níkov so žltým mäsom" sa smrteľne nenávidia. Ale spôsob získavania duší na export do Európy používajú oba rovnaký.
Oba gangy operujú vo Vietname pod pláštikom cestovných kancelárií či úradov na sprostredkovanie zamestnania. Agenti najskôr záujemcu podrobia dôkladnému výsluchu a potom s ním podpíšu zmluvu. Nešťastník zoberie posledné peniaze, celá rodina vloží do poslednej nádeje úspory a dúfa, že sa čoskoro ocitne vo svete blahobytu. Záujemca o prácu v Európe zhromaždí niekoľkotisíc dolárov, zadlží sa, predá všetko, čo sa predať dá, a zostane mu len viera, že sa stane jedným z mála, ktorých čaká na Západe šťastie.
Čiastka sa líši podľa toho, ktorá krajina je pre Vietnamcov najviac lákavá. Slovensko stojí 5 tisíc USD, Česko 5,5 až 6 tisíc, najdrahšie je Nemecko: 8 tisíc. Firma obstará odvážlivcovi pas, výjazdné vízum a letenku či cestovný lístok do niektorej z východoeurópskych krajín. Väčšinou je to Poľsko, Slovensko či Česko. Veľmi často však ako prestupná stanica figuruje Rusko. Utečenci po príchode do cudzieho prostredia sú často celkom bezradní - nemajú vo vrecku viac ako niekoľko desiatok dolárov, nepoznajú žiadny jazyk. Ich prvé kroky nutne smerujú opäť do kancelárií firiem, ktoré ich považujú doslova za tovar. Dostanú finančnú výpomoc. Pôžičku. Pár stoviek dolárov na začiatok. Budú ich splácať po celý zvyšok života, zostanú celkom závislí od obchodníkov s ľuďmi. Málokto si môže vo Vietname dovoliť vziať si so sebou do zahraničia dostatok peňazí. Priemerný plat robotníka je asi 40 dolárov mesačne.
Ak sa niekto chce osamostatniť, má smolu. Nenájde také zamestnanie, ktoré by mu dovolilo splácať mafii obrovské čiastky. Nasledujú vyhrážky, potom drsnejšie dohováranie, pri ktorom sa dohovárajúca strana neobíde bez noža, škrtiacej šnúry či strelnej zbrane. Tí, čo túžili po európskom raji, sú definitívne v klepci. Aby mohli splácať, začnú pracovať v niektorej pašeráckej pobočke gangu. Tí šťastnejší a podnikavejší sa stávajú súčasťou priekupníckych sietí. Ale ani oni sa z dohľadu mafie nedostanú. Musia za predajné miesto či stánok platiť gangu mesačný "nájom". Za jeden štvorcový meter v podchodoch berlínskeho metra sa platí "daň" 1000 dolárov mesačne. V Moskve sa čiastka odlišuje podľa zárobku. Najmenej 80 percent zo zisku odovzdávajú trhovníci svojim "opatrovníkom".
Hlavná cesta do raja vedie z Vietnamu cez Rusko. Niektorí emigranti volia dlhú cestu vlakom cez celú Čínu a transsibírsku magistrálu. Väčšina však odlieta rôznymi lacnými spojmi z Hočiminovho mesta či z Hanoja na moskovské letisko Šeremetevo. Odtiaľ potom ďalej lietadlom, autobusom, vlakom, nezriedka skrčení v batožinovom priestore, cez Bielorusko či Ukrajinu na Západ. Ak majú šťastie. Ak sa k nim šťastena obráti chrbtom, zostávajú vo veľkej krajine a živia sa podobne ako vietnamská komunita v Čechách. Predávajú všetko možné. Ich presný počet nepozná nikto. Len v Moskve sa počet vietnamských občanov odhaduje na 100 tisíc. Na každej z mestských tržníc majú svoj vietnamský kútik. S neuveriteľnou rýchlosťou balia kožené bundy do veľkých tašiek, vždy keď sa na obzore objaví uniforma. "Chceli by sme tu byť legálne, ale oni nám nedajú možnosť," hovorí mladá Vietnamka smiešnou ruštinou pretkávanou ruskými nadávkami vyslovenými takmer bez prízvuku.
Už minulý rok napísala svojrázna vietnamská diaspóra žijúca v Moskve list poslancom ruského parlamentu: "Policajti nám pri záťahu berú veci a peniaze, bijú nás, nútia nás kľačať na kolenách a lízať ich topánky..." V Rusku sa vietnamskí prisťahovalci ocitnú v skutočných kliešťach. Mafia ich týra a okráda o všetko, čo zarobia. Polícia postupuje podobne. Predstava o raji sa rozplýva. Známa Vietnamka sa na trhu objavila o dva dni opäť. So smutným úsmevom hovorí: "Aby som sa mala takto ako v Moskve, to som nemusela cestovať v nákladnom vagóne tisícky kilometrov."
Autor: JAROMÍR ŠTETINA, HONGKONG
