ru United.

Krásnych pätnásť rokov! Od 8. novembra 1986 do 2. januára 2002. Alexovi Fergusonovi sa klaňal nielen celý futbalový Albión, ale aj kráľovná Alžbeta II. Jej Výsosť pred tromi rokmi povýšila syna glasgowského dokára do šľachtického stavu, čím sa Alexander Chapman Ferguson ako tretí futbalový tréner na britských ostrovoch – po legendách Alfovi Ramseym a Mattovi Busbym – necháva oslovovať titulom Sir.

Futbalovému filozofovi vyvolávalo minulú stredu 67 646 nadšencov na slávu po triumfe „červených diablov“ nad ďalším ašpirantom na titul Newcastlom 3:1. Tým ManU – obľúbená skratka Manchestru United – predĺžil nepretržitú sériu víťazstiev v Premiere League po mizernom rozbehu na jeseň už na poltucet. Ferguson sa narodil 31. decembra 1941: „Reds“ dali svojmu koučovi najkrajší dar k šesťdesiatke – na Old Trafforde ožili po 21. kole šance na titul majstra Anglicka. Ten by bol v poslednej sezóne Fergusona v Manchestri už jeho ôsmym titulom v klube, ktorému v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vtisol svoju pečať trénerský génius Matt Busby.

Kto je ten proletár?

Kto sa vo vojnových časoch narodil v Govene, glasgowskej robotníckej štvrti známej obrovskými lodenicami, nemal príliš na výber pri napĺňaní životných ambícií. Chudobnejšie miesto v Británii by ste vtedy sotva našli, a otec Alexa Fergusona, klasický proletár, musel tvrdo pracovať, aby ako-tak uživil rodinu. Aj preto dal syna vyučiť „iba“ za opravára písacích strojov. Alex zdedil po otcovi hlboký zmysel pre spravodlivosť a tvrdohlavosť, ktorou sa snažil riešiť každý problém, a nebál sa hádať s autoritami firmy Remington. Už ako devätnásťročný bol odborovým predákom. Ferguson sa na tomto poste ukázal aj ako veľký stratég – trikrát viedol robotníkov do štrajku za tridsaťpercentné zvýšenie platov a zakaždým vyhral.

„Našou jedinou zábavou v Govene bol futbal. Často sme kvôli nemu nechodili ani do školy. Ale najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď som sa v sobotu mohol dostať do Ibrox Parku na zápasy Glasgow Rangers. Na lístok som málokedy mal. Vždy som musel mať nejaký nápad, ako sa dostať na tribúny.“

V jeho prvom klube, Harmony Row Boy‘s Club, mal dres obrancu, a v ňom sa snažil napĺňať svoj sen – vyrovnať sa svojmu idolu, obrancovi jazdcov Georgeovi Youngovi. Hoci sa napokon dostal až do vysnívaného Ibrox Parku, Ferguson nikdy neobliekol dres reprezentačného áčka Škótska.

„Občas ma pochytila skľučujúca myšlienka, že som nevyužil maximum možností. Škótsko som reprezentoval už ako žiak, neskôr ako amatér. Dnes to hodnotím inak – jednoducho každý z nás dostane nejaké dipozície. Môže ich rozvíjať len toľko, koľko mu to dovolí talent a súhra fyziologických a psychologických faktorov.“

Ešte nemal tridsať, keď sa roku 1971 stal vo Falkirku hrajúcim trénerom. S aktívnym futbalom definitívne skončil o dva roky neskôr. Nikdy neprenikol do hviezdnej špičky, avšak meno Ferguson poznali všetci fanúšikovia a jeho štrajková prax z Remingtonky ho vysunula na post šéfa hráčskych odborov.

Burič na lavičke

Alex Ferguson sa teda rozhodol, že všetko staví na nie práve pokojnú, a už vôbec nie bezpečnú dráhu futbalového kouča. Keď pred dvadsiatimi piatimi rokmi prišiel ako tréner do mesta Paisley, predpovedali mu rýchly koniec. Tento škótsky klub práve vystriedal neuveriteľný počet manažérov a spálili sa tu aj trénerské esá s kreditom. Alex si však nerobil ťažkú hlavu: šmahom ruky vyhodil z tímu hneď devätnásť hráčov a začal budovať nový tím z talentovaných mladíkov. Risk mu vyšiel – za dva roky vytiahol rozvadený klub až k ligovej špičke. Nie div, že sa časom ohlásili bossovia z FC Aberdeen.

