Do nehostinného prostredia bratislavskej Petržalky sa po siedmich rokoch vrátila tradícia zvláštnych, jemných stretnutí hudby, výtvarného umenia a literatúry - Dotyky a spojenia. Tieto mesačné randezvous, na ktorých sa prelínali rôzne druhy umenia a žánrov, putovali po viacerých miestach Bratislavy už od roku 1985 (najznámejšie stretnutia sa pamätníkom vybavia v súvislosti s priestormi Štúdia "S" či Domu kultúry na Vajnorskej ulici) a zastavila ich až eufória novembrových udalostí. Posledný večer sa dokonca zapísal do histórie presne 17. novembra 1989. Hudobníci Jaro Filip a Dušan Valúch s výtvarníkom Júliusom Kollerom mohli vojsť do dejín ako poslední protagonisti Dotykov a spojení, keby si dnešná doba opäť stretnutia plné umeleckej, ale aj ľudskej spolupatričnosti a porozumenia nevyžiadala. Vernisáž výstavy Ruda Sikoru Pozorovateľ , prezentácia edičného radu kníh vydavateľstva Archa Majstri vied a koncert poslucháčov VŠMU Jordanky Palovičovej a Mateja Drličku ako jeden večer, ktorý sa uskutočnil tento piatok 7. februára v petržalskom Cik-cak centre, je teda priamym pokračovateľom a obnovením "predrevolučných" akcií, balansujúcich na hranici povolenia a zákazu, často sprevádzaných pozorovateľmi zo štátnej bezpečnosti. Tie dnešné stretnutia budú obohatené o nový, "pálivý" moment: komunikácia hudobníka s výtvarníkom, výtvarníka s hudobníkom či literátom sa stráca. Obmedzená je len na najnutnejšie, zabúdajúc, ako sa jednotlivé druhy umenia potrebujú. Petržalské večery Dotykov a spojení chcú každomesačne (vždy v prvom týždni v mesiaci) dokazovať aj túto vzájomnú závislosť a prepojenosť.
Piatok v Cik-cak centre sa začal prezentáciou cyklu kníh Majstri vied, ktorý pred dvoma rokmi začalo približovať slovenskému čitateľovi vydavateľstvo Archa. Ide o sériu dvadsiatich dvoch kníh , ktoré simultánne vychádzajú po celom svete v dvadsiatich jazykoch. Slovensko sa tak pričinením Archy, ktorá tu od roku 1995 už vydala prvých päť autorov, stalo súčasťou akejsi planetárnej výmeny informácií o stave poznania ľudstva na konci nášho storočia. Snažením najvýznamnejších svetových vedcov v edícii Majstri vied je dokázať univerzálnu zrozumiteľnosť vedy, prezentovať ju nie ako mechanistický, chladný prístup k svetu, ale skôr ako živý dialóg, ktorý má neskromne viesť k poznaniu sveta. Vede sa tu má vrátiť jej renesančné postavenie, má stáť ako jedno z druhov umenia, v ktorom vedci dostatočne pôsobivo a "čítavo" píšu o najzávažnejších problémoch ľudstva.
Základné otázky o zmysle a pominuteľnosti ľudskej existencie si kladie aj výtvarník - Pozorovateľ Rudo Sikora. V Cik-cak centre až do 7. marca vystavuje len torzo svojej pražskej výstavy, plnej motívov smrti, symbolizovanej rôznymi podobami krížov a mohýl. Výrazným výtvarným prostriedkom je tu pre Sikoru jeho vlastná silueta premietnutá ako stopa na dlažbu. On sám je jediným aktérom kompozícií. V definitívne uzavretom priestore hrobu, bez pohybu, v situácii, keď prestal plynúť reálny čas... Vzájomné pôsobenie literatúry a výtvarného umenia tu v piatok večer dopĺňalo koncertné vystúpenie dvoch poslucháčov VŠMU Jordanky Palovičovej a Mateja Drličku - hudobný dialóg klavíra a klarinetu v dielach Igora Stravinského, Ilju Zeljenku a Aarona Coplnada.
Dotyky a spojenia ako umelecké pokusy priniesli už pred 89. rokom niekoľko vzácnych premiérových stretnutí osobností, ktoré sa často navzájom spoznávali po prvý raz priamo na pódiu. Vznikli tu neopakovateľné improvizácie Deža Ursínyho s Vladimírom Mertom, Jaromíra Tůmu s Alanom Vitoušom, Ivy Bittovej s Mariánom Vargom alebo známe "jammovanie" Jiřího Stivína a kapely Bez ladu a skladu. V takejto atmosfére, často na pokraji legálnosti, (napríklad vystúpenia "nežiaducej" skupiny Plastic People of Universe) bolo hudbe výtvarným partnerom vydávanie rôznych umeleckých bulletinov.
"Uvedomil som si, že je opäť čas vrátiť sa k idei takéhoto prepájania žánrov a osobností", hovorí riaditeľ kultúrnych zariadení Petržalky Ladislav Snopko. "Dať možnosť hudobníkom, literátom a výtvarníkom vnímať sa takto zblízka, bezprostredne. Chceme vytvoriť priestor pre slobodnú, nezaťaženú kultúru v čase, keď Slovensko opäť upadá do stavu, v ktorom oficiálne špičky štátu trpia komplexom malosti, lebo ich svet nechce. A voči všetkému, čo tento komplex presahuje, sú agresívni. Autori ako Sikora sú umelci, ktorí sa môžu prezentovať kedykoľvek kdekoľvek na svete. Len, bohužiaľ, nie sú prijímaní súčasnou vládnou garnitúrou." Prečo má byť miestom týchto stretnutí práve Petržalka ? "Je to paradoxne miesto s nesmierne vysokou mierou vzdelanosti obyvateľstva, jednou z najvyšších na Slovensku. Petržalčania nikdy nepocítili potrebu byť hrdí na to, že sú Petržalčanmi, lebo niet na čo. Ale žijeme tu a ak nechceme stratiť svoju vlastnú, ľudskú podstatu, musíme tu vytvoriť niečo, čo by nás vnútorne nedehonestovalo. A to je problém obyvateľa akéhokoľvek sídliska. Chceme tu začať robiť image miesta, kde žijú vzdelaní, kultúrni ľudia. Sústreďovať tu najnáročnejšie umelecké programy. A vidíte, ľudia na ne chodia. Za umením sa dá chodiť aj do Petržalky..." Využiť túto príležitosť môžu už o niekoľko týždňov pri ďalšom dotýkaní a spájaní nielen Petržalčania. Protagonostami marcového stretnutia budú výtvarníci Klára Bočkayová a Igor Kalný, predstavovať sa bude časopis Revue svetovej literatúry.
