Keď v sobotu 13. septembra 1997 preberal slovenský prozaik a esejista Pavel Vilikovský v jaskyni Vilenica, v útrobách zeme, medzi veľkými kvapľami, z rúk predsedu poroty, slovinského básnika a esejistu Vena Taufera, cenu Vilenica `97, bol to zvláštny zážitok. Pri vchode do jaskyne bolo jeho meno čerstvo vyryté na doske medzi držiteľmi vilenickej ceny, akými sú Jan Skácel, Péter Esterházy, Peter Handke, Tomas Venclova, Zbygniew Herbert, Milan Kundera, Adolf Munchg či Adam Zagajewski. V neďalekej Lipici cválali lipicáni, pýcha viedenskej jazdeckej školy. O niekoľko kilometrov ďalej sa v morskej zátoke skvel ako imperiálna bašta niekdajšej monarchie Terst.
V tej jaskyni sa však zbiehali aj nitky slovenskej literatúry. Zneli ňou mená autorov, ku ktorým sa vo svojej reči prihlásil Pavel Vilikovský; no vo vilenických zborníkoch posledných rokov zaznievali aj mená ako Lajos Grendel, ktorý dostal v roku 1991 cenu Kristal za najlepší príspevok v zborníku a mená ďalšej vyše desiatky slovenských prozaikov a básnikov, ktorí našli v zborníkoch miesto v posledných rokoch. V jaskyni sa ozýval sýty smiech Andreja Rozmana, slovinského slovakistu a člena poroty, ktorá udelila Pavlovi Vilikovskému najvýznamnejšiu stredoeurópsku literárnu cenu. Vilenica `97 nebola len poctou Pavlovi Vilikovskému, ale celej slovenskej literatúre a kultúre. O slove, literatúre a kultúre sme s Pavlom Vilikovským viedli celkom neslávnostne aj náš rozhovor.
# V prvej polovici tvojej prvej knihy sú prózy, ktoré prekvapujú vypätou lyrickosťou, akýmsi až absolútnym nárokom na ľudský subjekt. V druhej polovici akoby došlo k zlomu, akoby tvoje prózy boli odvtedy skôr akýmsi výrazom nedostatočnosti, či skôr nemožnosti takejto absolutizácie.
"Nikdy som o tom neuvažoval, ale prvé vysvetlenie, ktoré sa ponúka, je vrodená schizofrenická dispozícia autora. Druhé, trochu láskavejšie, ale netvrdím, že pravdivejšie, by mohlo spočívať v skutočnosti, že v prvej časti knihy sú sústredené prózy, ktoré vznikali včaššie, boli teda ešte poznačené postpubertálnou eufóriou z objavovania sveta, a neskôr - ako sa pekne vraví, v procese dozrievania - sa veci začali problematizovať."
# V názvoch tvojich kníh a poviedok sa často vyskytuje slovo cit. Raz ako "citová výchova v marci", druhý raz ako "eskalácia citu". Zaujímavá je práve tá disproporcia citu.
"Eskalácia citu bol najprv a predovšetkým názov grafiky Albína Brunovského, ktorá mi visí na stene a dodnes je mi zdrojom veľkého potešenia. Podľahol som jednoducho pokušeniu a názov som si prisvojil, zrejme v primitívnej nádeji, že spolu s názvom prejde na moje tri poviedky aj pôvab pôvodného artefaktu. Iba dodatočne som si tento titul zdôvodnil asi tak, že keď sa cit vystupňuje až do neznesiteľnosti, bránime sa bezcitnosťou, či presnejšie povedané bezcitovosťou, otupením, popretím citu.
V slovenčine majú slová cítenie, cit a pociťovanie spoločný koreň a ťažko rozlíšiť presné hranice medzi nimi. Jedna z Eskalácií je napríklad celá o tom, čo cíti ochrnutá dievčina pri znásilňovaní, a predsa nakoniec povie sestričke - zo svojho hľadiska celkom pravdivo - že nič necítila."
# Tvojou odpoveďou nie je návrat k racionalite, ale skôr irónia, ktorá nastavuje svetu najrozličnejšie pokrivené zrkadlá.
"Úprimne rečeno, racionalitu a citovosť nepovažujem za protiklady, platí to nanajvýš o ich extrémnych polohách. Naopak, na to, aby som si cit či pocit vôbec uvedomil a vedel ho určiť, pomenovať, je potrebná účasť rozumu. Ak máme prežiť svoj vlastný život, musíme skúmať to, čo skutočne vnímame a pociťujeme, a neutiekať sa pred tým ku konvenčným citom, citovým nálepkám, schváleným a aprobovaným tradíciou, rodinou, školskou, náboženskou, estetickou a mravnou výchovou. Patrí to k ontogenéze človeka a ja osobne v tom vidím aj jeden zo zmyslov literatúry: nie že vytvára ďalšie alebo nové nálepky, ale že vyzýva, podnecuje k skúmaniu."
