Sú v zásade dve možnosti, ako sa v Rusku zbaviť konkurencie, či už politickej alebo ekonomickej. Buď si možno objednať fyzickú likvidáciu protivníka, čo sa zvyčajne deje predovšetkým v zápase o priestranstvo na poli biznisu, alebo je možné konkurenta politicky zničiť.
Operácie s kompromitujúcimi materiálmi sa stali módnymi za Stalina. Vtedy sa však všetky informácie sústredili na stole vodcu a verejnosť nebola do boja zaťahovaná. Milovníkom intríg bol Leonid Iľjič Brežnev. Traduje sa, že si ako spolupracovníkov nikdy nevyberal osoby s čistým registrom. Vyhľadával tých, ktorí mali za sebou problémy v osobnom živote alebo v profesionálnej kariére. Ovládať takých spolupracovníkov bolo ľahšie. Kompromitujúce materiály plnia v zásade tri funkcie. Likvidačnú, tzv. držanie v šachu a pomstu.
Po uvoľnení cenzúry začala byť do vojny zaťahovaná verejnosť a stala sa nástrojom v boji o vplyv, slávu a peniaze. Zároveň prudko vzrástla úloha tajných služieb, ktoré už nestoja v pozadí, ale vydali sa na cestu samostatného rozvoja. Nie sú len zberačmi informácií, ale aj aktívnymi účastníkmi procesu.
Termín "kompromitujúci kufor" sa začal v Rusku používať v roku 1993, keď generál Alexander Ruckoj, vtedy odvolaný z funkcie viceprezidenta, vyhlásil, že vlastní 11 kufrov plných tých najškandálnejších svedectiev o prezidentovi a jeho blízkych. Väčšina z týchto materiálov sa mala týkať korupcie obrích rozmerov a publikovanie len časti z nich by vraj malo efekt atómovej bomby. Ruckoj však nikdy nič nezverejnil a dodnes nie je jasné, či nejaký kufrík vôbec mal. Použil kompromitujúce materiály ako chvíľkové zastrašenie. Tento spôsob má dnes už takmer oficiálny názov - "odložený kompromát".
Efekt tohto postupu sa však začal znižovať. Ľudia prestali vyhrážaniu veriť a bolo potrebné prejsť od slov k činom. Nastala ďalšia fáza. V ruskej tlači sa konečne začali objavovať konkrétne údaje o korupcii, zneužívaní služobného postavenia, stykoch vysokých úradníkov s mafiou a podobne. Len v ojedinelých prípadoch sa však vec dostala na súd, ktorý nikdy nikoho neodsúdil, ba ani nikto nebol odvolaný zo svojej funkcie. Typickým bol škandál týkajúci sa ministra obrany Pavla Gračova a jeho údajných nelegálnych obchodov so zbraňami. S jeho menom je spájaná aj tragická smrť novinára Dimitrija Cholodova v jeseni 1994. Práve on mal byť vlastníkom dôkazných kompromitujúcich materiálov. Napriek tomu bol Gračov odvolaný z funkcie až omnoho neskôr a z celkom iných dôvodov.
Konkrétny výsledok dosiahli len v ojedinelých prípadoch. Napríklad korupčný škandál, v ktorom figuroval bývalý generálny prokurátor Alexander Iliušenko, skončil jeho uväznením. Naopak, v roku 1993 bol útok voči starostovi Moskvy Jurijovi Lužkovovi zastavený na stole prezidenta, ktorý materiál komentoval slovami: "Moskvu zatiaľ nechajte na pokoji." Z toho je zrejmé, že vôbec nie je dôležité, či podstatou kompromitujúceho materiálu je pravdivá informácia, ale ako silné sú pozície brániacej sa osoby.
V poslednom čase sa opäť zmenil charakter boja. Jednotlivé znepriatelené skupiny si medzi sebou rozdelili oznamovacie prostriedky a používajú ich na informovanie verejnosti už len výnimočne. Hlavnou úlohou novinárov je likvidovať protivníka svojho majiteľa. Najväčšou módou je zverejňovanie tajných rozhovorov medzi vysokými politikmi, ktoré mohli byť odpočúvané len bezpečnostnými službami. Rovnako sa robia aj videozáznamy. Obeťou tejto novinky sa stal nedávno minister spravodlivosti Valentin Kovaľov, ktorého televízia ukázala nahého v objatí prostitútok. Prednedávnom sa uskutočnil pokus o likvidáciu prvého vicepremiéra Borisa Nemcova. Tajný telefonický rozhovor zverejnený v tlači mal dokázať, že Nemcov je taký istý podvodník ako všetci ostatní. Nemcov si síce svoje kreslo udržal, ale sympatie voličov podľa sociológov zásadne upadli.
Posledný kompromitujúci hit, kniha generála Alexandra Koržakova o intímnom živote prezidenta Jeľcina však vzbudila záujem. Týka sa totiž hlavy štátu. Zatiaľ si málokto dovolil siahnuť na česť vodcu a útoky proti nemu viedli cez jeho blízkych spolupracovníkov. Až Koržakov sa pustil do samotného Borisa Nikolajeviča. Nastala nová fáza vojny.
Autor: epi
