Náboženský mysliteľ Elie Wiesel raz napísal: "Premýšľajúci kresťan vie, v Osvienčime nezomrel národ, ale kresťanstvo." Myšlienka dostatočne znepokojivá, aby vyprovokovala otázku: Aké môže byť kresťanstvo, aká môže byť teológia postidealistickej doby? Na ňu hľadá odpoveď politická teológia Johanna Baptista Metza, jednej z trojice veľkých postáv kresťanskej teológie dvadsiateho storočia. (Břetislav Horyna)

"Ako môže byť teológia tak málo poznačená niečím tak strašným, ako bol Osvienčim?" spýtal sa pred tridsiatimi rokmi nemecký katolícky teológ, dnes emeritný profesor na Katedre fundamentálnej teológie viedenskej univerzity Johann Baptist Metz (1928). Základná Metzova otázka vyjadruje znepokojenie nad utrpením iných a stáva sa kritériom nielen historického humanizmu, ale aj ďalšej schopnosti kresťanstva byť nositeľom nádeje v zúfajúcom svete. Metzova teológia sa na Slovensku nikdy netešila všeobecnej priazni, ale i tu má svojich vyznávačov. Vďaka Nadácii Hansa Seidla sa pred niekoľkými týždňami stretli vo Svite na sympóziu, ktoré zorganizovalo Teologické fórum a Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie.

"Patrím ku generácii Nemcov" - povedal Metz v máji tohto roku na sympóziu o šoa v Neapoli - "ktorí sa len veľmi pomaly naučili chápať samých seba ako generáciu po Osvienčime a svojím spôsobom som sa z toho pokúšal zložiť účet. Osvienčim pre mňa znamenal hrôzu, ktorá prekračovala všetku dôverne známu teológiu, a pred ktorou sa každá od konkrétnej situácie nezávislá reč o Bohu musela odhaliť ako prázdna a slepá. Jestvuje vôbec - pýtal som sa - Boh, ktorého by bolo možné uctievať súc chrbtom obrátený k takejto katastrofe? A môže teológia hodná tohto mena, po tejto katastrofe jednoducho nerušene pokračovať v rečiach o Bohu a o ľuďoch, akoby po takejto katastrofe nebolo treba preskúmať predpokladanú nevinu našich ľudských slov? Tieto otázky nemajú z Osvienčimu urobiť negatívny mýtus, ktorý by nás znovu len zbavil teologickej a historickej zodpovednosti za túto katastrofu."

OBRANA NÁDEJE

Iný nemecký filozof, Hans Jonas, sa s tou istou katastrofou vyrovnáva myšlienkou, že Boh dobrovoľne obmedzuje svoju moc, aby človek mohol jestvovať ako slobodná bytosť. Metz k tomu hovorí, že človeku sám môže na poslednom súde položiť otázku o zmysle utrpenia nevinných. S utrpením sa nemožno zmieriť a nijako si ho vysvetliť, avšak práve preto sme podľa Metza povinní čeliť mu našou vlastnou aktivitou. Metzova cesta vedie od pochopenia k činu.

Johann Baptist Metz patrí k trom významným kresťanským teológom druhej polovice nášho storočia, ktorí preukázali schopnosť reflektovať svoju dobu. Prvý z nich, Romano Guardini, prináša v eseji Koniec novoveku chmúrnu výpoveď o súčasnom človeku, ktorý získal moc nad vecami a prírodou, ale "nemá moc nad svojou mocou" - len taký mohol vymyslieť hromadné zabíjanie. Preto, nazdáva sa Guardini - "odteraz bude človek navždy žiť na pokraji stále vzrastajúceho nebezpečenstva, ohrozujúceho celú jeho existenciu". So stiesňujúcou skutočnosťou sa snaží vyrovnať aj Metzov učiteľ Karl Rahner. Metzova teológia nachádza priestor pre nádej predovšetkým vo svojom hlavnom zdroji, ktorým je spomienka na umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Nebezpečná spomienka, pretože bdie nad prítomnosťou a uvádza ju vždy znovu do pochybnosti. Je jediným kritériom na hodnotenie našich činov. Je to však spomienka reálna a konkrétna a pre veriaceho kresťana je to spomienka na konkrétnu udalosť. Pre iného to má byť spomienka na holokaust či na utrpenie nevinných vôbec, rovnako zaväzujúca svedomie, čiže nebezpečná.

