"Podľa všetkého, inej cesty, ako vystúpiť zo Spoločenstva nezávislých štátov, pre nás niet," vyhlásil šéf Socialistickej strany Gruzínska Vachtang Rčeulišvili. Prekvapivé a senzačné vyhlásenie lídra strany, ktorá sa tradične hlási k tesnej spolupráci a integrácii s Ruskom, odzrkadľuje nové procesy, ktoré v poslednom období čoraz viac dominujú v politike Tbilisi a ďalších štátov Zakaukazska. Vojna v Čečensku a následné dohody medzi Kremľom a Grozným dokumentovali vojenskú a politickú slabosť Ruska.
To doteraz využívalo miestne konflikty, ako bola arménsko-azerbajdžanská vojna o Náhorný Karabach alebo vnútorný gruzínsko-abcházsky národnostný konflikt, na udržanie, ba dokonca zvýšenie svojej vojenskej prítomnosti v regióne. Zatiaľ čo s Jerevanom Moskva podpísala dohodu, ktorá jej umožnila zachovať vojenské základne a kontigent pohraničných síl pod ruskou vlajkou, na území Gruzínska sú ruské vojská umiestnené so štatútom mierotvorných síl SNŠ. Ich mandát sa však končí 31. júla. Podľa dohôd uzavretých na summite hláv štátov SNŠ mali ruské vojská prispieť k návratu utečencov gruzínskej národnosti do svojich domovov v Abcházii. To sa však nestalo. Gruzínsky parlament preto v závere mája prijal uznesenie, podľa ktorého musia ruské vojská do konca júla napomáhať návratu utečencov, inak ich mandát Tbilisi nepredĺži a začne ich odsun. Súčasne sa v uznesení konštatuje, že v takomto prípade Gruzínsko preskúma otázku svojho členstva v Spoločenstve nezávislých štátov. Gruzínsko v poslednej dobe naopak zintenzívňuje svoje vzťahy s Ukrajinou, a to nielen v ekonomickej oblasti. Kyjev otvorene podporil nároky Tbilisi na časť čiernomorskej flotily.
Ešte vyššiu kartu však Tbilisi rozohralo s Čečenskom. V hlavnom meste Gruzínska si podávajú kľučky na dverách delegácie z Grozného. Iniciatíva, aspoň navonok, smeruje z čečenskej strany. Posledný májový týždeň počas svojho pobytu v Tbilisi minister kultúry a poradca prezidenta v otázkach národnej bezpečnosti Achmed Zakajev vyhlásil, že "návštevu jeho čečenskej delegácie možno hodnotiť ako prvý krok na obnovenie tradične priateľských vzťahov medzi republikami". Už o niekoľko dní na konferencii v Kislovodsku o mieri a spolupráci na Kaukaze čečenská delegácia v čele s prvým vicepremiérom Movladi Udugovom predniesla návrh na vytvorenie kaukazskej obdoby Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu, ktorej sídlo by bolo v Tbilisi. Korunu všetkému však nasadil ďalší prvý vicepremiér, jeden z najvýznamnejších poľných veliteľov, Šamil Basajev, ktorý vyhlásil, že v budúcnosti je možné vytvorenie konfederácie medzi Čečenskom a Gruzínskom, pričom za jej centrum označil Tbilisi. Za touto zmenou kurzu gruzínskej politiky, ale aj ďalších kaukazských krajín, osobitne Čečenska a Azerbajdžanu, stojí jeden spoločný menovateľ. Ním je ropa, konkrétne doprava ropy z kaspického šelfu do Európy. Projekt, ktorého realizácia znamená vytvorenie nového, po Blízkom východe a Rusku, tretieho kľúčového zdroja ropy, ale aj plynu pre Európu a ďalšie krajiny sveta, pôsobí ako katalyzátor nielen na Kaukaze. Mení a ešte len bude meniť politickú a bezpečnostnú situáciu v tomto regióne, v Rusku a v Európe. Kaukazským krajinám prinesie peniaze, bezpečnostnú stabilitu a ekonomickú nezávislosť na Moskve, Rusko stratí monopol na dodávky surovín z východu a Európu zbaví rastúcej odkázanosti na ruské a blízkovýchodné zdroje.
Autor: KAREL HIRMAN
