Myšlienka Juhoslávie vznikla v 19. storočí. V zahraničnopolitickom zmysle to bola idea odporu proti habsburskej nadvláde na Balkáne. Vo vnútropolitickom zmysle to bolo vyjadrenie politického postoja proti veľkosrbským a veľkochorvátskym národným záujmom.
V tomto ohľade bola prvá svetová vojna pre Juhoslovanov vojnou za Juhosláviu. Na konci vojny bola vytvorená Juhoslávia ako konštitučná, demokratická monarchia so srbskou dynastiou na čele. V tom čase sa nazývala Kráľovstvo srbské, chorvátske a slovinské. Macedónsko a Čierna Hora boli považované za súčasť Srbska. Toto kráľovstvo bolo v roku 1929 premenované na Juhosláviu.
Srbsko a Čierna Hora stratili v novom usporiadaní svoje národné štáty. Dnes je to významný politický problém. Od prvopočiatkov existencie Juhoslávie je tu prítomný politický antagonizmus medzi srbským nacionalizmom a Juhosláviou, medzi ortodoxnou tradíciou a Juhosláviou. Na druhej strane, v Slovinsku a Chorvátsku prevládali názory, že Juhoslávia nie je nič iné ako rozšírené Srbsko. Myšlienku Juhoslávie teda od začiatku sprevádzajú dosť odlišné politické postoje. Srbsko sa zasadzovalo zväčša za centralizmus, Chorvátsko za federalizmus. V tom čase bola komunistická strana pod vplyvom Kominterny a zastávala názor, že Juhoslávia je umelý, "versailleský" štát, ktorý by sa mal rozdeliť na jednotlivé národné štáty. Vplyv komunistickej strany bol v tom období väčší najmä v Slovinsku a Chorvátsku. Po Veľkej októbrovej revolúcii v roku 1917 uzavrelo Rusko s Nemeckom vlastnú mierovú dohodu, preto Srbsko zaujalo odmietavý postoj k novému Sovietskemu zväzu. Predchádzajúce imperiálne Rusko totiž stálo na srbskej strane. Otázka tohto odlišného komunistického dedičstva je opäť aktuálna.
V období medzi dvoma svetovými vojnami stála na čele Juhoslávie srbská dynastia. Jej hlavným politickým záujmom bolo zahladiť všetky národné odlišnosti. Národná otázka bola vyriešená tak, že prestala byť otázkou. Vytvorili sme Juhosláviu. Teraz nám už zostávalo len vytvoriť aj Juhoslovanov. Toto bola politická ambícia prvej Juhoslávie.
NEMECKO A DRUHÁ JUHOSLÁVIA
Medzičasom sa v Európe objavil fašizmus. Je možné pozorovať istú príbuznosť Juhoslávie s Nemeckom. Dohoda medzi oboma krajinami bola podpísaná v roku 1940 - v období, keď Amerika deklarovala svoju neutralitu, Rusko podpísalo s Nemeckom mierovú dohodu a Francúzsko kapituláciu. Juhoslovanskí odbojári sa vydali cestou odporu. Srbská cirkev ich podporovala svojimi vyhláseniami, že Srbsko je Božie (alebo nebeské) kráľovstvo, ak už nie je pozemské. Ortodoxná cirkev sa ani dnes, v nových podmienkach, nevzdala celkom mýtu o Božom kráľovstve. Vo chvíli, keď srbské politické záujmy presiahli na územie Bosny, ortodoxná cirkev začala zastávať názor, že Srbi môžu stratiť milióny ľudí, ale ich viera je večná a napokon zvíťazí, možno až v nebi. Samozrejme, iná otázka je, ako sa mohlo stať, že cirkev má v súčasnej Juhoslávii taký vplyv.
Nech je ako chce, na začiatku druhej svetovej vojny komunisti neopustili ľud. Neskôr bol tento samovražedný odpor proti Nemecku interpretovaný ako stratégia Kominterny na zničenie Srbska a jeho antikomunistických postojov.
Druhá Juhoslávia bola vytvorená v roku 1943 počas druhej svetovej vojny ako komunistická. Zdalo sa, že komunizmus vyriešil národnú otázku, použil však na to rovnaké zastieranie národných rozdielov ako ich predchodcovia. Tento časový rozdiel mala vymazať idea bratstva medzi ľuďmi. Pri vytváraní osobnej a sociálnej identity bol najdôležitejší fakt, že ľudia boli súčasťou komunistickej strany a nie niektorej z národných skupín. Komunizmus bol spoľahlivou zárukou internacionalizmu.
