citlivá Elisewin ju má objaviť. Otec Pluche z mora nájde cestu, Savigny a Thomas sa v ňom stratia. Je to puzzle, a jednou z jeho častí je autor a rozprávač Alessandro Baricco. Postavami sú hrdinovia jeho románu Oceán more, ktorý práve vyšiel v češtine. Okrem neho je tu ešte čerstvý český i slovenský preklad knihy City. Už po stýkrát, ale s inou melódiou

Alessandro Baricco (1958) je hviezda súčasnej talianskej literatúry. Pred siedmimi rokmi vydal román Sete (Hodváb) a stal sa jedným z najprekladanejších talianskych spisovateľov. Všetky veľké mená talianskej literatúry ako Umberto Eco či Antonio Tabucchi sú o generáciu – dve staršie.

Baricco píše veľmi sugestívne, vymýšľa si krásne, jednoduché príbehy, a keď si ich aj nevymýšľa, vie ich napísať tak, ako keby boli jeho. Tie príbehy však nie sú o ňom, a práve to sa Talianom páči: „Po dlhom čase sa v Taliansku objavil autor, ktorý čitateľom neponúka vlastný, aj keď akokoľvek štylizovaný autoportrét,“ tvrdí novinár Roberto Domenico. „Patrí ku generácii, ktorá je už postmodernizmom nielen dotknutá, ale aj poučená, a preto dokáže nenásilne kombinovať klišé stokrát povedaných príbehov s novou melódiou ich rozprávania.“

Pochádza z Turína a dnes v tomto meste vedie známu turínsku školu kreatívneho písania, ktorá sa volá podľa Salingerovho románového hrdinu Holdena. „Nielen Salinger, ale aj Celine, Selby Jr., Stevenson, Conrad, Doyle a Sterne sú autori, ktorých krivoľako citujem.“ A mladí talianski spisovatelia? „To už potom radšej Francúz Daniel Pennac, je zrozumiteľný. Súčasní talianski spisovatelia mojej generácie pri písaní nemyslia na čiateľa, ale na svoje utrpenie, a to balia do barokových nezrozumiteľných viet. Často neviem, čo vlastne chceli povedať, nerozumiem ich problémom a analýzam. Možno by si mali všimnúť filmárov – Nanniho Morettiho, jeho film Synova izba. Ten študuje ľudskú chorobu, ktorá sa volá bolesť. Morettiho postava je človek, pre ktorého je bolesť iných profesiou. Odrazu s plnou silou zaútočí práve naňho. Niekedy sa hovorí, že spoločná bolesť ľudí spája, ale tak to nie je.“

Alessandro Baricco patrí, tak ako Nanni Moretti, k ostrým kritikom xenofóbnych argumentov Silvia Berlusconiho, ktorý triumfoval v posledných talianskych voľbách.

Príbehy predminulého storočia

Študoval teóriu hudby, v La Repubblica pracoval ako hudobný kritik: „Je veľmi ťažké písať o rocku, ľahšie mi ide lyrická opera.“ Neskôr viedol kultúrnu rubriku denníka Stampa. Za prvotinu Castelli di rabbia (Hrady hnevu), získal niekoľko prestížnych cien – taliansku Premio Selezione Campiello a francúzsku cenu za najlepší zahraničný román roka Prix Médicis, napríklad.

Román Oceano mare (Oceán more) vyšiel v roku 1993, o rok napísal divadelný monológ Novecento (Tisícdeväťsto), podľa ktorého vzniklo úspešné divadelné predstavenie a už menej úspešný film Giuseppe Tornatoreho s Timom Rothom v hlavnej úlohe geniálneho klaviristu, ktorý sa narodil roku 1900 na palube zaoceánskej lode a nikdy nevstúpil na pevninu.

Potom si už vychutnával úspech bestselleru Sete (Hodváb). Ten obehol celý svet v štyridsiatich jazykoch, vlani vyšiel aj v slovenskom preklade Miroslavy Vallovej. A zatiaľ posledný román – City – je z roku 1999.

