Podľa záznamov, zverejnených hovorcami Charty 77 od januára 1977 do 31. decembra 1989 bol celkový počet signatárov 1886. Slovenských signatárov bolo málo. Z rôznych dôvodov v Bratislave ani inde na Slovensku k žiadnemu podobnému občianskemu zoskupeniu ľudí ako v Prahe v decembri 1977 nedošlo. V prvej skupine podpisov bol podpis v Prahe žijúceho slovenského historika Jána Mlynárika a spisovateľa Dominika Tatarku, ktorí Chartu podpísali spolu. Potom ju podpísal Miroslav Kusý, neskôr Tomáš Petřivý, v tom čase študent FAMU. V ďalších skupinách potom nechýbali podpisy katolíckych kňazov Mariana Zajíčka a Roberta Gombíka, programátora Vlada Čecha, košického študenta Marcela Strýka. Takmer všetci slovenskí signatári Charty 77 dospeli k podpisu osamote, väčšina z nich sa nikdy nestretla. Ján Mlynárik a Dominik Tatarka boli výnimkou, obaja boli dlhé roky priatelia. Ján Mlynárik bol editorom väčšiny textov, ktoré Dominik Tatarka písal v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a pripravoval ich na samizdatové vydanie. Práve vďaka jeho edičnej práci nadobudli knižnú podobu.
# Za akých okolností ste podpísali Chartu 77?
"V piatok pred Bielou sobotou 1976 mi volal Václav Havel, či by ma mohol navštíviť. Robil som vtedy kuriča v kaviarni Slávia, dali sme si v kaviarni schôdzku na ôsmu hodinu. Sadli sme si v oddelenej časti a pozerali sa na Hradčany a Václav Havel mi dal prečítať krátky text. Neskôr som zistil, že to už bol text Charty. Keď som si ho prečítal, povedal som mu, že sa mi nepáči, že potom, čo po nás šliapu a dupú, je to petícia pokorných občanov vláde, aby dodržiavala zákony, ktoré prijala. Václav Havel mi hovoril: Áno, máte pravdu, ale keby sme ho formulovali ostrejšie, veľa ľudí by tento text nepodpísalo. Dodatočne mu dávam za pravdu, pretože skutočne Chartu podpísalo v tých prvých dňoch 242 ľudí a len jeden svoj podpis odvolal. V momente, keď som text Charty podpisoval, vchádzal do kaviarne Dominik Tatarka. Musel som odísť prikúriť, podal som mu text, nech si prečíta, pokiaľ budem preč. Kým som sa však vrátil, Dominik ho už podpisoval. V polovici podpisu sa mu pokazilo pero a svoj podpis dopísal mojím. Boli sme s Dominikom prvými Slovákmi, s ktorými Václav Havel odštartoval podpisovanie Charty. Neskôr ju ešte podpísali Michal Lakatoš, ktorý bol vedeckým pracovníkom Ústavu dejín a práva Československej akadémie věd, mladý Daubner, ktorý pracoval v památníku národního písemnictví, a Egon Čierny, jeho spolupracovník. Boli to jediní Slováci, o ktorých som vedel, že Chartu podpísali v tej prvej fáze. Dodatočne som vyčítal Václavovi Havlovi a ľuďom okolo neho, že sa neobrátili s dôverou na slovenských intelektuálov, pretože slovenská opozícia bola predsa silnejšia, ako sa zdá z podpisov pod Chartou. Ako som spomínal, voči Charte som mali isté výhrady, že ide o pokornú supliku voči vláde, aby dodržiavala zákony. Dominik tieto výhrady nemal, súhlasil s textom, bol obklopený pražskými intelektuálmi, ktorí ho milovali."
# Oľutovali ste niekedy svoj podpis pod Chartou v súvislosti s tým, ako sa vyvíjala?
"Neľutovali sme to, pretože išlo o veľmi zmierlivý apel. Podpis sa však odrazil na našich ďalších osudoch. Pre režim sme boli neprijateľní už od začiatku sedemdesiatych rokov. Dominikovi Tatarkovi rozhádzali sadzbu jeho Farskej republiky, mne sadzbu knihy o Štefánikovi a ďalších piatich rukopisov. A to už nehovorím, že si to za mňa odskákali moje deti, veď ani jednému nedovolili zmaturovať. Keď na nich myslievam, možno by som mal ľutovať, ale vtedy pre mňa neexistovala iná voľba."
# Čo si myslíte o konci Charty v roku 1992? Nebol to predčasný koniec?
"Zdá sa mi, že to nebolo predčasné, Charta mala skončiť už oveľa skôr. Charta oslovila naše vedenie slušne, nie ich brutálnym jazykom, ktorý používali, a práve to nedokázali pochopiť. Že sa niekto na nich obracia slušne po tom, čo nám všetkým urobili. A tým vlastne Chartu sami vyrobili. Boli vydesení slušnosťou a decentnosťou a kŕčovitými protiopatreniami Chartu vytvorili a spustili podpisovanie."
