Slovenskom letí nový ekonomický hit - revitalizácia. Parlament má na najbližšej schôdzi prerokovať vládny návrh zákona o revitalizácii. Zatiaľ o ňom neboli zverejnené všetky podrobnosti, avšak už to, čo zverejnené bolo, by v krajinách so štandardným politickým a ekonomickým prostredím muselo vyvolať doslova masívne odmietavé reakcie ekonómov, profesných a záujmových združení, opozičných politických strán. Na Slovensku to však neplatí, tu platí, že "na Slovensku je to tak".

Čo je teda známe? Proces revitalizácie má riešiť problematiku platobnej neschopnosti, podľa premiéra Mečiara a vicepreméra Kozlíka až vo výške 70 mld. Sk. Zároveň je známe, že na oddlženie bánk je v štátnom rozpočte na rok 1997 suma 2 mld. Sk a bolo zverejnené, že v ďalších rokoch sa nepočíta s vyššou sumou.

Ďalej je známe, že návrh zákona sa týka obmedzeného okruhu veriteľov, ktorý vyberie revitalizačná komisia. Zákon nebude zakladať právny nárok na zaradenie podniku do procesu revitalizácie. K tomuto faktu je potrebné poznamenať, že sa asi nedá predpokladať iný, ako už "osvedčený" režim formovania podobných komisií - ich zloženie z ministerských úradníkov a najvplyvnejších zástupcov priemyselnej lobby (AZZZ), ktorí sú dnes vďaka vládnej koalícii vlastníkmi najväčších slovenských podnikov. Zároveň je potrebné poznamenať, že podľa posledného konjunkturálneho prieskumu je vyše polovica podnikov v druhotnej neschopnosti a päť percent v prvotnej platobnej neschopnosti.

Ak sa bude dlžník uchádzať o revitalizáciu, bude musieť spracovať revitalizačný projekt a podriadiť sa obmedzeniam v oblasti nakladania s majetkom a kontroly počas obdobia revitalizácie. Zákon predpokladá zriadenie špecializovanej inštitúcie revitalizačného komisára, ktorý bude priamo v podniku kontrolovať proces revitalizácie a jeho súlad so zákonom. K tomuto zámeru možno konštatovať reálnu skepsu ohľadom efektívnosti štátneho úradíka (pretože o iného v prípade komisára ťažko môže ísť) v procese presadzovania záujmov štátu v privátnom podniku (pretože väčšinou pôjde o privátne revitalizované firmy).

Ďalším zásadným prvkom revitalizačného legislatívneho návrhu je vylúčenie revitalizovaného podniku z procesu konkurzu a vyrovnania, jeho majetok bude vylúčený z realizácie záložného práva a výkonu rozhodnutia. A ešte jedna pikantnosť - účastníci procesu prípravy, posudzovania a rozhodovania o revitalizácii budú zaviazaní mlčanlivosťou do roka po ukončení revitalizácie.

V nasledovnom rozbore sa pokúsime naznačiť, prečo je potrebné uvažovať o týmto "inštitucionalizovanom tajnostkárstve".

Keďže revitalizácia má riešiť platobnú neschopnosť v rozsahu desiatok miliárd korún (70 mld. Sk) a zároveň v rozpočte na to bude vyčlenených len pár miliárd, zrejme sa na to nemôže ísť inak, ako zmenou zákona o dani z príjmu pri odpisovaní pohľadávok a odpúšťaní záväzkov.

Lepšie je dlhovať ako veriť

Súčasná expanzia platobnej neschopnosti je dôsledkom trvajúceho právneho stavu, ktorý zvýhodňuje dlžníka, pre ktorého sú jeho záväzky daňovým nákladom a znevýhodňuje veriteľa, ktorý nielenže nútene bezúročne úveruje dlžníka, ale ešte musí platiť z fiktívnych príjmov dane. Ak sa veriteľ rozhodne úrokovať, alebo penalizovať svojho dlžníka, platí dane aj z týchto úrokov (penále) bez ohľadu na to, či ich inkasuje.