# Milan Šútovec napísal koncom osemdesiatych rokov v doslove k výberu tvojich próz, ktorý vyšiel pod názvom Eskalácia citu: "Celkom špeciálny problém, ktorý zaujíma pána Vilikovského, je problém tela a telesného vo vzťahu k duši, duševnu a duchovnu. V celkových štruktúrach možno za tým vidieť azda i konflikt askézy, ducha a egoizmu, čiže tela. Pričom pocit tela má často blízko k dezilúzii a odcudzenosti." Akoby šlo i o isté rozčesnutie, či skôr oddelenie, odizolovanie duše a tela.
"Možno ide o takú moju psychosomatickú chybu. Iste sa nájdu ľudia, ktorí sa cítia jednoliati, dokonale stotožnení so svojím konkrétnym bytím, s osobou nesúcou to a to krstné meno a priezvisko, bývajúcou na tej a tej ulici, v tom a tom meste, a tak ďalej. Ja zase cítim, že popri tomto konkrétnom, povedzme telesnom vedomí je tu ešte akési archetypálne vedomie, ktoré stojí mimo tej konkrétnej osoby a uvedomuje si jej náhodnosť. Ťažko si napríklad priznám, že moja ruka môže vyzerať jedine takto, že práve iba takáto mi je vlastná, že ma vyjadruje. Pravda, žijem so svojím telom už takmer šesťdesiat rokov a za ten čas som ho všeličím poznačil, takže možno povedať, že si ho postupne prisvojujem, že sa zbližujeme. Účinkujem v tej konkrétnosti ako každý iný, ale ak nie vždy, aspoň občas si naliehavo uvedomujem jej náhodnosť a zameniteľnosť. Nemyslím však, že ide o rozčesnutosť alebo konflikt, skôr by som obrazne, a teda veľmi nepresne povedal, že telo je pohlavný orgán duše."
# Milan Hamada hovorí, že si postmodernistický existencialista, že sa chceš "dopátrať zmyslu ľudskej existencie". Valér Mikula hovorí naopak o tom, že sa s nami na túto hru nehráš, že tvoje príbehy si priznávajú, že sa to stalo naprázdno.
"Valér Mikula má na také konštatovanie plné právo, dokonca sa mi jeho formulácia aj páči, no za bohvieaký úspech to nepovažujem: písanie je pre mňa totiž práve úsilím, aby sa "to" (teda čokoľvek, o čom píšem) nestalo naprázdno. Pravda, nemám na mysli nejaké hľadanie zmyslu či významu pomimo veci samej, symbolizáciu či dodatočné "ozmyslovanie", to považujem za nepekný, hoci človeku možno geneticky vrodený zlozvyk; domnievam sa, že ak si niečo naplno uvedomíme, už sa to nestalo naprázdno. Jeho význam je v tom, že je, a také, aké je - len si to, že je, a je práve také, musí niekto uvedomiť. So štipkou metafyzickej soli povedané, keby si nás uvedomoval Boh, už nie sme nadarmo, máme zmysel; a platí to aj naopak. Ale všetky tieto úvahy sú presne onen nepekný zlozvyk, ktorý spomínnam vyššie."
(Pokračovanie na 2. strane)
(Dokončenie z 1. strany )
# V tvojich neskorších prózach je veľa irónie, paródie, persifláže ako spôsob nastavovania rozličných intertextuálnych zrkadiel. Neraz sa v nich však celkom neočakávane objaví záblesk až zvieravého dojatia.
"Irónia je možno podvedomou obranou pred sentimentom, čo znamená, že sentiment, citový gýč, je tu a je tu stále. A ak v zápase s iróniou niekedy zvíťazí, je celkom spravodlivé, že to vidieť aj navonok, v texte. Niežeby som bol na to hrdý, ale v rámci fair play to prijímam, veď mi ani nič iné nezostáva. Napokon, nie si prvý, kto mi vyčíta sentimentalitu, tak asi na tom niečo bude."
# Pre veľkých ironikov dvadsiateho storočia, akými sú Karl Kraus, Jaroslav Hašek či Iľf a Petrov, je charakteristická hra ironických citátov, prítomná vo vrcholnej miere v tvojej novele Večne je zelený...