Hrady hnevu – ale aj Oceán more a Hodváb – sú príbehmi z devätnásteho storočia, odohrávajúce sa mimo územia Talianska. Alessandro Baricco sa klania storočiu, ktoré mu je niečím blízke, aj literatúre, ktorá v tom čase vznikala a ktorá ho očarila. „V každom prípade vplyv devätnásteho storočia u mňa prevláda, čo znamená, že témy beriem s nadľadom a iróniou, ale so snovým filtrom, ktorý mi zanechali impresionisti. Ide mi o literárny účinok, chcem, aby text bol zaujímavý, živý, milý aj krutý. A najmä chcem mať z písania radosť, to ma zaujíma najviac.“

Prečo má úspech? Vrátil do literatúry neuveriteľné príbehy, tajomné a jednoduché. Prichádzajú akoby z idylickej diaľky minulosti a aj tak sú plné bolesti a zmätku chaosu dneška. Nemilosrdné, a pritom napísané so zvláštnou nehou a melanchóliou. Baricco je hravý, nápaditý, vynaliezavý. Nachádza príbehy a rozpráva ich tak, aby zneli novo a moderne, ale pritom zahalené oparom spomienok.

„Ako mladý som nechápal vášeň, s akou sa Umberto Eco prehrabuje v histórii. Ale v Taliansku vlastne nemáte na výber – naše storočie sa ešte stále ako v kruhu moce okolo fašizmu, dodnes sme zostali v tejto téme pozadu za veľkými európskymi susedmi, Britmi, Francúzmi či Nemcami. Nemôžeme mať nové témy, ak sa nevyrovnáme s tými starými. A tak história storočia pred holokaustom a Mussolinim zostáva pre nás prijateľnejšia, aj keď je tiež zaťažená krvou,“ povedal pre televíziu RAI.

V komornom kníhkupectve

Prednedávnom ako hosť Talianskeho kultúrneho inštitútu strávil Baricco týždeň v Prahe. V komornom kníhkupectve u Fišera čítal z prekladových noviniek Oceán more a City. Módne pokrčené sako, dlhý šál omotaný okolo krku a slnečné okuliare zapichnuté v kučeravých vlasoch, sedel uprostred kníhkupectva, rozkročený a dlhými prstami ľahučko držal pomerne hrubú a veľkú knihu. Na prvý pohľad by mohol pripomínať futbalistu oddychujúceho na striedačke.

„Sledujem každé mesto veľmi pozorne. Niekedy sa mi zdá, že všetky tie veľké zmeny sa tu stali pred pár dňami. Je tu McDonald‘s, úžasné galérie, slušná filharmónia, ale tiež príšerná káva v hoteli, kde bývam. Tá ako keby patrila do starých čias,“ vravel. Po pražských kaviarňach zabúdal knihy – intelektuál, Talian.

Jeho hrdinovia vkladajú všetky svoje túžby do snov. Pritom nie je dôležité, či sa im vyplnia, hlavné je, že cez ne pocítili život. „Tak ako v knihe Oceán more – prišli až k moru, vstúpili do neho. Niekoho more zachráni, iného potopí. Hlas mora znie v ušiach všetkým Talianom, ale každý ho vníma inak, v každom vyvoláva odlišné pocity, nevyspytateľné ako my.“

Komu drží palce? „Tým,“ odpovedá Baricco denníku La Repubblica, „čo sa dokážu povzniesť. Neznamená to však, že by som pohŕdal tými, čo odstupu nie sú schopní, čo sa stali obeťami vášní, túžob.“

A čo pre neho znamená more? „More, ktoré je všade okolo nás, je synonymom energie. Niekto o ňom sníva, niekto sa pred ním skryje, niekto sa naň pozrie z lehátka na brehu, niekto sa v ňom opatrne zmáča, niekto sa radostne vrhne do jeho vĺn, ale iba málokto sa vydá do jeho útrob, odpúta sa od pevnej zeme a pustí do neznáma.“

Útroby Oceánu mora sú plné desivých obrazov, kde sa Baricco nebojí vyčliapkať v pátose. „Vždy je to iba na chvíľku a nie veľmi často, a za všetkým utrpením a šialenstvom presvitá neha,“ tvrdí.

Hodváb, ktorý necítite

Hodvábu sa iba v Taliansku predalo na státisíce. „Toto nie je román. Ani poviedka. Toto je príbeh. Na jeho začiatku je muž, ktorý ide z jedného konca sveta na druhý: končí sa jazerom za veterného dňa. Muž sa volá Hervé Joncour. Jazero – nevie sa. Dalo by sa povedať, že je to príbeh lásky,“ predstavuje dnes už slávnu knihu jej autor.

