práve za šťastnú. Ako ju hodnotíte vy?

"Situácia, keď je takto vyvážený pomer mandátov koaličných a opozičných, môže nastať kdekoľvek a kedykoľvek. Každý, kto bojoval za pomerný volebný systém, nemá právo sa čudovať, pretože ten má v sebe takú možnosť priamo zakódovanú. Mňa výsledok neprekvapil a ani mi nepripadá ako niečo zvláštne, extrémne, prekvapujúce, ako niečo, čo by dávalo dôvod, aby som upadol do šoku. A ak niekto upadá do šoku, tak sú to tí, ktorí chceli vyhrať viac, než vyhrali. Ale tomu sa koniec koncov nemožno čudovať... Myslím si, že výsledky volieb môžu byť dokonca na niečo veľmi dobré. Je nádej, že sa z nich vydobyje akési pozitívum pre republiku. Po prvé, že budú kultivovať zmysel pre dohodu, pre konsenzus, že budú kultivovať zmysel pre politickú kultúru. Už nebude možné robiť čokoľvek, ale o všetkom je nevyhnutné rokovať. A po druhé sú tu veľmi dôležité a nedoriešené otázky. Zdá sa, že táto nová situácia vytvára určitý tlak na vládu, aby sa týmto veciam venovala vo väčšej miere, než v akej sa im venovala v predchádzajúcom volebnom období. To opäť môže byť jedine na prospech krajiny."

Takže podľa vás dôvody na znepokojenie neexistujú...

"Nevidím žiadny dôvod na nervozitu. Možno ste svojou otázkou mali na mysli to, že som sa trochu rozčúlil, keď v poľskom Lancute chcel odo mňa taliansky novinár počuť, či to nie je začiatok éry nestability. Pýtal sa ma to človek z krajiny, kde majú každého pol roka inú vládu, kde vlády padajú jedna za druhou, obviňujú generálnych tajomníkov a predsedov vlád z mafiánstva, a pritom tá krajina patrí do G7, teda medzi najvyspelejšie štáty sveta. Prečo by sa u nás, pre rovnovážny výsledok volieb, mala začínať éra nestability, to nechápem."

Druhá Klausova vláda bude pracovať v rámci parity vnútornej, koaličnej i vonkajšej - s Milošom Zemanom ako predsedom parlamentu. Bude to veľmi náročné na udržanie politickej rovnováhy. Akú šancu na úspech má podľa vás tento vynútený krok, ktorý spôsobili voliči? Aké následky prinesie nevyhnutnosť udržiavať paritu a rovnováhu?

"Ja som priateľ takejto rovnováhy. Som odporcom všetkých dogmatizmov, všetkých fundamentalizmov, každej uvzatosti, zaťatosti, tvrdohlavosti. V politike sa vždy musí hľadať miera dohody a žiadne riešenie nemôže byť extrémne, ak má k niečomu viesť. Neexistuje nič systémovo čisté. Vlastne najlepšie fungujú systémy, ktoré sú systémovo nečisté. Systémovo najčistejší bol komunizmus alebo nacizmus. Môže to tak byť a, samozrejme, nemusí. Ale je tu nádej, že práve tá nutnosť hľadať kompromisy, hľadať vyvážené riešenia, sa môže obrátiť v prospech republiky. Samozrejme, že sa môže stať i opak. Ak sa strany zamotajú do nejakých nezmyselných kompromisov a budú splietať dohromady nezlučiteľné veci. I to sa môže stať. Všetko záleží na ich politickej kultúre a rozvahe."

Za odhodlanie vstúpiť do povolebných rozhovorov vás kritizovali. Napríklad pán Macek pre náš denník povedal, že ste síce nepostupovali v rozpore s ústavou, ale nad jej rámec. Možno povedať, že bez vašej osobnej zainteresovanosti by k takej pomerne rýchlej dohode o zostavení vlády nedošlo? Ako vidíte úlohu prezidenta na českej politickej scéne?