"Citáty sú esencie, vyjadrujú čosi, čo by človek ináč musel dlho hľadať, alebo opisovať na mnohých stránkach; doba sa zrkadlí v kvapke rosy. Text je koniec koncov skutočnosť ako každá iná, a takisto naň aj reagujeme. Pocity, dojmy, myšlienkové pochody, ktoré vyvoláva, sa ničím nelíšia od pocitov a pochodov, ktoré v nás vyvoláva budova, západ slnka alebo iný človek, ba často sú ešte intenzívnejšie."
# Spečence jazyka nie sú prítomné len v literatúre, ale aj v dobovej fráze, či klišé. Tvoria akýsi zmrznutý úškľabok doby. Ty s nimi dnes pracuješ najmä vo svojej publicistike.
"Na jazyku je krásne práve to, že pri bližšom pohľade veľa odhaľuje, najmä keď sa s ním zaobchádza bezstarostne. Preto si všímam dobové frázy, preto ma vábi prečítať si ich až do dna. Ako nevdojaké svedectvo, čaro nechceného - iné čaro tie dobové frázy ani nemávajú, ale toto jedno je neodolateľné."
# V zlomových obdobiach sa na Slovensku, ale zrejme nielen tam, objavuje obrovská záplava vulgárnosti, arogancie, oplzlosti. Akoby ľudia stratili kultúrne zábrany, istú kultivovanosť alebo prinajmenšom dekórum.
"Sám o sebe sa mi ten úkaz ani nezdá taký zaujímavý, lebo o chrapúňov a odroňov nebola a nie je u nás nikdy núdza. Prekvapuje ma však, aký majú takéto prejavy úspech, ako vysoko ich nositelia bodujú. Keď ľudia vycítia, že rázna vulgárnosť je ten pravý esprit ducha, tak sa veľmi rýchlo rozšíri od samého hradného vrchu až po podchodový verejný záchod."
# Sme zvyknutí na tento jazyk z totalitných časov. Ale dnes sa objavuje akoby v obrátenom garde v časoch mediálnej slobody.
"Jedna možnosť je, že to nie je obrátené garde, len to ešte nevidíme. Ale ponúka sa mi istý veľmi jednoduchý, až primitívny model, ktorý je spoločný pre všetky prevratné či prechodné obdobia. Keď ľudia, ktorí prežívali strach z odvety či neistoty, ako to dopadne, zisťujú, že sa už nemusia báť, celú svoju frustráciu a zlosť vyjadria vo vulgárnom jazyku, v oplzlostiach. Z človeka, ktorý musel v sebe veľa dusiť, to v okamihu úľavy vyhŕkne takýmto spôsobom; aspoň z človeka istého, zvláštneho razenia."
# V súčasnosti sa zaoberáš intenzívne publicistikou. Na Slovensku existujú dva tradičné intelektuálne postoje: spriahnutie sa s mocou alebo štítivý odpor k všetkému, čo s ňou nejako súvisí. Neobávaš sa, že si sa vydal na klzkú pôdu?
"Sám sa tomu čudujem. Poloha štítivého pána by mi celkom zodpovedala. Napokon, som na ňu aj trénovaný, veď štyridsať rokov nás tlačili, aby sme sa politicky prejavovali - pravda, podľa ich predstáv - a my sme pred tým tlakom uhýbali. Považovali sme za cnosť, že sme sa mu viac či menej ubránili, a na iné sme ani nepomysleli. Ale možno práve preto mám pocit, že keby som sa k tomu, čo sa tu teraz odohráva, nevyjadril, ocitol by som sa v polohe trpného prizerača a do smrti by som si vyčítal, že vo chvíli, keď sa niečo azda dalo ovplyvniť, som sedel so založenými rukami."
# Nie je to aj akési vyrovnávanie manka za to, čo sme pred rokom osemdesiatdeväť neurobili a mali urobiť? Hovoríš o tom, že naše historické prežívanie je aj dôsledkom toho, že históriu skutočne neprežívame, lebo ju málo alebo vôbec nereflektujeme. My Slováci sme najčastejšie zhovievaví sami k sebe a kritickí k tým druhým. Z tohto hľadiska si dosť atypický Slovák. Neviem, či tvoj postoj celkom ladí s tým, čomu sa hovorí "dobrý Slovák".
"Necítim sa byť publicistom, nie je to moja prirodzená spontánna poloha. Necítim sa byť ani intelektuálom, nemyslím, že by som videl do vecí lepšie ako iní, preto som odkázaný na už hotové dobové úkazy, ktoré sa pokúšam analyzovať, prečítať v ich skutočnom význame. Som teda iba raz pozornejším, raz povrchnejším čitateľom svojich čias."
