Járy Cimrmana, neskôr jeho umelecký vedúci. Divadlo: Akt; s Ladislavom Smoljakom - Hospoda Na mýtince, Posel z Liptákova, Dobytí severního pólu, Blaník. Scenáre: Vrchní, prchni!, Tři veteráni, Vesničko má středisková (nominácia na Oscara), Obecná škola, Kolja; s L. Smoljakom - Jáchyme, hoď ho do stroje!, Na samotě u lesa, Marečku, podejte mi pero, Kulový blesk, Trhák, Jára Cimrman ležící, spící, Rozpuštěný a vypuštěný, Nejistá sezóna. Hlavné roly: Jára Cimrman ležící, spící, Co je vám, doktore?, Jako jed, Kolja.
JAN SVĚRÁK (6. 2. 1965, Žatec) - režisér, syn Zdeňka Svěráka. V roku 1988 absolvoval katedru dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU. Dokumenty: Sbohem, nádražíčko (1984), Však su vinař (1985), Vesmírná odysea II (1986), Ropáci (1988, o rok neskôr získal študentského Oscara). Celovečerné filmy: Obecná škola (1992, nominácia na Oscara), Akumulátor 1 (1994), Jízda (1994), Kolja (1996). Ženatý, otec dvoch detí.
ANDREJ CHALIMON (7) - Predstaviteľa Kolju hľadal Jan Svěrák prostredníctvom konkurzov v Moskve deväť mesiacov. Po piatich cestách do Ruska a neúspešnom výbere spomedzi recitujúcich Moskovčanov zorganizoval konkurz i v Českej republike, ale z 80 českých chlapcov ovládajúcich ruštinu si nevybral ani jedného. Dve asistentky z agentúry režiséra Nikitu Michalkova obišli potom s videokamerou všetky moskovské materské školy a v každej nakrútili chlapca, ktorý najmenej poslúchal. V poslednej chvíli narazili na vtedy päťročného Andreja. Za svoj herecký výkon je už držiteľom Českého leva. Výlet do Ameriky si v sprievode mamy Jeleny spestril návštevou Disneylandu, v ktorom sa povozil na autodráhach a objavil v nich i starú škodovku. Modely autíčok patria k jeho obľúbeným hračkám. V osobnom rozhovore prekvapuje znalosťou fráz z českého jazyka, ktorým dominuje veta "Dobrý den, já chtěl by jedno pivo" naučená z nahrávky Maxipsa Fíka. Školu začne navštevovať tento rok na jeseň.
Za otcom a synom Svěrákovcami sme si zašli deň po oscarovom večere do losangeleského hotela Four Seasons, kde boli obidvaja ubytovaní spolu s manželkami a kde svoj americký pobyt trávil aj Andrej Chalimon s mamou Jelenou. Rodinná dvojica, ktorá spoločným filmom Kolja stvorila najuznávanejší fenomén súčasnej českej kinematografie, označovaný dokonca za začiatok novej filmovej vlny, nemá v obľube honosné party, a tak po noci v hoteli Mondrian, kde ich distribučná spoločnosť Miramax oslavovala triumfálny úspech, zostali v posteli celé predpoludnie. Zdeněk Svěrák však k redaktorom SME zišiel na prízemie v čase raňajok. "Myslím si, že teraz ten úspech veľmi potrebujeme. A aj vy - možno ešte viac ako my," povedal dojato jediným zástupcom slovenských médií prítomným v Los Angeles, v rukách zvierajúc fax s blahoprajným telegramom od prezidenta Václava Havla.
"Bola to radosť kondenzovaná do jedného okamihu. Taký pocit mal podľa mňa Emil Zátopek, keď dobehol maratón. Pretože to, čo sme okolo nášho filmu robili, bolo niečo ako maratón. Tri týždne nekonečných rozhovorov s novinármi, aby sa americký divák vôbec o Koljovi dozvedel. A potom napätie, pretože konkurencia bola tento rok veľmi silná," charakterizuje Zdeněk Svěrák šťastnú chvíľu, keď na pódiu Shrine Auditorium rozlepili rozhodujúcu obálku. Možný úspech si však Svěrákovci do posledného momentu ani nepripúšťali. "Veľmi dôkladne sme sa pripravovali na neúspech, ktorý by nás bolel. Sľubovali sme si, tak ako predtým pri Zlatých glóbusoch, že na seba budeme dobrí, aj keď toho panáka nedostaneme. Že ho jednoducho nemusíme dostať a že budeme gratulovať niekomu inému. Iba tak sa to dá prežiť. Len čo by človek veľmi dúfal, potom by ho neúspech zrazil."