"Je trochu zábavné, že práve strana pána Macka bola tá, ktorá, kým ešte neboli známe oficiálne výsledky volieb, na mňa najviac tlačila, aby som urobil akési politické kroky. Keby som bol figliar a nezodpovedný politik, tak by som im povedal - ja sa nechcem pliesť do politiky, odchádzam na dovolenku, počúvnem rady pána Macka. Samozrejme to, čo pán Macek povedal, je nezmysel. Ústavný rámec povinností je naozaj iba rámec, ktorý treba vyplniť nejakým politickým obsahom. Prezident nie je stroj na plnenie ústavných právomocí, ale je to bytosť a mala by to byť politická bytosť, ktorá v rámci týchto právomocí tak či onak politicky koná. Zvlášť v takých situáciách, keď sa strieda vláda a parlament. To je jedna z rolí prezidenta, aby udržiaval kontinuitu štátnosti, a jeho trocha posilnenejšia rola v takejto situácii je prirodzená. Ja som sa rozhodol konať zodpovedne a poveriť koaličným rokovaním Václava Klausa až vo chvíli, keď získam istotu, že si ho želajú i ostatní ako toho, kto tieto rokovania povedie, a až potom, čo získam akúsi nádej, že bude mať väčšinu v parlamente. Urobiť to predtým by bolo úplne nezodpovedné a rovnako nezodpovedné by bolo, keby som sa držal rád pána Macka a neplietol sa do politiky."

Sú dnes najsilnejšie politické strany v Česku a najmä ich predsedovia schopní dlhodobej spolupráce, ktorá nemôže byť - s ohľadom na ich rozdielnosť - iná ako konfliktná? Podľa našich slovenských skúseností treba na dohodu dvoch, kým na konflikt stačí jeden. Už dnes sa z obidvoch strán ozývajú hlasy, že lepšie ako strata identity budú predčasné voľby. Nie je dnešný stav len intermezzom pred nimi?

"Predčasné voľby vôbec byť nemusia a nebolo by ani dobré, keby boli. Nezdá sa mi, že by niekto mal o ne záujem. Všetko závisí od toho, ako situácia donúti politikov kooperovať. Aspoň podľa doterajšieho priebehu udalostí verím, že keď vidia, že je to nevyhnuté, sú schopní kooperovať."

Ak by predsa len k predčasným voľbám došlo, považovali by ste to za neúspech českej politiky alebo za svoj osobný neúspech?

"Nie, nepovažoval. Predčasné voľby nie sú nič zvláštne, veď sú všelikde každú chvíľu. Ústava s nimi počíta. Naša ústava z tohto dôvodu dokonca zriaďuje inštitúciu senátu, aby tu bol zastupiteľský zbor v situácii, keď sú vypísané predčasné voľby alebo keď vláda podá demisiu. Nie je to teda nič neobvyklé či mimoriadne, ale zároveň by som ich považoval za zbytočnú stratu času. Zasa by bolo pol roka všetko podriadené volebnej kampani a výsledok by bol podobný tomu dnešnému. Tak aký by to malo zmysel?"

Stalo sa už pravidlom, že vždy pred voľbami občanov vyzvete, aby nevolili politických extrémistov. Ako z tohto hľadiska hodnotíte takmer 20 percent pre komunistov a republikánov? Vypovedá tento fakt niečo podstatné o stave spoločnosti?

"Nepochybne vypovedá. Uvedomme si, že tu bol štyridsať rokov komunizmus a to bolo možné preto, že určití ľudia sa s ním identifikovali, verili mu a zasvätili mu svoj život. Celý život chodili na brigády v domnienke, že tým budujú socializmus, robili domové schôdze v domnienke, že budujú lepší svet, raj na zemi. Pre týchto ľudí, najmä starších, je strašne ťažké rozísť sa s celým svojím predchádzajúcim životom a povedať si, že robili hlúposti - to je psychologicky veľmi ťažko predstaviteľné. To sú voliči KSČM. A pokiaľ ide o republikánov, to sú zasa ľudia v šoku zo slobody, ľudia frustrovaní, zlostní, zahltení slobodou, ktorá na nich dolieha a oni sa nevedia vyrovnať so všetkými úkazmi, ktoré prináša otvorená spoločnosť, kde vrie množstvo latentných konfliktov, v diktatúre neviditeľných. Ide o ľudí, ktorí sa s týmto svetom nedokážu vyrovnať a sú priateľmi jednoduchých, lacných a nereálnych receptov. To je podľa mňa voličská základňa republikánov. Má to svoju logiku, ale tým nehovorím, že sa radujem, že majú dovedna dvadsať percent hlasov. Bol by som rád, keby mali menej."