Problém sa nerieši aj z dôvodu absolútnej nevýhodnosti odpisovania pohľadávok a odpúšťania alebo čiastočného vyrovnávania záväzkov, a to ako pre veriteľa, tak pre dlžníka. Dnešný stav v tejto oblasti je taký, že odpísanie pohľadávky (súdom neuznanej ako nedobytnej) je pre veriteľa nedaňovým nákladom, ktorý zvyšuje jeho základ dane z príjmu a na strane dlžníka je zase odpustenie záväzku daňovým príjmom, ktorý taktiež zvyšuje základ dane z príjmu.

Návrh revitalizácie zrejme počíta práve so zmenou v tejto oblasti, a to takou, že u veriteľa sa stane odpísaná pohľadávka daňovým nákladom, ktorý zníži základ dane a u dlžníka sa stane jeho odpísaný záväzok nedaňovým príjmom, ktorý nezvýši základ dane. Ak by takáto zmena bola možná len pre vybraté revitalizované subjekty, čo sa dá predpokladať zo zámeru prísnej výberovosti revitalizovaných subjektov, potom by evidentne išlo o protiústavný postup, ktorý narušuje princíp rovnosti podmienok pred zákonom. Ak by išlo o všeobecne platnú zmenu odpisovania pohľadávok a záväzkov, pričom odpísanie by bolo na slobodnej vôli veriteľa a jeho dohode s dlžníkom, potom by nemala zmysel celá zložitá procedúra výberu, komisára, utajovania, atď. Aj pri všeobecne platnej zmene daňových dôsledkov odpisovania pohľadávok by však platila vysoká rizikovosť tohoto procesu najmä z hľadiska vzťahu štátnych subjektov (štátu a štátnych inštitúcií a podnikov) ako veriteľov a súkromných podnikov ako dlžníkov. Táto rizikovosť spočíva v tom, že uvedená zmena odpisovania pohľadávok a záväzkov je výhodnejšia pre dlžníka a nevýhodnejšia pre veriteľa.

Kto sú najväčší veritelia a čo sa stane z ich pohľadu? Najväčšími veriteľmi sú štát a veľké, prevažne ešte štátne banky a najväčšími dlžníkmi podniky, dnes už väčšinou súkromné.

Najväčším veriteľom je zrejme štát (dlhy za daň z príjmu, DPH, clo, odvody do poistných fondov), pričom do tejto skupiny veriteľov možno počítať aj štátne podniky a štátne akciové spoločnosti (vo vlastníctve FNM). Dá sa predpokladať, že štát ako veriteľ bude súhlasiť s revitalizáciou vybratých vyvolených dlžníkov (veď túto procedúru vymyslel a sám vyberie tých správnych), čo bude mať za dôsledok znížené príjmy štátneho rozpočtu. Z časového a politického hľadiska je pritom pozoruhodné, že efekt u dlžníkov príde v tomto volebnom období, kým defekt v podobe nižších príjmov ŠR, rastu deficitu poistných fondov a stratovosti štátnych podnikov sa prejaví najmä po roku 1998.

Banky ako dobré mamky

Druhým najväčším dlžníkom sú veľké štátne banky. Ak budú ďalej štátne, počúvnu rovnako ako štát v odseku predchádzajúcom. Ak budú sprivatizované do rúk najväčších dlžníkov týchto bánk, tak ako to chystá dvojzáprah HZDS - SNS, tak to v podstate prebehne taktiež hladko, pretože na strane dlžníkov budú vlastne pri odpisovaní tí istí vlastníci ako na strane veriteľa. Banky pritom, na rozdiel od štátu a iných podnikateľských subjektov, vytvárajú k stratovým pohľadávkam rezervné fondy a opravné položky, z ktorých budú straty z odpísaných pohľadávok kryť. Dvojjediní géniovia pritom už dávno zariadili, aby práve značná časť ich záväzkov figurovala v bankách, o ktoré sa uchádzajú, v kolónke stratových pohľadávok. Okrem toho budú straty bánk zmiernené sumou, ktorá je v štátnom rozpočte určená na ozdravenie ich portfólií (na rok 1997 suma 2 mld. Sk).

