ivizácie poľnohospodárskej výroby už od novembra sa stretávali dievčatá na Spiši v kúdeľných izbách (kudzeľna chyža, izba a pod.). Niekde boli aj dve také izby: pre dievčatá do 17 rokov a pre staršie dievčatá. V kúdeľnej izbe sa priadlo celé dni, často do noci. Cez deň sa priadlo v dome, kde mali mládenca súceho už na ženenie. V takom dome dievčatá i pohostili a domov išli len na obed. Počas poludňajšej prestávky prichádzali ta mládenci a poskrývali im kúdele. Dievčatá ich hľadali často do tmy. Večer sa stretli zase. Chlapci vystrájali, napríklad tak, že zapálili kúdeľ. Medzi Vianocami a sviatkom Zjavenia Pána (Tri krále) sa nepriadlo. Pred koncom fašiangov (t. r. 9. - 10. 2.) obliekli sa dievčatá v Jurskom (okr. Kežmarok) po dve z každej kúdeľnej izby ako "maškary" za ženícha a mladuchu. V rukách mali objemné prútené koše (ako pri zbere zemiakov). Ponavštevovali všetky domy a po vstupe do izby skákali, behali po izbe a strašili deti. Slova však pritom nepreriekli. Dorozumievali sa len posunkami, aby ich nepoznali. V každom dome im dali vajíčka a peniaze. To bol príspevok na "ostatné fašiangy". Mládenci sa postarali o muzikantov.

Príprava na sprievod v kúdeľných izbách

V poslednú fašiangovú nedeľu poobede stretla sa mládež v kúdeľných izbách. Tu sa obliekali a chystali do sprievodu dedinou.

Na čele sprievodu (v Jurskom) išli dievčatá a mládenci prestrojení za ženícha a mladuchu, kominára, medveďa, cigánku, slobodnú matku s deckom v perinke, dreveného koňa, muzikanta, slameniaka, za žida, ženu, čerta na kolesách, lekára, ošetrovateľku, poľovníka a pod. Výber masiek záležal na vynaliezavosti mládeže.

V hornom Liptove (Štrba) chodili s medveďom. Niekde takému fašiangovému sprievodu dali pomenovanie burza (Liptovské Sliače). Tieto fašiangové zvyky a obyčajové rituály sú odrazom predkresťanských magicko-prosperitných úkonov. Okrem fašiangov mali svoje uplatnenie aj vo svadobných obyčajoch, keď v sprievode na sobáš išiel na jeho čele mládenec prestrojený za medveďa (Javorina, Kače a pod.). Niekde mali vo zvyku dva dni pred Popolcovou stredou vodiť po dedine a meste (Spišská Belá) medveďa. Predstavoval ho mládenec v kožuchu obrátenom srsťou von. Niekde taký medveď bol oblečený do mužskej spodnej bielizne veľkých rozmerov a vypchatý slamou, senom, sečkou. V Batizovciach ho volajú brucháčom a mládenca v nádherne - umelecky zhotovenom kostýme z povriesel a strihanej žitnej slamy - straškom. V Jurskom už pred sprievodom behali po dedine chlapci v kožuchoch, omotaní povrieslami, ovešaní spiežovcami a naháňali deti, najviac Rómov, ktorí sa maškár báli. V Jurskom ich volajú kožušiari. Spišskí Nemci (Spišská Belá) vodili po meste medveďa až na Popolcovú stredu pod menom Schottenbär (chrachovinový medveď).

Fašiangové zvyky a obyčajové rituály sa udržali miestami doteraz. V Krížovej Vsi idú s Turončíkom, vo Forbasoch s Turoňom, v Lendaku s Maškarami, vo Výbornej s Turoňom, v Batizovciach so Straškom, v Gerlachove so "Zvoncjarom". Pravda, dnes už nemajú magicko-prosperitný význam a mládež využíva pritom spoločenské miestnosti.

Medzi Popolcovou Stredou a poslednou fašiangovou nedeľou

Fašiangový sprievod v Batizovciach sa začína (podľa najnovšieho obyčaja) v utorok na poludnie - pred Popolcovou stredou, ale striedavo už v sobotu pred poslednou fašiangovou nedeľou. V dedine bol akoby polosviatok (družstevníci mali výročnú členskú schôdzu). Straško ovešaný spiežovcami v kruhu mládencov ide dedinou, brucháč pomaly za ním, keďže je nemobilný. Medzitým po dvoroch behajú mládenci v ženskom kroji. Vykrádajú kuríny, robia neporiadok na dvore. Dvaja mládenci oblečení ako kováči natretí sadzou, s kliešťami a veľkými kladivami v rukách, sa zameriavajú na dievčatá a mladé ženy, aby ich "olúpili" o opätok, podošvu ale i celú obuv. Často sa topánka, čižma a kapce ocitnú priklincované na strome, či stĺpe elektrického vedenia.

