kej dráme ušli väčšie, či menšie postavy. Mussetov pôvodný Lorenzaccio je veľmi podrobná rekonštrukcia - obraz zo života renesančnej Florencie v 16. storočí a režisér Vajdička sa priznáva, že si vybral hru pre divadlo ,priam neinscenovateľnú`. "Je to kmeňová hra svetových divadelných scén, no zároveň veľmi obávaná, uvádzaná vždy s rešpektom. Musset ju netvoril pre divadlo. Napísal tragédiu s veľmi rozkošateným textom, plným dlhých viet a obrazov, ktorá sa mi veľmi ťažko prekladala."

Vajdička so svojím, dnes už takmer dvorným dramaturgom a nedávnym žiakom Romanom Hertusom, ubrali z rozsiahlosti textu, zredukovali množstvo dramatických zápletiek aj postáv. Napriek tomu v inscenácii - prehliadke najrozmanitejších charakterov, dostali príležitosť herci nielen z činohry. Režisér si pre francúzsku klasiku vybral aj viacero neznámych mien, poslucháčov bratislavskej VŠMU. V hlavných postavách florentského vojvodu Alesandra De Mediciho a jeho bratranca Lorenza, ktorí šíria po Florencii strach, skazenosť a korupciu, sa zaskveli Milan Mikulčík a Richard Stanke, ďalšie postavy si zahrali Michal Dočolomanský, Martin Huba, Ingrid Timková, Štefan Bučko, Juraj Rašla, Juraj Slezáček, zo študentov Danica Jurčová, Magda Komárová, Ľuboš Dritomský a mnohí ďalší. Spolupráca s mladšou hereckou generáciou režisérovi veľmi vyhovovala: "Je dobré, keď nás, starších komótnych pánov tí mladí vyrušujú a sú tak trochu proti nám. Okrem toho, z mojej strany bolo pritiahnutie študentov do hry čiastočne aj didaktickým ťahom. Chcel som, aby sa mladí, ktorých to dnes ťahá skôr k modernému divadlu, zoznámili aj s čistým romantickým textom. Napokon, Musset sám napísal túto tragédiu, keď mal 24 rokov..." Lorenzaccio bol pre tvorivý tím veľkou výzvou z viacerých hľadísk. V neposlednom rade aj preto, že naposledy sa Mussetov rukopis objavil na doskách SND už v roku 1928 s komédiou "S láskou sa neradno zahrávať", odvtedy až dodnes absentoval. "Uvedenie Lorenzaccia je pre nás vôbec veľkým otáznikom," hovorí Ľ. Vajdička. "Čakáme, ako ho verejnosť prijme, pretože divák nám akosi zvecnel. Už nie je zvykom odkrývať v divadle také bolestivé, intímne veci, ako to robia Mussetove postavy..." Inscenácia je tragédiou človeka, ktorý sa necháva zmietať rozporuplnosťou, nespravodlivosťou aj úžasnosťou svojej doby. Lorenzaccio ako ústredná postava je človek s dvomi tvárami - diabla aj anjela, "netvor" a prisluhovač, ktorý sa nechal vtiahnuť systémom a ktorý jediný zblízka pozoruje obludnosť moci. Napokon ten, ktorý jej slúžil najvernejšie - sám Lorenzaccio, krvavo ukončí život vládcu...

Veľkolepá historická dráma bola pravdepodobne tvrdým orieškom aj pre hercov, ktorí sa museli naučiť ,záľahy` textu -zložité dramatické dialógy i monológy. Svoje party (mnohí z nich aj náročné šermiarske scény) sa však vraj naučili prekvapivo rýchlo, s pocitom, že tejto hre sa treba úplne odovzdať. Tvorcovia sa rozhodli pre hru napriek jej komplikovanosti a ťaživosti, a proti všetkým módnym trendom. "Samozrejme, divadlo je od slova ,dívať sa`. Ale myslím, že v divadle treba vedieť aj počúvať," hovorí jeden z protagonistov J. Slezáček. "V poslednej dobe sme ako činoherci až príliš začali spievať. A Lorenzaccio je podľa mňa návrat k tomu, čo je pre činohru typické." Aj podľa Ľ. Vajdičku Musset pri písaní Lorenzaccia, napriek dramatickému deju, kládol dôraz predovšetkým na slovo. Hru napísal dramatik (inak autor predovšetkým viacerých romantických komédií a básnik, ktorého Lorenzaccio sa trochu odkláňa od jeho úsmevných diel) v roku 1830 vo Francúzsku a mal zo sveta okolo seba asi podobné pocity, ako z udalostí, ktoré zobrazuje v "najväčšej tragédii francúzskeho romantizmu". Tie kládol do úst svojmu ,hrdinovi` Lorenzacciovi (ale aj ďalším postavám, predovšetkým Filippovi Strozzimu v podaní Martina Hubu), ktorý je čiastočnou autoštylizáciou samotného autora. Lorenzacciom sa chcel vysporiadať s bolesťami svojimi, aj Francúzska tej doby, a tie zasa možno pokojne preniesť aj do dneška. "Lorenzacciova osobná tragédia je o to tragickejšia, že jasnejšie než ľudia okolo neho, vidí márnosť akéhokoľvek úsilia o zmenu politického systému, ktorým pohŕda," hovorí k voľbe diela dramaturg Roman Hertus. "Aj keď v Mussetovom pohŕdaní je niečo z povýšeneckého ideálu básnika stojaceho nad davom a proti nemu..." Neprehliadnuteľnou súčasťou tvorivého tímu, ktorý po dlhej dobe oživil Musseta pre SND je hudba Petra Mankoveckého, kostýmy Milana Čorbu a scéna Jozefa Cillera. Tento mesiac je Lorenzaccio na repertoári DPOH okrem tohto víkendu ešte 23. a 29. apríla.