Problém by samozrejme nastal, ak by boli banky privatizované do rúk iných subjektov, ako sú ich najväčší dlžníci, pričom zásadný problém by nastal, ak by to boli subjekty zahraničné. Tie by pre financovanie revitalizačného folklóru na ich účet zrejme dostatok pochopenia nemali.

Poslednou veľkou skupinou veriteľov sú privátne podniky. Nie je jasné, ako ich chce štát donútiť, aby ako veritelia súhlasili s revitalizáciou svojich dlžníkov. Možnosť započítania odpísanej pohľadávky ako daňového nákladu neprináša žiaden príjem, pričom z uplatnenia pohľadávky formou konkurzu by istý príjem mohol plynúť. Na strane druhej sú dnešné možnosti štátu v terajších špecifických slovenských podmienkach neštandardne široké - na privátneho veriteľa možno pritlačiť cez financujúce banky, cez FNM (ak kupoval v splátkovom režime a stále spláca), prípadne možno použiť dodnes našťastie nepoužívaný zákon o cenách a pod. Doterajšie informácie síce hovoria o princípe dobrovoľnosti účasti podnikateľa na revitalizácii, na druhej strane však vieme, ako to u nás s dobrovoľnosťou chodí (nedávno vraj dobrovoľne abdikoval jeden poslanec).

Privilégiá vedú do uzla

Platobná neschopnosť je problém, ktorý je veľmi prepletený a rozvetvený. Čiastkové a výberové (privilegované) riešenia prinesú do tejto oblasti len zmätok a predovšetkým ďalšie zvýhodňovanie úzkych skupín podnikateľsko - politických subjektov na úkor všetkých daňových poplatníkov a na úkor neprivilegovaných podnikateľských subjektov.

U subjektu, ktorý sa zúčastní, resp. bude musieť zúčastniť na revitalizácii ako veriteľ, ale nezúčastní sa ho, alebo sa ho zúčastní v menšej miere ako dlžník, môže dôjsť v dôsledku procesu revitaliácie napr. k nútenému posunu z druhotnej platobnej neschopnosti do prvotnej. Dajme tomu, že podnik B je vo veriteľskom postavení k podniku A a v dlžníckom postavení k podniku C najmä preto, že A mu nezaplatil. Podnik A bude vybratý do revitalizácie a podnik B bude nútený vstúpiť do revitalizácie len ako veriteľ, nie ako dlžník. Odpíše si bez náhrady pohľadávku voči A, ale nebude mu odpustený záväzok voči C, čím sa z druhotnej platobnej neschopnosti dostane do prvotnej.

Tento problém je veľmi reálny, pretože nemôže platiť princíp, že ak podnik vstúpi do revitalizačného procesu ako veriteľ, musí mať nárok vstúpiť do neho aj ako dlžník. Ak by totiž tento princíp platil, tak z dôvodu vyššie spomínanej rozšírenosti a prepletenosti problému platobnej neschopnosti (viac ako 50% podnikov je v druhotnej insolventnosti) by nemohol byť výberový, ale mali by na neho nárok stovky a tisíce podnikateľských subjektov.

V civilizovaných krajinách sa problém platobnej neschopnosti rieši predovšetkým prostredníctvom konkurzov a vyrovnaní, realizáciou záložného práva, nemožnosťou viesť v účtovníctve pohľadávky a záväzky dlhšie ako dva, najviac tri roky, ako aj povinnosťou tvoriť opravné položky k pohľadávkam a záväzkom po lehote splatnosti aj u iných ako bankových subjektov.