oscarová pečiatka v pracovnej knižke
Počas trojtýždňovej reklamnej cesty po USA sprevádzali obidvaja v januári svoj film na púti do amerických kín. Náročná propagácia Kolju nebola zbytočná. Poznanie síce teraz neprajníkov zvádza k domnienkam, že pre Oscara mala najväčší význam obalová reklamná stránka a nie samotná tvár filmu, ale Zdeněk Svěrák to hodnotí slovami: "Kampaň, ktorú nám organizoval Miramax, bola sústredená na to, aby bol film úspešný v distribúcii. Nie aby dostal Oscara. Keďže je však pre firmu dôležité, aby tú oscarovú pečiatku dostal a ľudia naň začali chodiť ešte viac, robí všetko preto, aby členovia akadémie film videli a aby o ňom vedeli. Posielala im pozvánky na projekcie i videokazety. Toto všetko náš spoločný film Obecná škola, nominovaný na Oscara pred piatimi rokmi, nemal. Nestál za ním žiadny patrón, ktorý by ho v Amerike zastupoval. Bola to taká Popoluška. Ale spoločnosť v žiadnom prípade nemôže ovplyvniť názor členov akadémie. Môže ich len prinútiť, aby film videli a upútať naň pozornosť." Ako sa díva scenárista víťaznej snímky na skutočnosť, že Kolja sa na Oscaroch vďaka Miramaxu dostal do skutočne vybranej spoločnosti, teda aj k absolútne najúspešnejšiemu filmu Anglický pacient? "Pre mňa ako scenáristu a herca je to zrejme vrchol kariéry. Má to pre mňa väčší význam morálny ako veľká pochvala. Pre Honzu je to význam praktický - je mladý, na rozdiel odo mňa má všetko pred sebou a je režisér, ktorý na svoje budúce projekty potrebuje zháňať prostriedky. A inak sa zháňajú človekovi, ktorý túto pečiatku v pracovnej knižke má, a inak tomu, kto ju nemá. Teraz mu ju tam buchli."
Jan Svěrák hneď na pódiu vyslovil nádej, že k Oscarovi by mohol v budúcnosti pribudnúť i ďalší brat. Potom to síce označil za svoju milú drzosť, ale ambície určite porastú. O to viac, že sa mu podarilo získať Oscara s dielom, ktoré za prvoplánový hollywoodsky film považuje iba hŕstka zaslepených kritikov. "Myslím si, že Kolja nie je hollywoodsky film. Aspoň Američania na ňom oceňujú nehollywoodskosť. Koniec filmu je blízky životu, ale mohol byť aj iný. Mal som voľbu troch záverov, možno štyroch, a volil som ten, ako by to asi bolo v skutočnom živote. Chlapec musí ísť k mame a ja zostanem sám. Aby však divák neodchádzal z kina úplne zdeptaný, tak som nechal Libušku Šafránkovú otehotnieť. Pretože moja postava Františka Louku sa počas filmu zmenila. Zistil, že má rád deti a môže ich vychovávať. Tak som mu dal aspoň náznak pocitu, že asi dostane potomka," tvrdí režisérov otec. Pri písaní scenára sa síce vzhľadom na vopred uvažovanú medzinárodnú distribúciu nevyhol kompromisom, ale necíti ich ako prekážku vo vnímaní príbehu. "Niektoré ústupky robím už pre seba. Sám nerád odchádzam z kina v úplnej beznádeji. Písať pod tlakom by som však nemohol. Vždy píšem tak, aby sa film páčil mne. Keď píšem s Ladislavom Smoljakom, tak aby sa páčil nám. V podstate je to pre nás, my sa tomu smejeme, my sa tým dojímame. Teraz bol rozdiel v tom, že spoluproducentom bol Angličan Eric Abraham. A keď dá zahraničný partner do filmu peniaze, samozrejme, chce, aby sa premietal aj inde. Náš - teraz už len český - trh je taký malý, že keby bol film neviemako úspešný, stále by bol stratový. To by bol producent ,podivín`, kedy robil neziskové filmy úmyselne. Písal som s tým vedomím, že príbeh je nosný, univerzálny a vzťah dieťaťa k starému chlapovi bude pochopiteľný každému. Vedel som však, že nebude pochopiteľné všetko, pretože môj humor je, v tomto prípade bohužiaľ, väčšinou slovný. Častokrát sa niečo preložiť nedá. Scenár som teda napísal, Eric ho prečítal a podčiarkol si miesta, ktorým nerozumel. Vysvetlil som mu ich, ale povedal, že tomuto a tomuto vonku rozumieť nebudú. Pokúsil som sa urobiť to tak, aby vonku porozumeli. Dodať tam nejaké vysvetlenia. Musel som napríklad do úst Loukovej matky dať slová o tom, aká bola v republike prax, keď niekto emigroval. Hovorí: ,Keď Viťulka, tvoj brat, emigroval, polovica domu prepadla štátu a ty si ju musel odkúpiť. Inak by sem prišli cudzí ľudia.` To je informácia, ktorú by som tam pre našinca nedával. Keď šlo o vtip, pokúšal som sa urobiť ho zrozumiteľnejším. Ale keď to nešlo, nevyhodil som ho. Povedal som producentovi: ,Holt, to bude len pre nás.` Takých vtipov je tam veľa. Napríklad ,složenky, vy krávy zelený nenažraný` je potom do titulkov preložené ako ,ach, tie účty`. Fór je preč, ale bola by škoda, keby to tam nebolo. Film tak na 100 percent pochopí našinec i vašinec a cudzincom sa prepasíruje takých 60-70 percent."