Cholerik Ferguson prvú veľkú príležitosť perfektne zužitkoval. Štadión Pittodrie priviedol do varu, pričom to nechcelo nič iné ako staviť na jeho osvedčený recept – nespoliehať sa často na pofidérne zásluhy veľkých hviezd, skôr dať pri zostavovaní mužstva priestor futbalovej intuícii. Roku 1980 Ferguson prelomil ziskom titulu pre Aberdeen hegemóniu oboch glasgowských veľkoklubov – Celtiku a Rangers. Pri zápasoch všetci trpeli jeho záchvatmi zúrivosti, ale keď k dvom ďalším primátom v Premiere League, 1984 a 1985, pridal okrem štyroch škótskych pohárových titulov aj triumf v európskom PVP – v roku 1982 zdolal Aberdeen ako outsider v predĺžení slávny biely balet Real Madrid 2:1 vo finále v Göteborgu – pozvali ho do škótskej reprezentácie.

Stal sa asistentom legendárneho Jocka Steina, a po jeho náhlej smrti viedol Škótsko ako prvý kouč na MS 1986 v Mexiku. Hoci jeho tím stroskotal už v základnej skupine (Dánsko 0:1, Nemecko 1:2, Uruguaj 0:0), od škótskej asociácie dostal Ferguson dôveru aj do ďalšieho obdobia. Lenže pozvánka od jedného z najtradičnejších anglických klubov, opradených famóznou históriou i hráčskymi briliantami bola príliš lákavá na to, než aby jej tvorivý Škót Ferguson odolal. On, „zlý muž“ z lavičky, ktorý neraz pourážal v škótskej lige rozhodcov tak, že mu disciplinárna komisia zakázala koučovať Aberdeen raz deväť mesiacov, tu zas celý rok. Ba v sezóne, ktorá predchádzala jeho podpisu pod angažmán Manchestru, mu červená karta od jeho menovca – rozhodcu Fergusona, priniesla dištanc na neuveriteľných osemnásť mesiacov.

Bez taktických experimentov

„Manchester United je tímom, ktorý sa každý snaží poraziť, a pokoriť tým aj jeho sebavedomie. Museli sme prehltnúť nejednu trpkú skúsenosť, prehru a čiastkové neúspechy. To, že sme ich pretrpeli, nás zocelilo.“

Alex Ferguson je svojský tréner. Nielen tým, že zásadne nesedí na lavičke tímu – najmä prvé polčasy zápasov sleduje z hľadiska, kde má vraj väčší prehľad, či tým, že počas duelov ho nezastihnete inak ako so žuvačkou v ústach. Povestné sú hlavne jeho metódy a trénerské návyky. Žiadny novátor, či revolucionár. Naopak, Alex Ferguson akoby sa ani nehodil do súčasného moderného futbalového sveta, plného taktických experimentov, vedeckých poznatkov a lekárskych štábov. Sir Alex zostáva verný konzervativizmu, a ticho odmieta „všetko to laboratórne, čo na ihrisko nepatrí“. Radšej sa spolieha na svoju futbalovú múdrosť: „Život ma naučil, že najviac sa oplatí spoliehať na čestnosť, solídnosť, poctivosť a dobré slovo. Dnešný futbal je v mnohom skazený a aj dosť chorý. Negatívne naň vplývajú premrštené sumy peňazí, často nezmyselné požiadavky sponzorov a diktát televíznych spoločností. Napriek tomu si však myslím, že sa oddá stavať na úprimnosti vzťahov medzi funkcionármi, hráčmi a trénermi.“

Napokon, tak sa pod jeho rukami dával dokopy aj nový veľký Manchester. Mnohí čakali, že Ferguson okamžite zaberie. Kdeže! Keď ManU prehrali vo Fergusonovej premiére s podpriemerným Oxfordom 0:2 a vzápätí utrpeli hanebnú prehru s miestnym rivalom Manchester City 1:5, fanúšikovia žiadali ihneď trénerovu hlavu.

