Minulý týždeň sa v slovenskej tlači objavili správy, podľa ktorých zastupiteľský úrad Európskej komisie v Bratislave odmieta zodpovednosť za kontroverznú historiografickú príručku Dejiny Slovenska a Slovákov, ktorú nedávno za peniaze Európskej únie z programu PHARE vydalo slovenské ministerstvo školstva. Príručka od emigračného historika Milana Ďuricu historikov zo Slovenskej akadémie vied, židovskú komunitu i evanjelickú cirkev faktickými chybami a skreslením udalostí najmä z obdobia slovenského štátu. Podľa stanoviska Bratislavsko-trnavského arcibiskupského úradu je však táto kniha "ojedinelá v dejinách slovenského národa. Prvá z vydaných dejín dvíha národné povedomie, také chabé najmä u mladej generácie". "Dnes by táto kniha nebola financovaná," hovorí Sven Kühn von Burgsdorff, prvý tajomník delegácie EK na Slovensku. Delegácia EK sa po tom, čo sa v tlači objavili sporné pasáže z Ďuricovej príručky, so štátnym tajomníkom ministerstva školstva Nemčokom dohodla, že príručku opätovne posúdia nezávislí experti. Ak bude posudok negatívny, mali by sa do fondu PHARE vrátiť použité prostriedky a príručka by mala byť stiahnutá zo škôl. Autormi našej analýzy sú pracovníci Historického ústavu SAV.
Ďuricova kniha nie sú dejiny Slovenska a Slovákov. V tiráži sa uvádza, že je to účelová publikácia Ministerstva školstva Slovenskej republiky, ale kniha je iba akási chronologická príručka. Z didaktického hľadiska je chronologická príručka na základných školách prakticky nepoužiteľná. Výber faktov je často náhodný a tendenčný, ich interpretácia vo veľmi príkrom rozpore so súčasnou úrovňou poznania, ku ktorému sa dopracovala historická veda. Oživuje staré, dávno prekonané mýty, obsahuje mnoho neprávd a mystifikácií. Obdobiu slovenskej autonómie a slovenského štátu v rokoch 1938- 45 je venovaných 70 strán. Takmer devätnástim storočiam od 1. storočia po rok 1948 je venovaných iba 75 strán. Dôležitému obdobiu národného vývinu Slovákov od r. 1848 po rok 1918 venuje autor iba 33 strán a celému povojnovému obdobiu po roku 1945 iba 60 strán. Oveľa závažnejšie však je, že Ďuricova kniha obsahuje celé množstvo zásadných omylov a chybných interpretácií. Upozorňujeme aspoň na tie najzávažnejšie podľa jednotlivých strán:
5 Počiatky Slovanov na Slovensku hľadá autor už v raných storočiach n. l. v kultúrach, ktoré podľa archeologických výskumov neboli ani sčasti slovanské.
6 Samova ríša sa považuje za štát "vo vtedajšej forme štátu", čo nie je pravda. Vtedajšiu formu štátu predstavovala Byzantská, respektíve Franská ríša, s ktorými bola Samova ríša nesúmeriteľná. Autor tvrdí, že v Samovej ríši možno vidieť najstaršie korene slovenskej štátnosti, pretože štátna organizácia bola v tom období jedným z hlavných faktorov etnogenézy. Je to omyl, pretože ak aj sa Samova ríša rozprestierala sčasti na slovenskom území (čo však nie je spoľahlivo doložené), mala nepochybne širší teritoriálny rámec a najmä: akýkoľvek etnogenetický proces prerušila avarská nadvláda. V "slovenskej" etnogenéze 7. storočia jednoducho nesedí ani geopolitický, ani etnický rámec.
8 Veľkomoravskú ríšu označuje Ďurica jednoznačne za slovenský štát a moravské knieža Mojmíra za knieža starých Slovákov, čo je číry výplod autorovej fantázie. Je to v zásadnom rozpore so všetkým, čo o Veľkej Morave možno nájsť v archeologických i písomných prameňoch.