KĽUČKA NEFUNGOVALA, TERAZ pre zmenu ZABRAL KAMIENOK od PRIATEĽA
Oscarový ceremoniál je podľa Zdeňka Svěráka v mnohom dojemný. "Všetci ho nesmierne prežívajú, všetko je dokonale pripravené. Sprievodcovia majú celé prejavy napísané pred sebou slovo za slovom na obrazovke, aby nič nepokazili. Organizátor dokonca povie - ešte tri sekundy a potom prosím aplauz. Všetko je robené s tým účelom, že sa na to pozerajú šialené milióny ľudí. Sála musí byť neustále plná, dojem pre televíziu je hlavný. S manželkou sme sa raz na chvíľu zdvihli a už sme sa tam nemohli vrátiť, pretože naraz tam boli plniči sedadiel. Nuž, a ako sa blíži kategória cudzojazyčných filmov, začínate mať väčší a väčší strach a drvíte vo vrecku talizman." Tentoraz ním bol kamienok od Zdeňkovho kamaráta Honzu Jíru, ktorý ho zdvihol zo zeme na záhradke v Lounoch. "Povedal mi - ten musí fungovať. A že fungoval! Minule som mal so sebou pri nominácii Obecnej školy kľučku z našej chalupy. Myslel som si, že mi prinesie šťastie. Tak ako sa hovorí - mať ,kliku`. Nefunguje, kamienok je lepší."
Následné veľkolepé reakcie človeka doslova zoberú. "Po napätí je veľmi dojatý a nemôže hovoriť, čo je v mojom veku normálne. A potom nastane hrôza. Vedú vás do zákulisia, kde je pódium a asi 100 fotografov. Je strašné vidieť naraz toľko objektívov. Máte tam tri pozície. Najprv sa postavíte na jednu, poviete, ako sa voláte, aby to v novinách pod vami vyšlo správne a fotíte sa pre jednu tretinu. To vám je búrka hrozných bleskov a oni na vás revú: Sem sa pozeraj, sem sa pozeraj, teraz pre mňa, pre mňa... Niekto povie - čas! - a idete do stredu. A zase - sem sa pozeraj, tu, tu, tu, no tak ešte pre tohto pána... Potom ďalšia tretina a na konci čaká ďalšia sála, v ktorej je svorka novinárov s číslami. Zdvíhajú ich a niekto zahlási - 138 má právo na otázku. To je taká sila, až vám pripadá, že to azda ani nemá cenu. Nemôžete sa púšťať do žiadnych dojmológií, stačia vám holé vety. A idete ešte ďalej, kde sa na niečo podpíšete zlatou fixkou. Potom už kráčate s tou zlatou soškou a kto vás vidí, je z toho ,na větvi`. Poviem vám, pre nich to teda je! Radšej som ju dal do rúk Honzovi, lebo len čo sme otvorili v aute okno, už kričali: ,Ježiš, to sú oni, čo boli na tom slávnom večere.` Vianoce sú pre nich oproti tomu málo..."
Záplavu pocitov a prvé slzy v očiach zastaví až pohľad na telegram od Václava Havla. V hotelovej izbe ho medzi faxmi gratulácií našiel Jan. "Milí Svěráci, otče a syne! Raduji se z velkého úspěchu vašeho filmu. Jsem rád, že po mnoha letech opět získal Oscara český film. Podpís Václav Havel," číta Zdeněk Svěrák a zahľadí sa do diaľky. Čaká ho tam ešte Oscarov brat?
