Marián Geišberg, Eva Krížiková, Robert Roth a ďalší.

Jednou z najnovšie odpremiérovaných hier na Malej scéne SND je Šialený deň rakúskeho škandalózneho autora Petra Turriniho, v réžii Emila Horvátha. Turrini, ktorému sa nie raz podarilo svojimi nekonformnými názormi šokovať a vyrobiť škandál, si zobral aj Beaumarchaisov klasický text - Figarov a Zuzanin rozmarný príbeh - pod kritický drobnohľad a riadne "preinačil". Nezdalo sa mu, že v prehnitých vzťahoch na sídle grófa Almavivu sa končí ako zázrakom všetko idylkou a skúsil to domyslieť trochu realistickejšie...

Skazenej, až morbídnej "rozprávočke", v ktorej sa dvom ľúbiacim všemožne bráni v svadbe, nechal aj Horváth charakter frašky. Postavám - skôr karikatúram - ľudí k imidžu potvor pomáha výrazné nalíčenie, svoje úskoky si nechávajú pod hrubou vrstvou smrteľne bieleho make-upu. Komunikujú medzi sebou dvojzmyselnými narážkami, intrigami, niekedy obscénnymi gestami. Vo vzduchu to len tak iskrí erotikou, tá je na prvý pohľad hybným momentom všetkého. Problémami týchto ľudí a jadrom príbehu však zďaleka nie sú ľúbostné motívy. Čarom na prvý pohľad dobovo odťažitej hry a schopnosťou autora, dramaturgie aj režiséra (alebo je to "čaro" doby?) je fakt, že z textu, ktorý vznikal v hlavách ľudí a pre ľudí s navonok úplne inými problémami, sa bez prácneho dolovania vyvinie prekvapujúco presné zrkadlenie dneška. Pán má svojich šašov, ku ktorým je zhovievavý a ktorých nechá stvárať žarty. No len dovtedy, kým nie sú vtipy príliš vtieravé a lezúce pod kožu svojou trefnosťou. Šašo je zrazu nepriateľom, a história sa opakuje.

Šialený deň sa v repertoári SND nezaradí medzi kúsky, ktoré sa dočkajú svojej 500. reprízy. Humor v ňom nie je prvoplánový, nenúka sa divákovi v čistej podobe, "o čosi" tu ide vlastne v dvoch rovinách. Zjavne o dosiahnutie a spečatenie manželstva, v širšom kontexte o boj vtipu s mocou. Toto zaujalo Turriniho a ponechal to hre aj Emil Horváth. Nie však vo forme psychologickej, strohej hry. Herci vložili do svojich postáv maximálny nadhľad, najmä u Jána Kronera (gróf Almaviva) a Jána Galloviča (Figaro) sa Horváthovi podarilo odhaliť zaujímavé, prekvapujúco hravé a humorné tváre ich herectva. Tragédia, ktorá sa priblížila na koniec hry, len veľmi pomaličky, postupne a nenápadne berie divákovi úsmev z tváre. Roztopašné postavičky z hry pochopili, že s mocou sa nedá vtipkovať. A tak si na konci už len povzdychnú - veď to mala byť komédia...