvodníci, zlodeji, zradcovia a nečestní ľudia. Sám Jeľcin sa po prečítaní všetkých 460 stránok textu javí ako skôr nie príliš inteligentný, nie priveľmi vzdelaný dedinský dedo, ktorý nemá dobrú výchovu, ale v zásade to nie je zlý človek.

Prevládajúcim tónom, ktorý zvolil Koržakov, je zhovievavá ľútosť. Medzi najdojemnejšie patria pasáže, kde popisuje zdravotný stav svojho bývalého šéfa: "Do operácie srdca boli všetky materiály o jeho zdraví u mňa: štyri obsiahle zväzky, každý hrubý 15 centimetrov... Zvlášť ťažko mu bývalo v noci... Raz ma až zabolelo pri srdci od ľútosti. V noci, keď sa čakalo na výsledky prezidentských volieb 1996, ležal chorý Boris Nikolajevič v posteli, ja vedľa... Nosili mu priebežné výsledky hlasovania do spálne."

Rovnako dojemná je aj scénka z roku 1993, keď Jeľcin navštívil Čínu. V noci dostal záchvat. Koržakov spomína, ako prišiel k posteli, kde ležal prezident, a vzal ho za ruku. "Vidíš, ja si vôbec necítim ruky a nohy - to je koniec - povedal Boris Nikolajevič a rozplakal sa," píše Koržakov. Po návrate do Moskvy museli prezidenta z lietadla vyniesť na nosidlách.

"Teplý tím"

Nie všetky kapitoly pripomínajú tragický román. Časť nazvaná "Teplý tím" je jedna z najveselších. Hlavným hrdinom je bývalý Jeľcinov tlačový tajomník Viačeslav Kostikov, neskôr veľvyslanec Ruska vo Vatikáne. Kostikov si väčšinou vyberal za spolupracovníkov predstaviteľov sexuálnych menšín. Preto tímu tlačového tajomníka začali vravieť "teplý", otvorene píše Koržakov a pokračuje v opisovaní jedného z homosexuálnych večierkov spolupracovníka prezidentskej tlačovej služby. Najlepšie je vidieť vzťah prezidenta k svojmu tlačovému tímu na príhode, ktorá sa stala na rieke Jenisej. Pripitý Kostikov liezol Jeľcinovi na nervy. "Kostikov, cez palubu," zakričal údajne prezident a podriadení okamžite príkaz splnili. Keby tlačový tajomník spadol na spodnú palubu, nemusel vtip svojho šéfa prežiť. "Stál som v tej chvíli na prostrednej palube a kochal sa sibírskou krajinou," píše Koržakov. "Zrazu vedľa mňa preletel Kostikov, šialene kývajúc rukami a nohami... Najprv som si ho splietol s obrovským vtákom, ale potom som spoznal známu plešinu..."

Aj lúčenie s prezidentovým tlačovým tajomníkom, ktorý sa chystal do Vatikánu, sa neobišlo bez typických kremeľských vtipov. Prezidentský tím mu daroval mnícha, ktorému sa pri dotyku sutany vztyčuje obrovský falus. Príhoda v podaní Koržakova vyznieva ako jeden z najveselších momentov života v Kremli.

V knihe sa nevyskytuje veľa podobných, čisto humorných scénok. Ostatné sú skôr tragikomické a pasáže o zdravotnom stave Jeľcina už vôbec nie sú na smiech.

"S... na vládu!"

Koržakov sa zmieňuje o prezidentových infarktoch už len akoby mimochodom, pretože k ním dochádzalo tak často, že ani nikoho neprekvapovali.

Choroba bez pochýb mala vplyv aj na Jeľcinovo správanie. Túžba vyhrať posledné prezidentské voľby bola silnejšia ako pud sebazáchovy. "S... na vládu, pre mňa je hlavné vyhrať voľby," cituje Koržakov svojho vodcu. Ďalšie vykreslenie volebnej kampane pod vedením súčasného viceprezidenta Anatolija Čubajsa by vyvolávalo husiu kožu, aj keby bolo len spolovice pravdivé. Obrovské peniaze, vynaložené zo začiatku na prehraný boj, manipulácia s oznamovacími prostriedkami, lož a podvody, to je v podaní Koržakova podstata víťazstva Jeľcina v poslednom volebnom maratóne. A keď najslávnejší kremeľský bodyguard popisuje, ako si navzájom so znepriateleným tímom mladých pod vedením Čubajsa kradli na recepciách jahody, niet sa už čomu príliš smiať.

Vykreslenie predvolebnej kampane má byť vrcholom diela. Rovnako ako scéna, keď Jeľcin v lietadle pri návrate z jednej z ciest nahnevane zistí, že má špinavé topánky a buchne nohou od blata priamo doprostred stola.

Kniha sa nekončí práve optimisticky. Fiktívny rozhovor s Jeľcinom si Koržakov údajne mnoho ráz prehrával v hlave. "Nastúpila hlboká jeseň vo vašom živote, Boris Nikolajevič." To sú posledné slová, ktoré si má ruský prezident od svojho bývalého ochrancu vypočuť. Ak si však dokáže prečítať knihu až do konca.

Autor: agentúra Epicentrum pre SME