Pessoom, ktorého sa tu snažil dešifrovať. Portugalsko so svojím oceánom si tu uchováva aj častými a dlhými vychádzkami k Dunaju. A, našťastie, ako pravý osamelý bežec, dokáže o tom všetkom spontánne a nekontrolovateľne hovoriť...

# Čo vás pritiahlo do Portugalska, pre nás Stredoeurópanov pomerne neznámej a exotickej krajiny?

"Chcel som si konečne urobiť dlhé leto, a tak som do Portugalska odišiel pre istotu už prvého apríla. Potreboval som skrátka odtiaľto nachvíľu vypadnúť a nadýchať sa pravého atlantického vzduchu. Spôsob života Portugalčanov je celkom iný ako náš. Portugalsko je najzápadnejší Západ Európy, "väčší" Západ už neexistuje. Potom je už iba oceán a Afrika. Okrem toho, že táto krajina má všetky kultúrne, spoločenské väzby na Európu, má ešte jeden rozmer: dlhé pobrežie a stálu prítomnosť Atlantiku. Preto je tam také príjemné podnebie a ovplyvňuje to aj mentalitu ľudí. Žijú v prítomnosti oceánu: vedľa neho a na ňom. Stále majú pred sebou výzvu čohosi neznámeho, nekonečného, kde sa kedysi končil svet. A tá výzva, to vábenie a snívanie sú tam stále prítomné. Oceán veľmi silno indikuje ich kultúru. Všetky predstavy, ktoré v ľuďoch evokuje, sú v portugalskom písaní a umení. Ich kultúra je zameraná na čosi neznáme, čo umožňuje človeku rozmýšľať trochu inak, ako v bežných, každodenných väzbách."

# Atlantik je teda čosi, o čo budeme my vnútrozemci vždy ochudobnení?

"Pochopiteľne, nemáme tu ten priamy fyzický kontakt, to ovzdušie, ktoré provokuje potrebu kultúry ako súčasti každodenného života. Ľudia sú tam oveľa slobodnejší, je napríklad nepredstaviteľné, aby tam do kultúry a udeľovania subvencií v nej hovorila politická moc. Ani im nenapadne čakať, aby im nejaké štátne inštitúcie prikazovali, alebo zakazovali tvoriť. Aj ja som tam bol na pozvanie a náklady jednej z mnohých nezávislých kultúrnych nadácií. A tak je to všade, nielen v kultúre. Štát je tam "len" na to, aby to všetko fungovalo. Nie je to bohatá krajina, ale krajina, ktorá má v sebe tú slobodu zabudovanú."

# Do Portugalska ste išli aj cielene, za jedným menom...

"Áno, priviedol ma tam starší záujem o môjho nežijúceho kolegu Fernanda Pessou - dnes v celom svete vyhľadávaného autora. Jeho osud bol podobný ako Kafkov, až po smrti sa stal známym doma, a postupne aj vo svete. Bol to veľmi originálny pán, ktorý sa neuspokojil s priestorom, ktorý je človeku nadelený. Vymýšľal si k svojim básničkám a textom rôzneho štýlu aj viacerých autorov, ich životy, osudy, vzťahy. Tak vytvoril v Portugalsku celú literárnu skupinu asi sedemdesiatich autorov, ktorí často medzi sebou viedli zaujímavé polemiky. Pessoa je originálna postava v rámci celého XX. storočia. A ešte dodnes nie úplne dešifrovaná. Trochu by som chcel k jeho interpretácii prispieť aj ja - chystám sa napísať a pripraviť reprezentatívny prierez jeho tvorbou, ktorý by bol mojím subjektívnym výkladom, vlastným pohľadom na Pessoa. A nebude to prvý krok, Slovensko sa už na pessoovskej mape nachádza: minulý rok nitrianske vydavateľstvo M-art Print prišlo s knihou Plurália Tantum - výberom jeho tvorby a tých najznámejších mien, ktoré si Pessoa stvoril a s ktorými žil."

# Ako Osamelému bežcovi, nechcelo sa aj vám niekedy takto uniknúť a skryť sa pod iné mená?

"Zatiaľ som nepotreboval iné meno. Ale tá nevyhnutnosť slobodne sa pohybovať, žiť v pluralite pocitov, názorov, štýlov, určite vo mne je."

# Tým vlastne boli Osamelí bežci vždy typickí, neochotou nechať sa zaraďovať...

"Ale na rozdiel od Pessou, skupina Osamelých bežcov je doložená osobami s občianskymi preukazmi. Pessoa bol sám, a potreboval si nejako zaľudniť svoj priestor. Tak si vymyslel celé príbuzenstvo. Ale tá potreba vytvoriť si priestor, v ktorom sa pretínajú rôzne hlasy, bola v oboch prípadoch rovnaká. A aby som dokázal, že skutočne existujeme, na jeseň ide so mnou do Portugalska aj Laučík, aby ho tam videli na vlastné oči..."

# Čím je to, že ako skupina, či príbuzenstvo, stále žijete a fungujete?

"My existujeme na jednom zvláštnom princípe. Keď som ja potreboval, vymyslel som si Repku a Laučíka, Repka si vymyslel Štrpku a Laučíka, Laučík zasa nás dvoch. Potrebovali sme mať nejakú rezonanciu. Preto existujeme. Nie nejakým deklaratívnym spôsobom, vystupovaním. Ale stálym stretávaním a ovplyvňovaním sa. To považujem za dôležité. U nás v podstate neexistuje čosi ako slovenská literárna scéna. Existujú jednotliví ľudia, a ich výkriky. Je tu veľa mladých talentovaných tvorcov, ale každý akoby začínal od začiatku. Akoby tu nič nebolo napísané. Každý začína písať s pocitom, že sedí za úplne prázdnym stolom, hoci sú na ňom už rôzne veci..."

# Spoločného manifestu sa už od Osamelých bežcov nedočkáme? O čom by bol dnes?

"Možno spolu ešte niečo povieme, ale radšej nebudem dopredu hovoriť o čom. Máme na čosi zálusk, ale už ako dospelí. Provokácia nemusí byť iba mladícka."

# Akosi podvedome stále očakávam, že sa vyjadríte k udalostiam, ktoré sa stali pred 29-mi rokmi v auguste...

"Určite to bola jedna z rozhodujúcich udalostí v mojom živote. Aj keď, dnes by som si ten dátum v kalendári možno ani nevšimol, keby ste mi ho nepripomenuli. Slovensko má bohužiaľ jednu chybu - akési stierače pamäte, ktorými zotrie všetko nepohodlné, v čom kedy žilo. Myslím, že je dobré mať pakt s vlastnou pamäťou. Nezapínať jej stierače po každej nepríjemnej skúsenosti. Snažím sa tento pakt zachovávať. A som rád, že som mohol uzavrieť aj svoj vlastný pakt s Atlantikom - atlantický pakt, práve vo chvíľach, keď sa to nedarí mojej krajine. Skúšať to jednotlivo - to je možno cesta..."

ALEXANDRA TINKOVÁ

FOTO SME - MAREK VELČEK