iatom. Dnes sa tu na pár dní zdržala pri príležitosti vydania knihy ...ako z gratulačnej karty - zbierky jej starších poviedok, vrátane slávnej novely Nylonový mesiac, ktorá sa pre časť mladých ľudí stala symbolom ich doby, myslenia. Jaroslava Blažková bola milo prekvapená novou atmosférou Bratislavy aj záujmom ľudí. Na krst jej prišli podať ruku Peter Karvaš, Tomáš Janovic, no boli tu aj mladší vydavatelia a literáti. Pri našom stretnutí ma hneď na začiatku zasypala otázkami, ako sa dnes žije v redakcii SME, ktorej sa ako bývalá redaktorka Smeny dodnes cíti byť prirodzenou súčasťou. Zisťovala, či tu ešte niekoho pozná, hľadala väzby...

# Celý váš život je sprevádzaný pretŕhaním väzieb, odchodmi, novými začiatkami. Aké bolo to rozhodovanie odísť v šesťdesiatomôsmom roku ?

"Vtedy sa mi zdalo, že táto zem je raz navždy utopená. A ja s ňou. Bolo to pre mňa strašné rozhodovanie, tragická situácia. Zrazu som spoznala, čo to znamená skutočný žiaľ. Ale bola tu tá možnosť stráviť život inde ako v "utopenej krajine", naučiť sa niečo, umožniť svojim deťom, aby mohli študovať. To boli dôvody k odchodu. Napriek tomu si dodnes myslím, že herci a spisovatelia majú sedieť doma. Pretože ich klíma, jazyk a jeho nuansy, prostredie, znamená pre nich naozaj takmer všetko. Nikdy nemôžu prežiť život inde bez akýchkoľvek jaziev, alebo traumatických pocitov."

# Kdesi vo vás teda stále žije zatrpknutosť, ľútosť ?

"Nepociťujem krivdu, to rozhodnutie som urobila sama. A sama si zaň zodpovedám. Ale vtedy som to pociťovala ako vykorenenie. Najmä zo začiatku som iba sedávala, pozerala na ľudí a tragicky nevedela o čom mám písať..."

# Napriek životným skúsenostiam, vaše knihy boli vždy preplnené slnečnými farbami a obrazmi, jednoduchosťou...

"Boli to časy francúzskeho existencializmu, časy keď každý prisahal na Kafku. Slušnými tónmi v literatúre boli tóny hlboké, ťažko dumať a filozofovať - to bola tá správna literatúra. Ale ja, nech by som so sebou robila čokoľvek, nemohla som byť Kafkom, bola som veľmi slnečný človek. Paradoxne, až príchodom do Kanady som skafkovatela`."

# Myslíte, že takto ,skafkovatel` každý spisovateľ, ktorý musel odísť od svojich koreňov ?

"Myslím, že áno. Ak nejde o niekoho takého ako je napríklad Kundera, ktorý bol ako dieťa vychovávaný v dvoch jazykoch. Ale som si istá, že aj pre neho to bola tragická situácia. Len z nej vedel šikovnejšie vyjsť ako ja, ktorá som si vždy plánovala svoj život tu..."

# Na jednej strane ste tu mávali problémy s cenzúrou, na druhej stáli kritici, ktorí vám vyčítali čiernobielosť, sentiment, schematizmus...

"Ja som väčšinou mala s kritikmi dobrú skúsenosť, moje knihy získavali vydavateľské ceny. Až po Jahniatkach a grandoch si Milan Hamada povedal, že tých úspechov už bolo príliš a bolo by treba priviesť všetko na pravú mieru. Vo svojej kritike našiel schematizmus v tom, že deti v mojich poviedkach boli výlučne nevinné a dospelí vinní. Bola som strašne prekvapená. Pretože pre mňa ten fakt, v ktorom on našiel čiernobielosť, platí naveky."

# Vy ste si z doby vždy vyťahovali to krajšie a dávali do svojich knižiek. Je pre vás väčšia sila literatúry v tom, ukazovať pekné, alebo naopak pripomínať zlé ?

"Každý musí sám vedieť, čo chce. Sú duše temné, ako Rudo Sloboda, ktorého ja ako slnečný človek zbožňujem, a sú duše jasnejšie, povedzme Milan Rúfus. Veľmi vážny a vážený spisovateľ, ktorý má vždy vo svojej poézii tóny harmónie, zmierenia. A pritom ho asi ťažko podozrievať z nejakého komerčného úsilia."

# Vyčítala sa vám ešte ďalšia vec - nemorálnosť. Keď si vašu Poviedku plnú snehu postavíme k Mitanovi, alebo Pišťankovi - váženým, no veľmi odvážnym spisovateľom, obvinenia z vašej ,nemorálnosti` vyznievajú pri nich priam neuveriteľne. Ubehlo predsa "iba" tridsať rokov...

"No, ste navyknutejší na oveľa tuhšie alkoholy. Ťažko si predstaviť niečo vulgárnejšie, papuľujúcejšie, ako Pišťankovu výpoveď. Tú jeho správu o Slovensku si asi nikto nedá za klobúk. Hovorí o skutočne veľmi tvrdom svete."

# Myslíte si, že hranica sa bude stále posúvať, alebo sa dočkáme nejakého návratu k cudnosti ?

"Kdeže návrat k cudnosti. Na to svet ozaj nevyzerá. Je to skrátka nová generácia, ktorá, na čele s Pišťankom, na to veľmi tvrdo dupla."

# V šesťdesiatych rokoch ste vyslovili zaujímavý postreh, ktorý predsa dnes platí mnohonásobne silnejšie: "Celá naša civilizácia pestuje neúmernú úctu k disharmónii, rozporu, dynamike. Úctu, ktorá so sebou nesie vedomie plynutia a smrti. Tichú glorifikáciu bolesti..."

"Áno, tí kafkovci a sartrovci zo šesťdesiatych rokov sú dnes dokonca jediným tónom, ktorý sa v literatúre sluší. Ale máme predsa Bacha, a máme Mozarta. Literatúra je veľmi variabilná záležitosť, a aj ľudia sú rôzni. A najlepšie je ak píšu to, čo im srdce hovorí."

# Dnes určite, ale ako to bolo za vašich čias. Fungovala tá povestná autocenzúra ?

"Fungovala. Aspoň u tých, ktorí sme vychádzali z novinárčiny a presne sme vedeli, čo by nám vyškrtli, čo by nám hodili na hlavu, za čo by nás klepli cez prsty. No práve mne sa stalo, že keď vyšiel Nylonový mesiac, nepredpokladala som, že vyvolá taký škandál..."

# Čím tak pobúril ?

"Myslím, že vošiel do príliš schematického obdobia - veď to bolo len dvanásť rokov odkedy nastúpil štýl uvedomenia, štýl politických poučiek... Ja som napísala text, ktorý nemal s politikou vôbec nič spoločné a už to bolo škandalózne. Kniha nemala žiadne ideové zámery. Chcela som "len" zachytiť normálny život normálnych mladých ľudí, ich slang, život a atmosféru Bratislavy... To bola chyba...Dnes je tu tak mnohostranná literatúra, že úspech Nylonového mesiaca sa nemôže zopakovať. Ale som šťastná, že kniha vyšla, a možno aj dnes žijú mladí ľudia, ktorí sa v nej nájdu..."