Hovorí sa, že ten najjemnejší hodváb na bruškách prstov ani neucítite. Bariccov Hodváb je jemný v každom zmysle tohto slova: príbeh zo začiatku devätnásteho storočia o francúzskom obchodníkovi s larvami hodvábnika a japonskou konkubínou, ktorej neslovná, nemá vášeň sa vyjaví v takých rafinovaných pomlkách, až sa zdá, že novela snáď ani neexistuje.

Hrdina je príťažlivý introvert, obyčajný muž s mimoriadnymi schopnosťami. V devätnástom storočí, v detstve kapitalizmu, bolo ešte všetko možné. Má vzdialenú lásku s tajomstvom a blízku lásku zdanlivo bez tajomstva. Áno, zdanlivo. To celé sa zmestilo na osemdesiattri strán, ktoré si Taliani čítajú ku káve.

Z najhrubšieho tvídu

Po Hodvábe Baricco vydal knihu vystrihnutú z toho najhrubšieho tvídu, aký si len možno predstaviť. City je nielenže oveľa hrubší kus knihy, je to aj hrubý uzol z príbehov zviazaných do spoločnej súvislej anarchie deja. Autor akoby vykĺzol z kimona a obliekl si pevnú vrecovinu.

Baricco povedal, že chcel napísať „knihu, ktorá by sa pohybovala ako niekto, kto sa stratil v meste. Príbehy sú štvrte, postavy ulice. Zvyšok je čas, ktorý ubieha, chuť sa túlať a potreba pozerať sa.“ To znamená, že to miesto je plné čudesných karikatúr a nespoľahlivých rozprávačov, z ktorých žiadny vám nebude ochotný zrozumiteľne poradiť. Zatiaľčo city – mesto je voľnou aglomeráciou rôznych mestských častí, City – kniha je voľnou aglomeráciou rôznych kníh.

„City, to sú čerstvé rany osemdesiatych rokov, kruté a nežné, ktoré prežívame.“

Ale popri súčasnosti si dve hlavné línie viditeľne vychutnávajú návraty v čase: do boxerských ringov v zlatých časoch rádia a na divoký Západ, do mestečka, kde sa zastavil čas. A tak ako Quentin Tarantino vo svojich najlepších filmoch, vrátil nápad a kvalitu tým najpokleslejším žánrom a prekvapivo oživil tie najotrepanejšie klišé – odvážne oslávil gýč a preplietol ním „umenie“.

„Vždy som chcel písať western. Je to veľmi ťažké, lebo stále myslíte iba na to, ako napíšete tú záverečnú prestrelku. Ale tiež som vždy chcel, aby sa príbeh aspoň čiastočne odohrával v súčasnosti. V City sú autá, telefóny, autobusy, je tam dokonca aj televízor. Nie sú tam počítače, ale raz sa k nim určite prepracujem.“

Čelom vzad

Zarytí bojovníci proti gýču vidia v Bariccových knihách „lyrické zbierky éry bezpečného sexu,“ únikovú literatúru, „pekne veslujúcu čelom vzad“. Do istej miery im dáva zapravdu zväzok jeho muzikologických esejí s titulom Hegelova duša, v ktorej autor v krásne znejúcich vetách oslávil návrat krásne znejúcej hudby. „Celý bariccovský interiér s tým ladí – musel si s ním dať veľa námahy nejaký špičkový dizajnér. Príbehy sa vznášajú nad zaoblenými rohmi,“ napísali v La Repubblice. Baricco je obrovský rozprávačský talent, a takí majú so zarytými nepriateľmi gýča vždy problémy.

Lenže také vypočítateľné, ako by jeho kritici chceli, zas Bariccove príbehy nie sú. Rovnako bravúrne ako jeho postavy balansujú na hrane života, balansuje aj on na hranici sentimentu. Čo je pravdepodobne dané aj tým, že presne vie, aké riziká číhajú na jeho expedíciu do hĺbok literárneho oceána, a s akou tradíciou v chrbte ním môže jeho loď križovať.