Škót, ktorému nevonia whisky

Postupne prichádzali hráčske veličiny – Strachan, Hughes, Kančelskis, Giggs, neskôr Schmeichel, Ince a mnohí ďalší. Po druhom roku účinkovania Fergusona v klube skončil ManU v lige na skvelom 2. mieste. A hoci sa sedem rokov nedočkal titulu, zisk Anglického pohára v roku 1990 iba potvrdil, že Alexov kurz je správny. „Pravdou je, že nebyť práve triumfu v Anglickom pohári a o rok na to víťazstva v Pohári víťazov pohárov nad favorizovanou Barcelonou, Ferguson by musel Manchester s najväčšou pravdepodobnosťou opustiť,“ vyjadril sa po rokoch prezident klubu Martin Edwards. Trpezlivosť sa napokon vyplatila.

„Stále som cítil, že k dokonalosti fungujúcej stavby tímu mi ešte chýba záverečný kamienok. To, že som ho našiel, patrí k jednému z mojich najväčších trénerských víťazstiev. V Leedsi bol hráč podľa môjho gusta – Francúz Cantona. Eric bol úžasný technik, stratég a na ihrisku vždy neuveriteľne silná osobnosť. Bol presne typom vodcu, akého sme potrebovali,“ spomína Ferguson na Cantonov prestup do Manchestru v roku 1992.

Zásluhou extravagantného Francúza sa o rok na to po dlhej dvadsaťšesťročnej pauze anglický ligový titul znovu sťahoval na Old Trafford. Až po ňom prišla víťazná vlna ďalších šiestich a rekordy ManU. Futbalové, hráčske, ekonomické a mnohé ďalšie, na ktoré si Škót zásadne pripíja červeným vínom. „Je to moja vášeň. Po futbale hádam najväčšia. Zo všetkých chutí červeného však uprednostňujem jednu – ChČteau de Conques, Medoc, ročník deväťdesiatštyri,“ znalecky hovorí o víne. Ferguson je tiež obrovský priaznivec dostihov, sám dokonca vlastní niekoľko koní, a od futbalu si najradšej oddýchne pri inej, diametrálne odlišnej hre – na klavír. Svoje červené si dal aj „na odvahu“ pred nezabudnuteľným dramatickým finále Ligy majstrov Manchester – Bayern v máji 1999 v Barcelone.

Keď sa koncom roku 2001 až do druhého adventu „reds“ topili v prehrách a United strácal na čelo tabuľky jedenásť bodov, začali lámať nad Fergusonom palicu. Mnohí nechápali, ako v takej situácii dokáže nechať v tíme hviezd sedieť na lavičke náhradníkov dokonca aj kapitána anglickej reprezentácie Davida Beckhama.

Nikdy neber vážne, čo píšu v novinách!

George Best, jedna z najvýraznejších postáv histórie ManU, povedal: „Túto sezónu už nič nevyhrajú. Zmenili totiž úspešný systém. Ferguson je fenomenálny tréner a prial by som mu, aby sa rozlúčil triumfom. To je však čím ďalej, tým nepravdepodobnejšie.“ Lenže Sir Alex vždy svojim krokom aj v tých najkritickejších momentoch verí.

„Možno, že šanca na titul ešte predsa len existuje. To si už však nesmieme dovoliť prehrať ani jediný zápas. Je to pre nás najväčšia výzva,“ vyhlásil Ferguson dokonca aj po tom, čo po domácej prehre s Chelsea 0:3 vzdal bitku o titul. Ibaže po jeho silvestrovskej šesťdesiatke sa červení diabli nadychujú znovu!

Ešte je priskoro vravieť o tom, či ManU opäť raz dokáže nemožné a s Fergusonom ôsmy raz zvíťazí v Premiere League, či dokonca zopakuje ešte raz veľkú slávu v Lige majstrov. Ale v sezóne 1995/96 Manchester rovnako pred Vianocami strácal dvanásť bodov a nakoniec sa stal majstrom.

Sirovi Alexovi Fergusonovi, najlepšie zarábajúcemu trénerovi na britských ostrovoch, zmluva s Manchestrom vyprší k 1. júlu. Zatiaľ jeho pracovný deň začína vždy o pol ôsmej ráno v kancelárii. Zúrivý, často uvrčaný Sir, o ktorom ťažko uveriť, čo tvrdia jeho priatelia: že je zábavným rozprávačom. Tréner, ktorý svojich hráčov, ktorí sa stávajú jeho deťmi, pripravuje na stresové situácie opakovaním jednej zásady: „Všetci sú proti tebe. Rozhodcovia, zväz, novinári… Preto ťa, prosím, nikdy neber vážne to, čo píšu v novinách.“

Autor: Martin Príbelský