Trochu v tieni oscarového ošiaľu sa v utorok v bratislavskom Charlie`s konala predpremiéra nového televízneho filmu Jara Riháka Smutný valčík. Príbeh s podtitulom "O tom, že sa nedá nikam ujsť" - sfilmovaná poviedka Jany Bodnárovej (ktorá sa spolu s režisérom podieľala aj na scenári), sa nakrúcal s medzinárodným obsadením od júna minulého roku v zákutiach Bratislavy a Budapešti. Tak ako vo svojich predchádzajúcich filmoch a inscenáciách (1990 - Soľ a tabak, 1991 - La musica, 1993 - Cudzinci, 1994 - Spolok klobúkových dám, 1995 - Albert, Albert), aj v Smutnom valčíku sa Rihák dôsledne vyhýba filmárskym klišé, veľkým slovám a akciám. "Potichu" rozpráva príbeh, ktorý treba sledovať s otvorenými očami, aby vám neunikli všetky nuansy, ktoré film ponúka. Hlavnú úlohu mladej učiteľky, ktorá sa v spomienkach z detstva snaží nájsť svoje súčasné miesto vo svete, si so šarmom zahrala populárna maďarská herečka Enikö Eszenyi. A keďže Rihák si opäť potrpel na netradičnú konšteláciu účinkujúcich, na predpremiére sme mali možnosť vidieť mladú maďarskú hviezdu v objatí s nestorom slovenského herectva Jozefom Kronerom, ktorý si vo filme zahral menšiu úlohu suseda z detstva.

ENIKö

"Je to zázračný herec," opísala pre SME svoje spomienky na prácu s pánom Kronerom Enikö, ktorá dostala minulý rok za réžiu Shakespearovej hry Ako sa vám páči, cenu Zväzu divadelníkov Slovenska za najlepšiu inscenáciu roka. To, že sa jej medzi slovenskými umelcami tak darí, hodnotí jednoducho : "Máme sa so Slovákmi radi," a jedným dychom dopĺňa svoj obdiv k slovenskému divadlu : "Taký Marián Labuda je pre mňa tak isto dobrý herec ako Robert de Niro, nevidím medzi nimi rozdiel." Enikö Eszenyi, s 30 filmovými postavami, 14-ročnou kariérou herečky a 6 rokmi réžie momentálne na svojej domovskej scéne - Vigh Színház študuje inscenáciu Slamený klobúk, kde si zahrá aj jej priateľka Diana Mórová. Obe majú za sebou postavy Shakespearovej Rosalindy, no Enikö rezolútne tvrdí - Diana bola lepšia. Mladá maďarská herečka má v sebe toľko osobného čara, že Jaro Rihák, hoci si ju vyhliadol už dávno, čakal na ňu kvôli jej pracovnej zaneprázdnenosti 2 roky. "Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Jaro Rihák je neuveriteľne citlivý, cenný človek a umelec..."

REŽISÉR

Jaro Rihák si tiež nevedel prácu s Enikö vynachváliť. "Prvýkrát som ju videl v skvelom predstavení Tančiareň, s ktorým Vigh Színház hosťoval v Bratislave pred tromi rokmi," hovorí pre SME režisér Jaro Rihák. Od nej sa odvíjalo ďalšie obsadenie. Dievčatko, ktoré by sa dosť podobalo Enikö a zároveň bolo dosť citlivé na zvládnutie roly - Magdalénku Fejerovú našli v detskej rozhlasovej družine. Zaujímavú mozaiku hercov aj nehercov vo filme dopĺňajú okrem jediného jasného kandidáta na svoju postavu - Jozefa Kronera, novinárka Táňa Veselá, rozhlasový režisér Viktor Lukáč, Szidi Tobias, Jozef Stražan, Ján Mistrík, aj herečky staršej generácie - Oľga Vronská a Marta Bieliková-Černická a niekoľko ďalších postáv, ktoré jednoducho režisér stretol na ulici a spoznal, že sú pravé do jeho filmu. "Obsadzovať úlohy do filmu je pre mňa vždy dobrodružstvom. Myslím, že každý film si sám vymýšľa svoj spôsob, ako ľudia do neho vstupujú." Problémy ukočírovať na placi Enikö, ktorá vie po slovensky iba pár zdvorilostných fráz (a ktorú výborne "oddabovala" Táňa Kulíšková) spolu so staršou hereckou gardou režisér nemal. "Enikö je režisérka, vždy sa presne vidí cez kameru, aj keď je na druhej strane. Nie sú s ňou žiadne jazykové ani iné problémy. Je to žena neuveriteľne citlivá, ktorá rýchlo reaguje na situáciu. Nie je to herečka typu, ktorá chce v zábere za každú cenu vyzerať výborne. Robiť s ňou bol jeden z najväčších zázrakov, čo som v živote zažil." Po Albert, Albert je teda Smutný valčík ďalším Rihákovým filmom, v ktorom si ústrednú postavu zahral maďarský herec (Alberta Škarvana stvárnil János Bán). "Je to náhoda. Napriek tomu sa našli takí roduverní, ktorí mi to vyčítali. Ja nemám k tomu čo dodať. Pre mňa sú maďarskí herci jednoducho umelci s pedantným, profesionálnym, poctivým prístupom k práci. Sú variabilní. Čo viac si režisér môže priať ?" Prostredie filmu je budapeštiansko-bratislavské, znie tu popri slovenčine aj maďarčina. Režisér však nechápe svoj film ako príspevok k akémusi "slovensko-maďarskému zbližovaniu." "Naše kultúry majú v sebe toľko toho spoločného aj rozdielneho, že to netreba nijako zvýrazňovať, ani o tom hovoriť. Celá kultúra je založená na tom, že sa priťahujú podobnosti a odlišnosti. A nemôže sa snažiť zlepšovať čo "pohnojili" politici. Jednoducho sme chceli dokumentovať, že problémy neexistujú medzi ľuďmi, ktorí niečo cítia, niečo vidia. Nacionálny problém do filmu vôbec neprenikol, jednoducho tam nejestvuje. Hoci sa v ňom hovorí o neznášanlivosti. Takej tej východoeurópskej. O nenávisti voči všetkým ostatným, čo sa nepodobajú na mňa." Príbeh - poviedka Jany Bodnárovej je aj o túžbach dnešného človeka. O chuti stiahnuť sa do seba, mať na chvíľu pokoj od únavného, hlučného sveta vonku. "Ukazuje sa, že dnes akékoľvek takéto stiahnutie sa do seba a do svojej minulosti sa nevypláca. Súčasnosť jednoducho núti človeka byť tu a pozerať sa okolo seba bez nasadzovania ružových okuliarov. Málokedy človek žije svoj autentický vlastný život nezávislý na veľkom svete okolo. Ani mne sa to nedarí..." Lyriku a "nepríbehovosť" Smutného valčíku Rihák naznačuje v charakterizovaní ženskej, teda aj Bodnárovej literatúry: "Je podpovrchovejšia. Schopnejšia v miniatúre nachádzať veľký obraz. Žena dokáže pri písaní vidieť veci jasnejšie a presnejšie ako muž. Aj preto jej poviedka..." Dodajme ešte, že film okrem scenára ozvláštňovali aj hudba Andreja Šebana a kamera Miloša Krmíčka. Ako sa skončí púť ženy do svojich spomienok a naspäť, uvidia televízni diváci v premiére 14. apríla na STV1.