U nás sa, zdá sa, postupuje opačným spôsobom. Namiesto toho, aby sa konečne spriechodnil a zefektívnil systém konkurzu a vyrovnania, sa naopak pripravuje jeho ďalšie zdecimovanie a nahradenie absurdným novotvarom, z ktorého až bučí skutočný úmysel. Tým nie je nič iné ako nájsť ďalší kanál, prostredníctvom ktorého sa budú v ešte väčšej miere ako doteraz prelievať peniaze daňových poplatníkov a peniaze väčšiny neprivilegovaných podnikateľov do vreciek úzkej skupiny novodobých majiteľov Slovenska, ktorých najvýraznejšou kvalifikáciou je nenásytnosť a absencia akýchkoľvek zábran. Kanálov, ktorými sa to dialo doteraz a bude diať naďalej, nebolo a nie je málo. Ide o desiatky miliárd korún prostredníctvom nehoráznej privatizácie a la Nafta Gbely, cez odpočítanie investovaných čiastok zo základu dane pre privatizérov, zvýhodneným hradením privatizačných záväzkov dlhopismi, vy(zne)užívaním štátnych zákazok a štátnych investícií, zárukami za úvery v privátnych firmách, prostredníctvom Fondu na podporu zahraničného obchodu, vyhláškou o odpustení cla pri dovoze progresívnych technológií, splácaním súkromného majetku zo štátnych peňazí (Dolinskaja), schvaľovaním zvýhodnených prepravných taríf zo strany ministra pre vlastnú ministrovu firmu atď. atď.

To všetko je však málo, je potrebný ďalší, ešte širší kanál, teraz je jeho šírka cca 70 mld. Sk. Vymyslené je to pritom tak, aby to budilo dojem, aká je vláda múdra a starostlivá, nespolieha sa len na slepý trh, ale pripravila konkrétny návrh, ako problémy riešiť.

Dôsledky nenásytnosti

Apropo, riešiť problémy. Revitalizačný projekt má skutočne ako cieľ riešenie problému. Avšak nie problému platobnej neschopnosti ako takej, ale problému platobnej neschopnosti úzkych skupín privilegovaných, pričom tento ich problém vznikol predovšetkým ako dôsledok privatizačnej a investičnej nenásytnosti, ako dôsledok na rozmery Slovenska skutočne impozantnej košickej stratégie typu "všetko čo je v okruhu 700 km, musí byť naše". Na uskutočňovanie takýchto stratégií (napr. bystrická a trnavská sú veľmi podobné, majú len menší polomer, čo je dané tým, že oceľ hýbe svetom, nie pivo, či párky) je samozrejme potrebné obrovské množstvo peňazí a zdá sa, že popri veriteľoch dobrovoľných (cudzie banky), či kvázidobrovoľných (domáce banky) sa na financovaní tejto expanzie podieľali aj veritelia nedobrovoľní (veritelia z radov súkromných podnikov).

Bolo len otázkou času, kedy zadlženosť vplyvom investičnej a privatizačnej rozpínavosti prekročí všetky únosné hranice a povedie aktérov k hľadaniu netradičných a elegantných riešení, ako sa tohoto problému zbaviť na úkor niekoho iného, najlepšie na úkor toho, kto nevie artikulovať a brániť svoje záujmy - na úkor daňových poplatníkov. Dočkali sme sa, riešenie je tu a je skutočne elegantné. Uvidíme, či prejde, ale uznajte, keď prešla doterajšia privatizácia, dlhopisy a všetko ostatné... Mimochodom, VSŽ vraj chcú kúpiť Ferencváros. Možno bude potrebné zvýšiť uvažovanú sumu potrebného riešenia platobnej neschopnosti o nejakú tú miliardu.

Autor: IVAN MIKLOŠ, podpredseda Demokratickej strany