Po svojej poslednej knihe Tri ženy pod orechom Vašo Pankovčín sľuboval, že odchádza z regiónu maličkých, záhadných východoslovenských osád, ktorých centrom a symbolom sa stal slávny Marakéš. Našťastie, nehovoril pravdu. Pankovčínova najnovšia zbierka poviedok Bude to pekný pohreb je priam akýmsi cestopisom po všetkých tých Fakľakoch, Lináresoch, Hertníkoch aj Marakéšoch, ktorých atmosféru a čudesný život sme okúsili už v jeho predošlých knižkách. A "východniar Pankovčín" aj vo svojej poslednej knihe potvrdzuje svoje majstrovstvo v jednom: s citom, precíznosťou a v príťažlivých obrazoch čitateľovi vymaľúva krajinu svojho detstva. Tá je v poviedkach, pochopiteľne, silno poznačená autorskou fikciou. Večne ponorená v hmle alebo v hustom daždi, magická, v ktorej sa dá ľahko zablúdiť, aj sa nevrátiť. Plná zvláštnych ľudí, pohybujúcich sa výlučne kdesi pod priemerom spoločnosti, ak nie na jej dne, ktorí sa vo svojej čudáckosti rozhodne nenechajú vyrušiť ničím "zvonka". Naopak, často oni vťahujú nevítaného návštevníka do svojich životov, z ktorých sa hrdina nevie dostať von.

Hoci možno polemizovať s autorovým tvrdením, že prostredie v jeho poviedkach už nehrá dôležitú úlohu, skutočne nejde na úkor príbehovosti. Na to, že sa v poviedkach skutočne niečo zvláštne bude diať, nás odkazuje už titulná ilustrácia (samotného autora zbierky): zlovestný pohľad v tvári, záhadná silueta kostola, temné farby. Mnohé z poviedok pokojne možno nazvať hororové (Bude to pekný pohreb, Hlava v kufri, Mucha...), sála z nich silná atmosféra stiesnenosti, nepokoja, až hrôzy - bez toho, aby autor používal veľké akčné opisy. Na všetko si vystačí s tajomstvom a záhadou, s ktorými vie obratne narábať. Pankovčínove poviedky si dokážu aj v spleti opisov prostredia a ľudí po celý čas udržať mrazivé napätie, v ktorom od začiatku do konca čitateľ nevie, na čom je. Mŕtvi tu do svojich svetov volajú živých (Tu odpočívajú v pokoji), živí sa nevedia vysporiadať so svojimi predstavami (Dnes sa ti nesnívam), a väčšina príbehov sa končí prekvapením, ak nie

priam šokom (Zasadiť ananás, Choď, brat ťa volá).

Aby sme netvrdili, že Pankovčín sa geograficky nepohol z miesta, vo svojich najnovších poviedkach už objavil aj mesto. Aj v tomto prostredí vie zaujať - vykreslením neprívetivosti mesta a osamelosti v ňom. Aj tu vie dať príbehu silnú pointu. No opakovaním motívov aj názvov z východoslovenského vidieka nedokáže zaprieť, kam ho to ešte vždy ťahá. A aj sám priznáva, že "doteraz mestu ani psychike jeho obyvateľov celkom neporozumel". Napriek tomu bude jeho najnovšia zbierka poviedok šteklivým a zaujímavým čítaním nielen na východe.