10 Jazyk, do ktorého prekladali Konštantín a Metod, bol podľa autora jazyk Rastislavových Slovákov. Je to v rozpore s tým, čo vieme o vtedajšej podobe jednotného kultúrneho jazyka staroslovanského.
20 Údaje pri roku 1006 sú z vymysleného falza. V prameňoch o roku 1015 sa nespomínajú "slovenské kniežatá", ale bojovníci Boleslava Chrabrého na Morave. Je to falzum, ktoré zrejme vyrobil sám autor.
27 Odboj moravských údelných kniežat na čele s Konrádom II. nemožno v nijakom prípade označiť za vzburu Moravy (ba dokonca "staroslovenského etnika") proti českej nadvláde. Išlo o vnútrodynastický mocenský boj.
33 Pri hodnotení Matúša Čáka autor uvádza výrok E. Denisa, že v politickom útvare Matúša Čáka možno vidieť realizáciu štátnej nezávislosti opretej o široké masy slovenského ľudu. Je to dávno prekonaná romantizujúca predstava, ktorá bez kritického komentára nepatrí do príručky. Pôsobenie Matúša Čáka nemá nič spoločné so slovenskou štátnosťou a už vôbec nie so slovenským ľudom.
37 Tvrdenie, že uhorský snem uložil Žigmundovi roku 1387, aby nepripustil na Slovensko cudzích kňazov (najmä Čechov, ktorí začali prúdiť na Slovensko), je vymyslené. Nie sú nijaké doklady o tom, že by v tom čase prúdili na Slovensko českí kňazi. V dokumente sa vôbec nehovorilo o Slovensku, ale len o obsadzovaní vysokých cirkevných a svetských hodností, t. j. že do kráľovskej rady kráľ nemal povolávať cudzincov.
50-60 V podporovaní Thökölyho povstania zo strany Slovákov vidí autor snahu o získanie určitej svojbytnosti Slovenska v rámci Uhorského kráľovstva, čo je vyložený nonsens a ahistorické chápanie dejinného procesu. Aj v ďalších textoch autor nezohľadňuje skutočné príčiny protihabsburských povstaní a fakt, že tieto povstania sa nemohli odohrávať inde ako na slovenskom území, pretože to bolo jediné vtedajšie habsburské Uhorsko. Z posmešného pomenovania "slovenský kráľ" robí autor takmer vážnu historickú kauzu. Podobne je to aj pri Zápoľskom na str. 46.
61 Formálne vyhlásenie slovenského štátu Františkom II. Rákoczym s komentárom, že "niektorí historici považujú toto povstanie za prvý samostatný prejav národnej individuality Slovákov v moderných dejinách", pôsobí priam komicky.
68 Tvrdenie, že Jozef II. vydal r. 1785 patent o zrušení poddanstva v Uhorsku, je skutočne novým objavom autora. Ak tomu bolo tak, o čom bolo roľnícke povstanie v roku 1831 a o čom bola revolúcia v roku 1848? V tejto súvislosti je zarážajúce aj tvrdenie, že "bývalí poddaní sa mali stať daňovými poplatníkmi". Kto podľa Ďuricu platil dane predtým?
70 Tvrdenie, že návrh na založenie Ústavu rečí a literatúry česko-slovenskej bol motivovaný snahou o neutralizovanie činnosti Bernolákovho Tovarišstva je nepravdivé a zavádzajúce.
73 Je mystifikáciou, že Šafárik zastával roku 1826 ideu "jazykového a literárneho čechoslovakizmu pravdepodobne aj pod vplyvom pražského prostredia, od ktorého bol existenčne závislý". Roku 1826 pôsobil Šafárik v Novom Sade a do Prahy prišiel až začiatkom tridsiatych rokov.
78 O petícii za zrušenie zákonov zavádzajúcich maďarizáciu, čo mal predložiť snemu Štúr, nie je v literatúre nič známe. Štúrova činnosť na sneme mala ťažisko niekde celkom inde. O tom je dosť literatúry.