V našej krajine nie je demokracia frázou, ale realitou. Tak hovoril Tito. Pre Tita bolo vytvorenie Bosny a Hercegoviny príkladom vyriešenia národnej otázky. My všetci sme Bosna - povedal Tito. Práve v tom čase sa Macedónsko stalo súčasťou federácie. Mnoho ľudí dnes oplakáva "titovské" obdobie mieru. Či to už bola skutočná demokracia alebo nie - nie je problém posúdiť túto otázku. Len počúvajme, čo hovorili Juhoslovania: My nepotrebujeme demokraciu, my máme Tita.
PREČ Z JUHOSLÁVIE
Využijúc socialistické právo na sebaurčenie a niektoré zmeny v ústave z roku 1974, začali sa juhoslovanské republiky (Slovinsko a Chorvátsko viac ako ostatné) pohrávať s myšlienkou na vystúpenie z Juhoslávie. Srbsko neakceptovalo návrhy na federatívne či konfederatívne zmeny usporiadania Juhoslávie, pretože takéto riešenie by nebolo výhodné pre Srbov žijúcich mimo Srbska. Heslo znelo: "Všetci Srbi v jednom štáte." Hoci Juhoslávia bola štátom pre všetkých Srbov, toto bola nová politická stratégia. Programom sa stalo namiesto Juhoslávie Veľké Srbsko. Nie je jasné, ako chce Veľké Srbsko zabezpečiť demokratické garancie aspoň pre Srbov, pretože je zrejmé, že štáty sa nechcú stať veľkými preto, aby mohli byť demokratické.
Vojna sa začala v roku 1991 v Slovinsku. Bola to ešte vojna za komunizmus. Srbskí vodcovia, najmä Miloševič, hovorili o alternatíve - Juhoslávia alebo komunizmus - a vybrali si komunizmus. To bol aj dôvod, prečo sa juhoslovanská armáda relatívne rýchlo stiahla zo Slovinska. Druhým dôvodom bol fakt, že v Slovinsku nežije významná srbská menšina. Komunizmus vo východnej Európe padol, preto sa zmenila aj stratégia v Juhoslávii. Namiesto vojny za komunizmus pokračovala vojna v Juhoslávii ako vojna za nacionalizmus. Ak nemôže byť Juhoslávia komunistickým štátom Srbov, vybudujme teda srbský národný štát. Je zrejmé, že takýto politický program je v dnešných časoch svetovej integrácie anachronizmom. Niektoré generácie premrhali celý svoj život realizáciou podobných anachronizmov.
Vojna v Chorvátsku bola údajne vojnou za Srbov, ktorí tam žili. Miloševič, oddaný Titov nástupca, sa zrazu stal srsbským nacionalistom. Takýto "bezbolestný" prechod z jednej politickej pozície na druhú, zásadne odlišnú, osvetľuje aj politické pozadie vojny v Juhoslávii. Nie je to vojna na ochranu národných záujmov, ale na prosté udržanie si moci. Za zdanlivým národným záujmom (v mene ktorého zničili celú krajinu) sa neskrýva nič iné ako konkrétne mocenské štruktúry. V tomto zmysle treba preto chápať aj "mierové" iniciatívy srbského prezidenta.
Je teda jasné, kto začal a viedol vojnu v Juhoslávii. Neboli to nijaké zahraničné temné sily ani spiknutie proti Juhoslávii. Táto teoŕia mala len zastrieť skutočné príčiny vojny. Rovnako ako téza, podľa ktorej sa Nemecko pokúša o obnovenie svojho vplyvu na Balkáne. Podľa tejto interpetácie možno vnímať aj rýchle diplomatické uznanie Slovinska a Chorvátska Bonnom. Je však pravdou, že až do júna 1991, do konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, bol svet väčšinou naklonený myšlienke zachovania Juhoslávie.
Srbi argumentovali tým, že v Bosne nie sú garantované ich práva. V skutočnosti sa Bosna a Hercegovina v roku 1990 definovala ako suverénny demokratický štát rovnoprávnych občanov - Moslimov, Srbov a Chorvátov a ostatných národov žijúcich v Bosne. V januári 1992 samozvaný parlament bosnianskych Srbov vyhlásil nezávislosť Republiky srbskej od Bosny a Hercegoviny.
Srbský prezident Miloševič, ktorý začal túto vojnu, sa pokúša byť mierovorcom, samozrejme, s cieľom, udržať si svoje postavenie. Dnes je už jasné, že vojna proti celému svetu sa musí skončiť neúspešne. Mierové iniciatívy však treba podporovať. Problém je v tom, že ide len o vývesný štít na obnovu tých istých štruktúr moci. V tomto zmysle Miloševičove mierové iniciatívy nemôžu priniesť skutočné politické meny v Juhoslávii.
