Keď sa povie Lúčnica, každému napadnú okrem sympatických mladých ľudí v nádherných krojoch aj ďalšie slová - tanec, hudba, podmanivý rytmus. A predsa - do partie ľudí, ktorí pôsobia dojmom, že musia hudbu cítiť celým telom a každou jeho bunkou, dnes patrí aj dievča, ktoré sa narodilo s - pre tanečné umenie priam neuveriteľným handicapom: bez sluchu. Bratislavčanka Etela Mezeiová, dnes 25-ročná pôvabná mladá žena, sa nedostala do Lúčnice náhodou. Tanec je v jej živote odmalička takou istou samozrejmosťou, akou skutočnosť, že počuje horšie ako ostatní. Dnes má za sebou ako dcéra tanečnice zo SĽUK-u hodiny odpozeraných tréningov, neskôr pôsobenie vo vtedajšom Pionierskom dome, v detskom súbore Čečinka, aj "povinné" roky na "zuške". Potom už prišiel prvý "ozajstný" súbor - Devín, vďaka ktorému sa dostala aj na pódium našej prvej divadelnej scény v predstavení Na skle maľované, a z neho už rovno do Lúčnice, kde dnes tancuje siedmy rok. "Nikdy som si nepripustila, že by som tanec nemala robiť," hovorí Etela, ktorej dnes pomáha "zázračná" technika - takmer prehliadnuteľný prístroj v uchu. "Znie to možno neuveriteľne, ale mama do mojich piatich rokov nevedela, že nepočujem. Rýchlo som sa naučila čítať z úst, a hoci som na svoj vek zle rozprávala, vždy som sa nejako vedela vynájsť." Keď bola Etelina diagnóza jasná, mama skôr nedôverovala, ako podporovala jej voľbu zasvätiť život tancu. "Videla, že ho milujem, ale netlačila ma do toho. No nakoniec to bola práve ona, kto ma ako 9-ročnú zaviedol k pani Márii Palkusovej do detského krúžku v Pionierskom dome." Samozrejme, Etela so svojím handicapom zďaleka nemala všetky dvere hneď otvorené. "Boli aj súbory a vedúci, ktorí sa báli. Neverili mi, a často ma nedávali tancovať. Práve to mi však zaimponovalo na profesorovi Nosáľovi: dôveroval mi hneď od začiatku. Je obrovskou kapacitou nielen v tanečnej, ale aj v ľudskej oblasti, úžasným psychológom. Stalo sa, že vycítil výborného tanečníka v niekom, koho sme všetci odpísali." Etela hovorí o konkurze do presláveného súboru ako o malej tragédii. "Je to veľmi náročné, sú tu stále návaly mladých ľudí, ktorí chcú tancovať - aj trinásť-štrnásťročných dievčat, také tu však pán Nosáľ nevidí rád. Je zvykom, že na konkurzy sa dnes chodia pozerať tí služobne starší, a zabávajú sa. Priznám sa, že aj ja to zo zvedavosti robím, ale pamätám si veľmi dobre, aké to bolo všetko ťažké." Šéfa Lúčnice neváha označiť slovom prísny a priznáva, že tu má rozhodujúce slovo. "Je veľmi prísny, a na každého. Dobre pozná ľudí, a nech má niekto hocaký talent, bez pevnej vôle a disciplíny v Lúčnici asi dlho nevydrží." Prezrádza naňho, že počas predstavení často chodí medzi ľuďmi v hľadisku a pozoruje ich reakcie. "Podľa toho vie, či bolo vystúpenie zlé alebo dobré." Nad tým, ako sa v tomto náročnom kolose udržala so svojou nevýhodou, Etela príliš nerozmýšľa. "Rytmus je daný od Boha, a ten mi nechýba. Ostatné je asi intuícia. A umenie sledovať partnera. Sama tomu nerozumiem. Po predstavení v Mexiku, kde bola mimoriadne zlá aparatúra, som sa pánovi profesorovi priznala - ,nič som nepočula`. A on na to - ,ja som to nepoznal`." Etele - absolventke knihovníckej priemyslovky, dnes študentke VŠMU, veľa času na iné veci ako tanec nezostáva. Okrem tréningov trikrát do týždňa v Lúčnici sa začala venovať aj tým najmladším milovníkom tanca, štvor- až osemročným deťom na základnej umeleckej škole. "Hovorila som si, že už by som mala mať aj iný cieľ. Ale opäť to bol tanec. Môj život je len tanec, tanec a tanec."