79 Nie je možné tvrdiť na základe Žiadostí slovenského národa, že by sa Slováci dožadovali "práva na riadenie svojich osudov vo vlastnom štátnom zriadení v rámci habsburskej monarchie". V učebnici pre ZŠ sa podrobne píše o tom, čo je v Žiadostiach nepravdivé a "úplne prevratné" je tvrdenie, že Štúr na Myjave 19. septembra vyhlásil štátnu nezávislosť Slovenska.
91 Nasledujúce hodnotenie hlasistov je prevzaté z ľudáckej ideológie starej vyše pol storočia. Autor úplne ignoroval všetko, čo priniesla odborná literatúra a čo jeho ideologické tézy úplne vyvracia.
101 Hlavné slovenské dokumenty z r. 1918 od Mikulášskej rezolúcie až po Martinskú deklaráciu sú podané skreslene, bez znalosti kontextu, hoci k tomu existuje dosť literatúry, objasňujúcej celé pozadie slovenskej politiky tohto obdobia. Tajná klauzula k Martinskej deklarácii neexistuje, objavila sa iba v Tukovej hlave. Nikto ju nikde neobjavil ani nepublikoval. Priami účastníci porád o jej existencii nič nevedia.
104 Úplne neprijateľne sa vysvetľuje vznik Československej republiky. Tento štát sa vysvetľuje ako negatívum. Nikde sa nehovorí o tom, že to bola záchrana Slovákov pred maďarizáciou. že to bolo v danej chvíli optimálne riešenie slovenskej otázky a že tým vlastne vzniklo Slovensko ako samostatné administratívne územie s optimálnymi hranicami vrátane vtedy prevažne maďarsko-nemeckej Bratislavy.
107 Autor dokazuje, že nerozumie politickému systému prvej Československej republiky a nikde o ňom ani podrobnejšie nepíše. Uchyľuje sa k nesprávnym výrokom typu "Šrobárova diktatúra" a podobne.
110 Neprijateľné a z etického hľadiska odsúdeniahodné je autorovo komentovanie smrti M. R. Štefánika, kde nielenže bez dôkazov hovorí o zavraždení Štefánika (je veľmi pravdepodobné...), ale podsúva čitateľom aj vinníkov či priamo vrahov, keď v tejto súvislosti spomína Štefánikove nezhody s Masarykom (čo vôbec nie je pravda) a Benešom. A hneď dodáva, že nezhody boli v otázke postavenia Slováka, čo je opäť mystifikácia. Ďurica navyše tvrdí, že Masaryk a Beneš si so Štefánikom nevedeli rady! To je zrejme dostatočný dôvod na jeho zavraždenie.
112 Nie je pravda, že Univerzita Komenského bola až do roku 1938 českou univerzitou. Autor fakticky obhajuje preukázateľných maďarských agentov Jehličku a Tuku.
114 V súvislosti s ústavou a jazykovým zákonom z r. 1920 autor pozabudol uviesť, že termín československý jazyk mal oficiálne dve znenia - české a slovenské, že teda na Slovensku sa úradovalo a vyučovalo po slovensky.