Zmeny priniesli len vytvorenie tretej Juhoslávie zo Srbska a Čiernej hory. Slovinsko a Macedónsko majú po prvýkrát vo svojej histórii vlastné národné štáty, Bosna a Chorvátsko obnovili svoje štátne útvary, ktoré mali v stredoveku. Hranice nových štátov sú bývalými hranicami jednotlivých juhoslovanských republík.
NACIONALIZMUS AKO DÔSLEDOK KOMUNIZMU
Vo "Filozofii práva" hovorí Hegel o potvrdení človeka ako takého. Človek je potvrdený sám sebou a nie na základe partikulárnych národných charakteristík. Toto sa stalo možným v atmosfére modernej liberálnej Európy, ktorá odlišuje osobné od verejného, cirkevné a štátne všeobecné záujmy.
V tomto ohľade je nacionalizmus druhom zastaralého uvedomenia. Vo východnej Euerópe je to však len jedna z príčin nacionalizmu. V týchto krajinách je nacionalizmus aj špecifickým dôsledkom komunizmu. Komunizmus bránil rozvoju občianskej spoločnosti, toto bola jasná politická stratégia komunizmu. Každý liberálny model spoločnosti musí nastoliť otázku ekonomickej a politickej iracionality komunizmu. Po komunizme zostala len prirodzená etnická identita ako jediná kostra politického programu. Dôsledky takéhoto programu sú - ako vidíme v Juhoslávii - katastrofálne.
Hegel rozlišoval medzi rodinou (ako sférou individuálnou), spoločnosťou a štátom (ako sférami všeobecného). Nacionalizmus by rád prešiel z individuálnej, prirodzenej sféry do sféry štátnej bez prílišného rozjímania o občianskej spoločnosti. Namiesto občianskej spoločnosti narába nacionalizmus s ideou kultúry. Racionálne inštitúcie spoločnosti sú, v historickom zmysle, základom racionálnej sociálnej integrácie. V Juhoslávii napríklad existovala táto integrácia na ideologickom základe ako idea bratstva Srbov, Chorvátov a Moslimov.
Hlavnou perspektívou riešenia problému nacionalizmu a rozvoja myšlienky nového svetového poriadku je rozvoj občianskej spoločnosti. Nepomôžu nám najlepšie filozofie, ak nemáme sociálne inštitúcie, ktoré nám budú garantovať naše ľudské práva. Lenže ako vybudovať takúto spoločnosť? V Juhoslávii absolvujeme mnoho diskusií o občianskej spoločnosti, nenájdeme tam však občanov takpovediac v zmysle sociálnych subjektov takejto spoločnosti. Embargo voči Juhoslávii je len ďalšou prekážkou v rozvoji stredného spoločenského stavu.
V juhoslovanskej tradícii je len málo predpokladov pre rozvoj moderného individualizmu. Nenájdeme tam protestantizmus ako možnosť individualizmu v náboženských otázkach, rovnako, ako tam nenájdeme liberalizmus ako príležitosť na individualizmus v sociálnej sfére. Ortodoxná tradícia a komunizmus boli len dve odlišné podmienky pre vývoj idey kolektivizmu.
Keď už hovoríme o význame moderného individualizmu, musíme spomenúť niektoré iné predpoklady. Môžu nám pomôcť pochopiť možnosti presahovania nacionalizmu. Rovnako nám však môžu pomôcť pochopiť ideu nového svetového poriadku nielen ako ideu svetového trhu, ale aj ako svetového spoločenstva. Nazval by som ich etnickými predpokladmi sociálneho a politického poriadku.
Podľa Aristotela napríklad je politika integrálnou súčasťou praktickej filozofie. Podľa tejto úvahy môže byť ľudská povaha realizovaná len v politickom spoločenstve. V aristotelovskom zmysle, vo všeobecnosti, stavia politika na etike a etika samotná je prezentovaná ako súbor individuálnych hodnôt. Moderné politické myslenie, ktoré sa začína Machiavellim, robí rozdiely medzi etickým a politickým. Machiavelliho dôvody pre tvrdenie, že politika je autonómnou oblasťou, sú historického charakteru. U Hobbesa dostáva toto tvrdenie povahu princípu. V prvom rade, predmetom skúmania u Hobbsa je sociálna filozofia, ktorá v aristotelovskom kontexte diskusie neexistovala. U Hobbesa smeruje táto sociálna filozofia k modernej subjektivite. Pokiaľ ide o vytvorenie politického poriadku, Hobbes sa pokúša artikulovať historicky nezaťažené kompetencie každého indivídua. Výstavba politického poriadku je založená na inštinkte sebazáchovy ako základnej črty. Toto smeruje k nadraďovaniu sebazáchovy nad sociálnosť.