Dedinou prechádzajú mládenci preoblečení ako lekári. So sebou nesú lieky. Pre chlapov slivovicu či vodku, pre ženy hrach, fazuľu a šošovicu ako aspirín. Za liečebný úkon berú taxu: od päťdesiat korún vyššie. Medzitým vchádzajú do domu mládenci so straškom, pozdravia - straško hovoriť nesmie, aby sa neprezradil, zavinšujú šťastie, zdravie a bohatú úrodu na nastávajúci rok. Všade ich počastujú a pohostia. V domácnostiach je práve obdobie zabíjačiek, je teda z čoho. Kam prídu mládenci s muzikou alebo akordeónom, straško vezme do tanca gazdinú. Počas tanca mala gazdiná vytrhnúť zo straška čo i len stebielko slamy. Na jar ho potom kládli do zemiakov určených na vysádzanie a do jarného osiva. Verilo sa, že takto sa úroda chráni pred živelnými pohromami, najmä od Perúna (hromu a blesku).

Mládencovi, ktorý nesie v ruke drôt (ražeň), zastokne naň gazdiná kus údenej slaniny, mäsa či klobásy. Do košíka "ženám", čo medzitým vtrhnú dnu, dá niekoľko vajec a peniaze pre muzikantov. Maškary a zabávajúca sa mládež nevynechajú nijakú príležitosť vyviesť v dome nejaké huncútstvo, pravda, všetko sa berie ako fašiangový žart. Medzitým mládenci, spojky v sprievode, odnášajú slaninu, klobásu a vajcia do určeného domu (kultúrne a spoločenské stredisko, hasičská strážnica a pod.). Ak to bol súkromný dom, patril teda mládencovi, ktorý bol v sprievode. Jeho matka a dievčatá jeho "vrstvy" pripravili pre mládencov večeru - praženicu. Väčšia časť slaniny sa odpredala a za utŕžené peniaze sa kúpila pálenka. Pred večerou prijímali starší mládenci medzi seba mladších - obyčajne tých, ktorí skončili povinnú školskú dochádzku a dovŕšili šestnásty rok. Prijímaní mládenci sa museli "vkúpiť". Akt takého vkupovania mal donedávna ešte svoj význam. Mládenci mali ukázať svoje zručnosti a schopnosti. Mládenecký richtár, ktorý riadil obrad, nariadil vkupujúcim sa: vyliezť na strechu kostola, vydriapať sa na najvyššiu jedľu či topoľ a pod. Každý vykupujúci mal krstného otca (roku 1961 takým krstným otcom bol aj autor tohto príspevku). Keď mládenec zložil skúšku zdatnosti, nalial mu krstný otec do pohárika pálenku. Nestačil ju však vypiť, pretože pohárik berie krstný otec a v okamihu ju vychrstne mládencovi do očú. To mal byť ďalší dôkaz zdatnosti, pretože mládenec musel mať pritom otvorené oči.

Potom mládenecký richtár prečítal všeobecne zaužívaný mládenecký poriadok v obci a oznámil vkúpenému, že ako novoprijatý mládenec môže dvoriť dievčatám len svojej vrstvy, môže navštevovať verejné spoločenské miestnosti, môže sa stretávať s mládencami, ale len svojej vrstvy a v kostole sedávať s nimi. Potom nasleduje fašiangová zábava "Gulu". Zúčastňujú sa na nej aj dievčatá. Kedysi sa tancovalo len do polnoci pred Popolcovou stredou. Dievky a mládenci, ktorí sa pri tanci "zabudli" a tancovali dlhšie, povyzúvali si čižmy a topánky a tancovali na boso, aby nemali hriech. Ráno išli po dedine a natierali sa vzájomne sadzou (Jurské).

Najprv zmeny, potom zánik

V kultúre obradov a obyčajových rituálov Spiša v priebehu posledných rokov - po druhej svetovej vojne - nastali prenikavé zmeny a napokon aj zánik. Mnohé obrady, donedávna tesne späté s výrobnými spôsobmi, sa veľmi rýchlo prispôsobovali pokroku v spôsobe výroby. Ale i napriek novým vplyvom a podmienkam života na dedine sa miestami i fašiangové zvyky a obyčajové rituály udržali doteraz. Či je to chodenie s Turoňom, Turončíkom, medveďom, straškom, brucháčom, kožušiarmi, maškarami, v podtatranských dedinách. Na strednom Spiši až k Margecanom sa chodí "po hejne" (Letanovce, Olšavica atď.). I keď ide o magicko-prosperitné úkony, bez pôvodnej funkcie, je to ešte vždy kvalitné ľudové divadlo, ktorým naše dediny žijú.

Autor: Ján Olejník