161 Neprijateľné v rozpore so súčasným poznaním a neeticky je podaný holokaust slovenských Židov. Ďurica fakt síce konštatuje, uvádza však nepresné a protirečivé čísla a najmä podáva záležitosť ako nemeckú akciu. Slovenských predstaviteľov a najmä prezidenta Tisa, zodpovedných za deportácie, opisuje vlastne ako dobrodincov židovského obyvateľstva. Uvádza napríklad, že Tiso nepodpísal takzvaný židovský kódex, hoci musí vedieť (alebo nie?), že prezident vládne nariadenia nepodpisoval. Uvádza niektoré hlásenia Sicherheitsdienstu o tom, že sú nespokojní s riešením židovskej otázky, ale úplne zamlčiava nemecké pochvalné hodnotenia, neuvádza Tisove protižidovské prejavy a celú protižidovskú propagandu HSĽS. Autor sa znížil k vyslovenému falšovaniu vatikánskych dokumentov, hoci z publikovaných dokumentov (aj v slovenčine) je zrejmý veľmi kritický postoj Vatikánu k rasovým zákonom a transportom Židov. V Ďuricovom podaní vyznieva postoj Vatikánu ako pochvala slovenskej vlády. Ako si môžeme vysvetliť, že Ďurica píše o tom, že v protektoráte museli nosiť Židia označenie hviezdou (patrí to do slovenských dejín?), ale o tom, že sa to dialo na Slovensku, nikde ani zmienka? Za cynizmus možno označiť tvrdenie autora, že počet židovských obecných škôl stúpal. Nič nehovorí o tom, že Židia boli vyradení zo všetkých vysokých a stredných škôl vrátane odborných a že židovské deti separovali aj v obecných školách. Vrcholom nevkusu je vykresľovanie života v židovských pracovných táboroch na strane 162, ktoré vyzerá ako rajská idyla. Tvrdí sa tu doslova, že židovskí zubári v pracovných táboroch dostávali zubné zlato, ktoré bolo bežnému slovenskému občanovi neprístupné. V Ďuricovom podaní to vyzerá tak, že na Slovensku v tom čase bolo vlastne šťastím byť Židom.
162-163 Pre žiakov neprijateľné je Ďuricovo cynické vysvetľovanie, že Tuka a Mach žiadali, aby sa pri transportoch netrhali židovské rodiny a "tak od 11. apríla 1942 začali vyvážať aj celé rodiny".
182 Neprijateľne, v rozpore so súčasným poznaním a v rozpore so štátnou tradíciou Slovenskej republiky je vykreslené SNP, ktoré sa podáva ako protislovenský, protištátny a protinárodný puč, organizovaný zo zahraničia. Vyúsťuje to ďalej do nepravdivých tvrdení typu: povstaleckú výzvu k národu koncipoval český lekár Nábělek a podobne. Pri popisovaní hrôz na povstaleckom území jednoznačne prevažujú násilnosti povstalcov, hoci dnes je dostatočne známe, že teror nemeckých jednotiek SS a POHG ďaleko prevažoval.
202 Autor cituje z referátu Husáka na konferencii KSS tak, že z toho vyplýva, že sa tu požadoval samostatný slovenský štát. Že v referáte Husák povedal: "Odmietli sme tisovskú koncepciu samostatného štátu" autor zamlčal a zmanipuloval tak neprípustným spôsobom obsah a zmysel Husákovho referátu.
203 Boj o Nitru je vykreslený tak, ako keby ČA bojovala proti slovenským občanom.
211 Autor cituje dokument - memorandum slovenských biskupov, o ktorého existencii pochybuje. Prečo ho potom cituje? Odborná historiografia sa zhodla na tom, že ide o vyfabrikovaný, nehodnoverný dokument, ktorý do príručky tohto typu vôbec nepatrí.
267 Je naozaj pobavením vidieť v prílohe ako predstaviteľov slovenskej štátnosti nielen Sama a všetkých Mojmírovcov, ale aj arpádovské údelné kniežatá od Ülöa po Álmoša.
Celá publikácia sa priamo hmýri vecnými chybami, nesprávnymi údajmi, dátumami. Problematický je záber a výber faktov a udalostí. Popri náhodnosti a jednostrannosti výberu vážnym problémom je, že Ďurica sa vo svojej publikácii zameriava iba na určité výseky politických dejín. Úplne bokom ostávajú dejiny spoločnosti, sociálna a ekonomická problematika (tam, kde sa niečo objaví, je to nesprávne, ako napríklad ohromujúci údaj o devízových rezervách Národnej banky SR r. 1995 - 1 745 miliárd USD). Takmer úplne absentujú údaje o spoločenskom a občianskom živote a kultúrnych aktivitách. Výrazné redukcie sú aj v oblasti politických dejín.
Krátené