Rousseau obnovil otázku legitímneho založenia sociálneho poriadku v modernej ére. Ak je zmluva, ktorá má pre svoje základy ľudskú povahu, legitímnym základom moderného štátu, zostáva otvorená otázka - čo legitimizuje samotnú zmluvu? Toto je pôvod Rousseauovej "Spoločenskej zmluvy". V tomto zmysle nie je diskusia o vzťahu etiky a politiky iba diskusiou o praktickej filozofii, ale aj otázkou o základoch modernej spoločnosti vo všeobecnosti. Podľa Rousseauovho pohľadu by mala mať sociálna komunita pevnejšie základy ako sú opísané v Hobbesovi a Lockovi. Politické spoločenstvo musí byť zárukou nielen života a prosperity, ale aj ľudskej slobody.
IDEA KOMUNIKÁCIE
Vidíme, že otázku legitimizácie, oprávnenosti nemôžeme redukovať na čiastkové problémy. Lenže aká úroveň legitimizácie môže byť pokladá za dostatočnú úroveň pre vytvorenie nového svetového poriadku? Možno by to mohla byť idea komunikácie. Ako členovia rôznych sociálnych a národných skupín môžeme zastávať rozdielne názory a pozície, je tu však čosi, čo musíme prijať všetci ako indivíduá - a to je idea komunikácie. Komunikácia v zmysle Apela a Habermasa, teda ako etického predpokladu, podľa ktorého sú všetci jej účastníci pokladaní za rovnocenných partnerov.
Chcel by som zdôrazniť význam tejto myšlienky, hoci sa môže zdať, že nesúvisí bezprostredne s naším problémom. Jej relevancia sa však potvrdí vo chvíli, keď sa bližšie pozrieme na niekoré politické rozhodnutia. Napríklad embargo proti Juhoslávii by nemalo zapríčiniť nedostatok komunikácie medzi svetom a demokratickými silami v Juhoslávii. Svet by nemal len reagovať na teror, ale mal by hľadať aj potenciálnych partnerov na budúci dialóg. Napokon, problémy krajín východnej Európy, vrátane tých juhoslovanských, môžu byť vyriešené len prostredníctvom rozvoja ich vlastného demokratického potenciálu.
Týmto krátkym odbočením som chcel povedať, že aj konkrétne politické rozhodnutia môžu byť odvodené od myšlienky komunikácie. V tomto zmysle by mala byť táto myšlienka obsiahnutá v inštitúciách budúceho svetového poriadku.
Na jednej strane by sme mali rešpektovať náboženské a kultúrne odlišnosti. Je to súčasť modernej myšlienky tolerancie. Na druhej strane by sme však mali rešpektovať aj niektoré všeobecné hodnoty, ako je idea ľudských práv. Preto musíme vystupovať proti nacionalizmu, proti obmedzovaniu ľudských práv kvôli partikulárnym záujmom. Kde sú však hranice tohto rešpektu? Znamenajú všeobecné hodnoty na druhej strane zavedenie neosobného svetového poriadku? Budovanie nových svetových inštitúcií by nemalo viesť k novému "Leviatanu", k novým autoritatívnym formám vlády, ale k novým možnostiam komunikácie medzi rôznymi kultúrami.
Myslím, že v tejto diskusii o Juhoslávii opäť vystupujú niektoré otázky z diskusie medzi Luhmannom a Habermasom (alebo medzi ideou sociálnej technológie alebo funkcionalizmu a idey kritickej sociálnej teórie) o statuse modernej spoločnosti. Obaja narábajú s otázkou komunikácie. Luhmann chápe sociálny systém v štruktúre jeho funkčnosti. Habermas sa na druhej strane pokúša o obnovenie idey komunikácie a porozumenia.
Ako som povedal, Luhmann a Habermas diskutujú o modernej spoločnosti a Juhoslávia je ešte len spoločnosťou "predmodernou". Aj tak však nájdeme isté paralely, ktoré podporujú skôr Habermasovu teóriu.
Titova Juhoslávia fungovala v spoľahlivom zmysle. Alebo, lepšie povedané, len Tito fungoval v takomto systéme. Tretia Juhoslávia takisto funguje využívajúc partikulárne národné subjekty ako politický program. V kantovskom zmysle nový, transcendentný, konštitučný subjekt sa stal národným štátom. Táto zvláštnosť vytvárania sociálneho zmyslu, alebo táto ideológia zmyslov, sa skončí katastrofou. Funkcionalizmus nie je spoľahlivým kritériom pri vytváraní demokratickej spoločnosti. Idea komunikácie je v tomto ohľade projektom proti partikularite, proti národným štátom. Prostredníctvom komunikácie sa zdôrazní konštitučná úloha Iných.
Autor: MIROSLAV MILOVIČ
