Speváčka SZIDI TOBIAS len nedávno nahrala svoj debutový album Divý mak. Tí, čo poznajú Szidi, si ju doteraz spájali s hraním v Divadle Astorka. Ale viete, aké je to polovičaté, keď sa muzikálová herečka vrhne na pop-music, prípadne naopak. Takže Szidi Tobias je meno speváčky s príjemne drzo zafarbeným hlasom a Divý mak je album, na ktorý nestačí jedno počúvanie.

Kedy ste zistili, že okrem hrania v divadle chcete aj spievať?

„Odjakživa som to chcela.“

Skôr ste sa však asi dostali k divadlu, nie?

„To je jedno. Robíte to, čo chcete robiť. Spievať môžem, aj keby som nebola herečka, hrať môžem, aj keby som nespievala.“

Mali ste v Divadle Astorka úlohy, v ktorých ste si vyskúšali spev?

„Nespájajme herecký spev s týmto cédečkom.“

Takže na tejto platni ste si našli úplne inú polohu spevu než v divadle?

„Zase sme pri divadle, nechcem hovoriť o tomto. Čo vás zaujalo na cédečku? Čo chcete vedieť o pesničkách?“

Vydarená je skladba O verande, v ktorej schválne ráčkujete. Ako ste prišli na ten nápad?

„Na ten nápad prišiel textár Peťo Lipovský. Už sme to v štúdiu nahrali normálne, bez ráčkovania, ale k tejto pesničke som mala trošku výhrady a stále som s ňou bojovala.“

Aké výhrady?

„Že je skôr pre muža, taká žúrovka, úlet.“

A vy nežúrujete?

„Ale áno, iba sa mi zdalo, že je to pesnička pre mužský rod. Peťo prišiel do štúdia za nami, že nech skúsim ráčkovať. Hneď sme to nahrali a všetci sme sa od smiechu plieskali po stehnách, takže som to musela spievať v úplnej tme.“

Okrem textára Lipovského je tam jeden text aj od básnika Maroša Bančeja. Napísal ho priamo pre vás?

„Áno, pre mňa, ale viac sme si sadli s Petrom Lipovským.“

Prečo si nepíšete texty sama? Podľa životopisu sa zdá, že máte zaujímavý osud.

„Na to nie som kompetentná, určite to iní robia lepšie.“

Ani ste im nepodsunuli svoje zážitky?

„Neviem, do akej miery sa mi podarilo inšpirovať textára, ale o zážitkoch sme sa rozprávali dosť. Za pieseň Príbeh z roku Páně som mu vďačná, tá je o mojom dedovi. Každá vznikla na akomsi základe. Mohol to byť zážitok, pocit.“

Ako dlho ste ich všetky dávali dokopy?

„Veľmi dlho, asi dva roky.“

To bolo vtedy, keď ste si povedali, že chcete nahrať cédečko, alebo ako sa to začalo?

„Myslíte si, že sa takéto veci dajú robiť tak, že sa človek rozhodne, že chce? Dupne si a chce?“

Nemusí dupať, ale - vy ste to cédečko nechceli?

„Nie. Túžila som po ňom. Každý človek dosiahne v živote veľa vecí, ak sa nevzdá svojho sna a túžby. Chcieť je príliš málo.“

Čo okrem chcenia k tomu treba?

„Vytrvalosť, trpezlivosť, vôľu a nestratiť vieru v to, čo človek chce.“

Ďalší dojem z cédečka - viem si predstaviť, že by dobre znelo naživo. Uvažujete o koncertovaní?

„Áno.“

Máte už nejaké ponuky?

„Je to ešte príliš čerstvé, uvidíme. Chceli by sme koncertovať.“

Čo si myslíte o slovenských speváčkach, medzi ktoré ste sa chtiac-nechtiac teraz zaradili?

„Vážim si Janku Kirschner a za mojich tínedžerských liet som počúvala Mariku Gombitovú.“

Aj vás niekto ovplyvnil?

„Počúvam veľa hudby, podľa nálady - Buty, Hapka a Horáček, Nick Cave, Tom Waits, svoje pesničky…“

Počúvate svoje pesničky?

„Áno, púšťam si ich veľmi často.“

A čo na ne hovoríte?

„(Smiech.) Sú to pesničky, na ktorých som pracovala a mám ich rada.“

Je to čudná otázka? Mnoho hudobníkov si vypočuje, čo nahrali, a nie sú spokojní.

„Nespokojnosť s niektorými vecami by sa našla, asi by som niečo urobila inak. Som si takmer istá, že aj Milan Vyskočáni, autor hudby, by dnes niečo zmenil. Ale som šťastná, že album vôbec je.“

Už vám to niekto z kolegov alebo rodiny hodnotil?

„Áno, reakcie sú rôzne.“

Beriete aj tie negatívne názory?

„Nie.“

Počúvate len tých, ktorí to chvália?

„Vy ma chcete vyprovokovať. Negatívne je prisilné slovo. Ja nechcem, aby to cédečko bolo na roztrhanie, je určené pre tých, ktorých to osloví. Takmer všetci v mojom okolí majú potrebu povedať mi svoj názor. Vypočujem si ich.“

Máte rodinu, malého syna, viete si predstaviť život koncertnej speváčky?

„Viem, ale okrem toho hrám v predstaveniach, dabujem, cestujem na zájazdy, takže ten čas si musím zadeliť tak, aby môj syn netrpel a aby mi neutieklo jeho detstvo.“

Prepáčte mi jednu klišé otázku: aké sú vaše očakávania od tohto albumu?

„Sú veľké. Očakávam.“

Čo?

„Že tomu ľudia budú rozumieť, počúvať to a teda aj kupovať. To je všetko.“

Obstarávanie promotion v divadle je zrejme mimo hercov, no album si musíte propagovať sama. Je to ťažké?

„Necítim sa v tom dobre. Trochu mi prekáža, že strácam anonymitu. Ľudia snáď očakávajú, že budem mať maniere hviezdnej speváčky - to nie. Mám veľa priateľov, no stretávam sa aj s neúctou. Nie je mi príjemné, keď niekto na ulici vykríkne: Aha, herečka! To nie je bohviečo.“

A teraz budú ešte aj: Aha, speváčka!

„Myslím si, že kdekoľvek inde vo svete by to mohlo byť aj príjemné.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