je niekoľko zahraničných kultúrnych inštitútov, skvelú šancu prezentovať sa, pochváliť sa so svojím umením, tradíciami. Privítame tu množstvo zahraničných osobností, ktorých určite nezaujímajú rôzne žabomyšie vojny na slovenský spôsob. A predsa. Chvíľu sa zdalo, že v ohrození bude otvárací koncert celého projektu. Asistentom pri jeho prípravách sa mal totiž stať mladý slovenský dirigent Tono Popovič. A hoci nám dramaturgička podujatia A. Rajterová potvrdila, že jeho asistencia bola podmienkou, aby do projektu vstúpil holandský dirigent Jac van Steen, iným sa jeho meno nepozdávalo. Dokonca tak, že od významného projektu nakoniec odstúpili.
# Čo sa stalo?
Tono Popovič: "Vec, ako to už býva, sa začala celkom nevinne. Oslovila ma exriaditeľka Slovenskej filharmónie pani Rajterová vo veci otváracieho koncertu - uvedenia Beethovenovej IX. symfónie. Mal som na projekte participovať ako asistent dirigenta, ktorý je potrebný v prípadoch, ak sa dirigent nemôže zúčastniť na naštudovaní programu. Jac van Steen mohol prísť len na jednu skúšku, generálku a pochopiteľne koncert, takže asistenta potreboval. Keďže bol jedným z mojich pedagógov v Holandsku (na Haagskom kráľovskom konzervatóriu - pozn. red.) a poznal úroveň mojej dirigentskej práce, vybral si na prípravu koncertu mňa. O realizáciu bol požiadaný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu (SOSR), ktorého som bol v rokoch 1985-1990 členom ako orchestrálny hráč. Tešil som sa na spoluprácu, pretože ich poznám ako teleso, ktoré pod vedením dobrých dirigentov dokáže podávať pozoruhodné koncertné výkony. Potom sa však všetko skomplikovalo. Dozvedel som sa, že orchestrálna rada nechce so mnou spolupracovať a že dokonca navrhuje iného kandidáta.."
# Museli predsa udať nejaké dôvody?
"Oslovil som človeka, z ktorého úst verdikt zaznel - šéfa hudobných telies pána Františka Poula. Ten mi oznámil, že rada ma považuje za neskúseného, čo by mohlo vniesť rizikový faktor do úrovne naštudovania. Zaujímalo ma, aké mali kritériá, z ktorých pre nich vyplynula moja nespôsobilosť, pretože silne pochybujem, že tí, čo rozhodovali, poznajú moje dirigentské aktivity. Nikdy som totiž nedostal ponuku spolupracovať s týmto orchestrom a nemôže jestvovať ani oficiálny dôkaz o úrovni mojej práce s orchestrom. Dôvody, že mám málo skúseností, sa mi zdali veľmi vágne a formulky typu `My vás poznáme` v takomto prípade jednoducho nestačia. Zaujímavá by bola otázka, či by vznikli problémy, ak by dirigent poslal ako svojho asistenta povedzme Hansa Grüberüssa. Som si istý, že nie. Na celej záležitosti je ešte zvláštne, že prvým argumentom bolo údajné rozhodnutie orchestrálnej rady, pričom neskôr vyšlo najavo, že rada nevedela o podmienke holandského dirigenta o mojej asistencii."
# Hovorili ste aj so šéfdirigentom?
"Prirodzene. Úprimne ma zaujímal názor šéfdirigenta Róberta Stankovského, zhodou okolností môjho spolužiaka z konzervatória. Ten mi ,z voleja` oznámil, že celá akcia bola ,od začiatku podozrivá`, a že orchester spolu so zodpovednými pracovníkmi sa ju rozhodli zrušiť. (Dramaturgička podujatia A Rajterová sa neskôr k výroku vyjadrila: "Projekt pod záštitou najvážnejších inštitúcií, do ktorého sú zapojené také osobnosti, predsa nemožno označiť za podozrivý!")
# Otvárací koncert je teda ohrozený?
"V žiadnom prípade. Orchester sme zložili z vynikajúcich bratislavských hudobníkov, čo sa bežne robieva pri špeciálnych projektoch. Mrzí ma však, že mnohí hudobníci z rozhlasového orchestra mali obavy prijať účinkovanie, pretože ich šéf im jemne povedané naznačil, že hoci im to nemôže zakázať, účasť na akcii im ani neodporúča. Myslím si, že verejnosť by sa mala dozvedať o ,aktivitách` štátom platených zamestnancov, keď sa za štátne peniaze správajú ako majitelia. A netajil som sa tým, že ak na celej záležitosti nebude niečo ,kóšer`, zverejním to. Na čo mi nemenovaný vysokopostavený pracovník rozhlasu oznámil, že mi to môže zatvoriť dvere ďalšej možnej spolupráce s rozhlasom. Nemyslím si, že tieto dvere boli niekedy zvlášť pre mňa otvorené..."
# Okrem množstva kultúrnych akcií sa nevyhýbate - tak ako v 89. roku politickej aktivite. Nemôže aj toto kaziť váš "imidž umelca", alebo vám zatvárať niektoré dvere?
"Mojím záujmom je existovať v krajine, ktorá nadviaže na západoeurópske kultúrne hodnoty. A je pre mňa úplne prirodzené, že ak mám pocit ohrozenia týchto hodnôt a - tak ako dnes - narastá spupnosť štátom platených úradníkov, snažím sa k tomu v rámci svojich možností a úrovne vyjadrovať. Tak to bolo pred ôsmimi rokmi, tak je to aj dnes. Strážim si svoju nezávislosť, aby som bol schopný vždy jednoznačne a slobodne zaujať postoj. Nenechám sa nikým zastrašovať a odporúčam to aj ostatným. Dobre sa s tým žije. Vôbec ma nezaujíma, či mi hrozí nejaký druh diskriminácie. Podstatné je pre mňa označenie vecí v takých súvislostiach, v akých v skutočnosti sú."
# Nemôže dnešný prípad súvisieť aj s tým, o čom ste mi hovorili pri poslednom rozhovore? Vtedy ste tvrdili, že na Slovensku stále existuje veľká nedocenenosť profesionality, a rozhoduje tu niečo celkom iné. Veľa sa asi nezmenilo...
"Hoci tu žijem nejaký ten rôčik, nestačím sa čudovať, čo všetko na tomto malom Slovensku rozhoduje a kto všetko sa cíti dôležitý v tomto rozhodovaní. Oveľa viac ma však mrzí, že tu neexistuje určitá kultúrna pamäť. Kultúra je totiž v týchto narýchlo vykvasených pomeroch jedna z mála vecí, ktoré poľudšťujú našu existenciu. U nás upadajú krásne projekty príliš rýchlo do zabudnutia. Človek potom prepadá pocitu, že to celé možno ani nemuselo byť... Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy. Overoval som si to, ryba smrdí aj od chvosta. Ak sme momentálne odkázaní na politickú reprezentáciu, ktorej kultúrnosť veľa nehovorí, musíme my od chvosta vynaložiť o to viac pozitívnej energie, ktorá sa rodí práve v oceňovaní detailov a zdanlivých nepodstatností. O tom, čo sa tu bude diať a kam to bude smerovať, predsa rozhodujeme my."