Metzovo učenie je v podstate obranou nádeje: prostredníctvom anamnetického rozumu, ktorý ťaží z toho, čo máme v sebe a z čoho sa vytvárajú nároky nášho svedomia na budúce konanie."Zabúdať a potláčať otázku, ako zachrániť a uchovať neuchovateľné minulé utrpenie v našom verejnom vedomí - aby tak uchránilo živých a ich zmysel pre nedeliteľnú spravodlivosť a oslobodenie, je výsostne nehumánne," píše Metz. "Pretože to znamená zabúdať a potláčať minulé utrpenie a tak sa bez odporu vzdávať pred jeho nezmyselnosťou. Veď ani šťastie vnukov nemôže odčiniť utrpenie otcov a žiadny sociálny pokrok nemôže zmierniť nespravodlivosť, ktorej boli vystavení mŕtvi. Ak sa pridlho budeme podriaďovať nezmyselnosti smrti a ľahostajnosti voči mŕtvym, aj pre živých budeme mať v rukách nakoniec len banálne sľuby. Nielen rast nášho hospodárskeho potenciálu je obmedzený, tak ako si to dnes jasne uvedomujeme, obmedzený sa zdá byť aj potenciál zmyslu, a je to tak, ako by dochádzali rezervy a ako by tu bolo nebezpečenstvo, že veľkým slovám, ktorými riadime svoje vlastné dejiny - sloboda, emancipácia, spravodlivosť, šťastie - bude nakoniec zodpovedať len ochabnutý, vyhasnutý zmysel."

ODPRIVATIZOVANIE KRESŤANSTVA

Metzova politická teológia poosvienčimskej doby hovorí o odprivatizovaní kresťanstva: človek nemôže byť veriacim kresťanom iba ako súkromná osoba, bez ohľadu na to, čo sa deje okolo neho. Prívlastok politická okrem iného znamená, že človek sa k spáse neuberá sám, ale v spoločenstve, presnejšie s ním. Politická teológia, dnes považovaná za interkonfesionálnu, zdôrazňuje zásadné znepokojenie teológie nad otázkou utrpenia iných, dokonca aj nepriateľov. Metzova politická teológia kladie otázku záchrany nespravodlivo trpiacich a potlačených. Oficiálna cirkev ju prijíma, aj keď nie s otvorenou náručou.

Podľa Metza je cirkev skôr naakumulovanou pokladnicou pamäti, než trezorom večných právd či definícií. Nedávne dejiny cirkvi na Slovensku ju môžu svojrázne obohatiť: cirkev za komunizmu sa nikdy neodvážila experimentovať s ortodoxiou, ale zato tolerovala obludné pošliapanie ortopraxe, ktorej sa dopúšťali duchovní v mierovom hnutí či v Pacem in terris. Naopak, duchu Metzovej teológie cirkvi bezmocných zodpovedali aktivity alternatívnej cirkvi, dnes často nálepkované ako liberalizmus.

Štúdium Metza umožňuje pochopiť, kde korení necitlivosť oficiálnych predstaviteľov voči utrpeniu Židov, aká sa prejavuje v obhajobe Ďuricovho spisu. Nedostatok citu pre spravodlivosť voči bezmocným bola východiskom odsúdenia prejavu mladého františkána Balázsa nad hrobom Róberta Remiáša. Napokon aj tolerovanie nezákonnosti na Slovensku súvisí so stavom predmetzovského, nekritického kresťanstva.

Na sympóziu o politickej teológii Johanna Baptista Metza sa prezentovali štyria kultivovaní a vzdelaní prednášatelia a do osemdesiat azda vnímavých poslucháčov. Po toľkých rokoch predsa niečo.

Autor: MILOSLAVA KODOŇOVÁ