Pre ruských občanov je to nezvyk. Po desaťročia o súkromí svojich vládcov nič nevedeli. Boli im predstavovaní ako bezpohlavné, odľudštené, ideálne tvory, bez slabostí a nešvárov. Preto každodenné správy o teplote prezidenta Borisa Jeľcina a podrobné popisy luxusných interiérov, v ktorých v týchto dňoch trávi dovolenku, vyvolávajú viac ako rozpaky. A nielen rozpaky. Jednoduchí občania sa hnevajú, niektorí sú doslova rozzúrení. Málokto si uvedomuje, že v rovnako skvostných podmienkach žili všetci predchádzajúci komunistickí vládcovia, len ľud o palácoch a pozlátených kľučkách takmer nič nevedel.
Minulý týždeň Boris Nikolajevič opustil prezidentské výletné sídlo v Karélii a premiestnil sa do ďalšej zo svojich rezidencií, nazvanej Volžskij Uťos. V karelskej Šujakej Čupe si však ešte ľudia dlho budú rozprávať o tom, ako bombardéry vybavené špeciálnym zariadením rozháňali oblaky, aby hlave štátu dážď neskazil náladu, a ako do miestnych rybníkov pred príchodom Jeľcina zaviezli tony rýb, aby sa vášnivý rybár mohol pochváliť tými najfantastickejšími úlovkami. "Je to horšie ako za cára," hundrú staré babky z okolitých dedín. Mladšia generácia hodnotí dovolenku prezidenta s väčším pochopením: "Nebolo by na tom nič strašné, keby jeho poddaní nesedeli o chlebe a vode."
Interiér rezidencie v Karélii je skutočne hodný cára. Steny prvého poschodia sú vyzdobené drahým svetlohnedým gobelínom. Prijímacia sála má dlážku z talianskeho mramoru, pozlátený štýlový krb a lustre v rovnakom štýle dodávajú miestnosti kráľovský vzhľad.
Kuchyňa je vybavená zariadením talianskej výroby. V odpočinkovej miestnosti nechýba biliard. Spálne má prezidentský pár oddelene, Naina Josifovna spí v ružovej a Boris Nikolajevič v modrej. Pozornosť si zaslúži krytý tenisový kurt vo fínskom štýle s červenozeleným povrchom. Obrovské tónované okná vytvárajú príjemnú intímnu atmosféru. Najslávnejším miestom sa však stal prezidentský kúpeľ - "baňa". Všetci hostia, vrátane fínskeho prezidenta museli s Jeľcinom absolvovať parnú procedúru a obdivovať železné prezidentovo zdravie. Drevené obloženie vyšlo na 250 amerických dolárov za meter kubický. Dvere, matné sklá, kľučky, všetko je z dovozu. Keby prezident takmer denne nevyzýval občanov, aby nakupovali výhradne ruský tovar a podporili tak domáci priemysel, nebolo by na tom nič zlé. Naviac, rekonštrukciu "dače" dostala pred príchodom Jeľcina na starosť švajčiarska firma, robotníci boli z Albánska, dizajnéri Taliani a drevo bolo kanadské. Len príjazdové komunikácie opravovali domáci majstri. Stálo ich to 250 miliónov rubľov. Mimochodom, od septembra roku 1996 zamestnanci Petrozavodského stavebného podniku, ktorí asfaltovali cesty, nedostali ani kopejku výplaty.
Len fámy týkajúce sa fantastických rybárskych úspechov a rozháňania oblakov sa ukázali ako mierne zveličené. V skutočnosti sa počasie umúdrilo a nijaké bombardéry nad prezidentskou chatou nekrúžili. Ryby vraj do okolitých vôd tiež nikto nepriviezol, a tak Boris Jeľcin v Karélii veľké úspechy nedosiahol. Musel sa uspokojiť s niekoľkými dvadsaťcentimetrovými okúnikmi.
Zato vo svojom novom sídle na brehoch Volgy, kam sa Jeľcin premiestnil pred niekoľkými dňami, sa mu darí lepšie. Zatiaľ vylovil viac ako 20 kilogramov kaprov. A v "bani" sa cíti čím ďalej, tým lepšie. Navštívil ju minulý týždeň dokonca aj s profesorom Renatom Akčurinom, ktorý mu pred niekoľkými mesiacmi nahliadol do chorého srdca a trochu ho poopravoval. Teraz prišiel prezidenta prezrieť. "Po bani mi merali tep," pochválil sa Jeľcin novinárom. "A ja som mal menej ako Akčurin." Pán profesor túto závažnú informáciu potvrdil. A prezident vydal príkaz znížiť teplotu vo svojom bazéne z 24 stupňov Celzia na 18. Cez víkend sa vykúpal a podpísal ďalší zo svojich výnosov. Podľa neho sa na zahraničnú stáž vydá v budúcnosti 40 tisíc mladých nádejných špecialistov. Zasa by to mohol byť čin z kategórie chvályhodných, keby domáce školstvo a vedecké pracoviská neboli bez kopejky, učitelia neštrajkovali a akademici nedržali hladovky, aby si vymohli pár rubľov dôchodku.
Autor: PRE SME - Petra Procházková, agentúra EPICENTRUMň
