ne, ani neusilovali. Dnes svoj štát máme a budujeme ho v čase, keď iné, dávno etablované štáty sa cieľavedome a sústredene orientujú na integráciu do nadnárodných kontinentálnych štruktúr a postupne delegujú významnú časť svojich suverénnych práv nadnárodným inštitúciám. Súčasne - a celkom prirodzene - zdôrazňujú tie univerzálne hodnoty a koncepcie sveta, ktoré môžu integračné procesy a ciele ideovo a duchovne podporovať. Ide o vývinový protiklad? Áno, ale iba zdanlivý.

Po prvé preto, že integrujúce sa krajiny majú svoj spoľahlivý národný základ nielen v politickej a občianskej sfére (ako politický národ), ale aj vo svojom jazykovo-kultúrnom, historickom a geografickom rozmere, ktorý ani občania, ani politické elity týchto štátov neignorujú, naopak, sú si ho vedomé, aj keď ním vzrušene nemávajú ako vlajúcou bojovou zástavou. Svoju cestu k univerzálnejším, nadštátnym horizontom usmerňujú vlastnou vôľou a silami, sú teda skutočnými spolutvorcami vlastnej a súčasne spoločnej budúcnosti v zjednocujúcej sa mnohonárodnej Európe.

Po druhé z toho dôvodu, že neustále generovanie nových a nových konfliktov v bývalých mnohonárodných štátoch postkomunistickej stredo-východnej Európy prakticky bránilo týmto štátom zapojiť sa skutočne efektívne do rozbehnutých integračných procesov. "Okľuka" cez novovytvorený národný štát sa síce ukazovala ako zbytočne dlhšia cesta do integračných štruktúr, v skutočnosti sa však prinajmenšom v prípadoch Česka, Slovinska a Estónska stala cestou kratšou. A môže sa stať kratšou cestou aj pre ostatných dedičov viacnárodných štátov, ak ich obyvatelia a najmä vládne kruhy budú mať o európsku integráciu skutočný záujem a urobia všetky očakávané kroky, ktoré ich privedú do tohto výnimočného klubu. Napokon, vstup do tohto klubu nie je ničou, a teda ani našou povinnosťou - tým skôr by sme mali byť schopní rozpoznať náš integračný záujem a podľa toho z vlastnej vôle konzekventne konať.

S tým však súvisí otázka, ako sa môžu a majú definovať celonárodné záujmy a ciele, a kto ich má právo a dokonca aj povinnosť presadzovať v pluralitnej demokracii. Vo verejnom živote sú to najrôznejšie spolky, združenia a iné občianske organizácie, na politickej úrovni predovšetým politické strany a medzi nimi na prvom

mieste vládne strany. A opäť sa tu objavuje protiklad medzi národom, krajinou, ktoré predstavujú prirodzený životný priestor pre celé obyvateľstvo, a politickými stranami, ktoré by mali (spolu)definovať, presadzovať a obraňovať najširšie, všeobecné záujmy národa a krajiny, hoci ich zrod a pôsobenie sú zakotvené v parciálnych, až antagonistických záujmoch rôznych, aj zásadne odlišných spoločenských vrstiev a skupín.

Osobitne v rannom veku stredo- a juhoeurópskych demokracií sa stranícky partikularizmus veľmi ostro konfrontoval s predstavami obyvateľstva aj politických elít o základných a dlhodobých záujmoch národa a krajiny. Bývali to však práve "národne orientované", no súčasne antidemokratické strany, ktoré svoje partikulárne záujmy skrývali za ľúbivými národnými heslami, s ktorými vedeli zručne narábať práve v ťažkých, krízových časoch. Po uchopení moci presadili diktátorský režim a nakoniec strhli svoje krajiny do nešťastia alebo ich zavliekli do stagnácie a izolácie. Po skúsenostiach s Hitlerom, Mussolinim, Francom, Salazarom a inými "národne cítiacimi" diktátormi dospela nekomunistická Európa k jednoznačnému pohľadu na svoju politickú prítomnosť a budúcnosť a spojila ich s pluralitnou demokraciou, opierajúcou sa o slobodný trh a právny štát. Takéto politické prostredie - akokoľvek nedokonalé ako každý ľudský výtvor - umožňuje doteraz najlepšie prekonávať stranícke partikularizmy v záujme základných predpokladov národného spolužitia, ktoré je predovšetkým spolužitím občianskym, opierajúcim sa o hodnoty všeobecne akceptované v spoločnosti a súčasne rešpektujúcim osobnosti minorít najrôznejšieho druhu, zakladajúcim súčasnosť na inšpirujúcich podnetoch minulosti a súčasne otvoreným voči novým podnetom z domova aj zo sveta. V takomto prostredí vlastenec v občanovi neprekáža jeho európanstvu a (ak na to má) jeho svetovosti, a naopak, európanstvom a - nebojme sa toho slova - svetoobčianstvom sa v ňom neničí, lež posilňuje skutočné vlastenectvo. V takýchto občanoch potom súznie národná myšlienka s moderným univerzalizmom.

Autor: MILAN ZEMKO