Keď sa človek pozornejšie pozrie na nové tváre v európskej a svetovej politike, musí mu udrieť do očí jedna základná skutočnosť. Prototyp politika ako starnúceho prešediveného pána s kilami navyše začína vychádzať z módy. A keď sa to prepointuje, dá sa konštatovať, že noví nádejní muži európskej politickej scény ako keby boli vyklonovaní z amerického prezidenta Billa Clintona. Jeho britská genetická kópia sa volá Tony Blair a nemecká Gerhard Schröder. Títo traja muži majú okrem sympatickej mladistvej charizmy - všetci traja získavajú mimoriadnu obľubu u žien - i mnoho spoločných politických chromozómov. Všetci traja používajú rovnakú politickú taktiku: súc naľavo v politickom spektre svojej krajiny, hlásajú pravicové hodnoty. Gerhard Schröder, politik, ktorý by v prípade priamej voľby kancelára získal takmer o desať percent viac hlasov než súčasný ministerský kancelár Helmut Kohl - v rebríčku popularity tak suverénne vedie -, nie je v tomto "genetickom" rade výnimkou. Schröder, člen SPD, nie je zatiaľ svojou stranou nominovaný za kandidáta na kancelárske kreslo. Jeho pozícia v strane je veľmi kontroverzná. Schröder je často považovaný za populistické enfant terrible SPD. Ani jeho posledné výroky o potrebe sprísnenia zákonov týkajúcich sa vnútornej bezpečnosti štátu - sprísnenia zákona týkajúceho sa cudzincov, ktorí porušili zákon, tvrdší postup proti sexuálnym delikventom - nie sú tradičnými požiadavkami zo sociálnodemokratického arzenálu. Naopak, Schröder sa snaží zasadiť svojim konzervatívnym politickým súperom úder sprava. Úderom sprava sa svojím politickým slovníkom snaží ukradnúť voličov pravicovým stranám, ktorí by ľavicu inak nikdy nevolili. Podobne ako Blairovi a predtým Clintonovi sa to, súdiac podľa verejnej mienky, darí aj Schröderovi. Prečo zatiaľ toto sociálnodemokratické enfant terrible nenarazilo vo svojej vlastnej politickej strane na odpor? Ako sa díva predseda SPD Oskar Lafontaine na rastúcu Schröderovu popularitu? Doteraz bolo totiž obvyklou tradíciou, že kandidátom na kreslo kancelára sa stáva vždy predseda strany. Príklad Schrödera dokazuje, že nikdy nie je neskoro porušiť akúkoľvek tradíciu, ak je to politicky výhodné. A v Nemecku sa politická spolupráca vyplatila tak Schröderovi, ako aj Lafontainovi. Bol to práve dolnosaský premiér Schröder, ktorý pomohl Lafontainovi do kresla predsedu SPD, keď jeho krídlo hlasovalo proti zotrvaniu Scharpinga v tejto funkcii. A naopak, podporilo Lafontaina. Mnohí usudzujú, že Lafontainova zdržanlivosť k Schröderovým aktivitám ohľadom kancelárskeho kresla je vopred dohodnutá, rovnako ako odplata za tento krok. Aby sa však Schröderovi splnil jeho sen - stať sa nemeckým kancelárom -, musela by SPD ešte v roku 1998 vyhrať voľby. Budú však Nemci rovnako ochotní experimentovať, ako boli Briti a Američania?