Aj keď je čo najrýchlejšie prijatie Českej republiky do NATO a EÚ spoločným cieľom koalície a časti opozície, predsa si len ľudia zvnútra únie všimli, že premiér Klaus v nej chce rozšíriť rady "euroskeptikov" na britský či švédsky spôsob. Nemôže to skomplikovať hladký priebeh prijatia Českej republiky do "štruktúr"?

"Ja by som to nepreceňoval. Po prvé tie výroky mával, ale už ich toľko nemáva. Po druhé tie výroky boli myslené tak, že sa už tak trochu cítime v únii, smerujeme k nej, takže máme určité právo hovoriť aj o tom, aká má byť. Do istej miery to je legitímny postoj, hoci je potrebné nájsť správne diplomatické formy, ako čo povedať. Možno že náš premiér nebol vždy najdiplomatickejší. Aj ja kritizujem Európsku úniu, dokonca aj ostrejšie, keď hovorím, že to predsa nie je technokratická zóna voľného obchodu, ktorá sa zaoberá len tarifami, kvótami a podobne, že to má historický zmysel vtedy, ak dostane svoju ideu, ktorej budú občania veriť, že musí byť nesená duchovným historickým étosom. Ak sa stane vecou nejakých úradníkov, tak to naozaj môže s Európskou úniou dopadnúť zle. Takže ju kritizujem z iného uhla pohľadu, no musím povedať, že Európska únia je rada, keď je kritizovaná. Keď také veci hovorím napríklad v Európskom parlamente, tak mám aplauz. Nie je to posvätná, nekritizovateľná inštitúcia - záleží na forme."

Životným záujmom Českej republiky je skoré členstvo v NATO. Je v záujme vašej krajiny, aby sa jeho členom stalo aj Slovensko? Je v záujme Českej republiky, aby sa obidve krajiny stali členmi NATO naraz?

"Ak to vezmeme strategicky, geograficky, geopoliticky, tak je v elementárnom bytostnom záujme Českej republiky, aby nebola východnou hranicou západného sveta. To isté možno povedať aj z dôvodu všetkých ostatných väzieb, ktoré nás spájajú so Slovenskom: žili sme v jednom štáte, hovoríme rečou, ktorej navzájom rozumieme, sú tu státisíce Slovákov, na Slovensku žije veľa Čechov. Teda z mnohých rozličných dôvodov by bolo lepšie, keby tam boli obidve republiky. Ale je tu i druhá stránka veci. NATO je organizácia, ktorá má chrániť určité hodnoty a princípy. Asi nemôže prijať žiadnu krajinu z dôvodov len a len strategických a geopolitických. To sa robilo v časoch studenej vojny. Myslím si, že dnes už by to tak byť nemalo a rozhodujúce sú nároky kladené na stav demokracie. V tejto veci záleží predovšetkým od Slovenska samotného, ako bude kultivovať svoju demokraciu, aby týmto štandardom zodpovedalo a vyhovovalo. V záujme Českej republiky je, aby im zodpovedalo a vyhovovalo a aby sa mohlo stať členom aliancie. To je evidentné."

Podľa posledných výrokov spolkového kancelára Helmuta Kohla sa dá usudzovať, že má na tempo, akým by sa NATO malo rozšíriť, iný názor ako krajiny, ktoré sa o toto rozšírenie usilujú. Môže sa stať nemecký pohľad v rámci aliancie smerodajný aj po prezidentských voľbách v USA?

"Viem, že kancelár Kohl zastáva názor, že sa otázka rozšírenia NATO nemala otvárať pred prezidentskými voľbami v Rusku a USA. Že sa s tým malo rok počkať. To je jeho názor a ja sa priznávam, že s ním nesúhlasím. Naopak. Myslím si, že sa to malo urobiť už oveľa skôr."

Zmenila sa základná situácia medzinárodnej politiky víťazstvom Borisa Jeľcina v prezidentských voľbách a tým, že aj po nich zopakoval stanovisko, že Rusko sa stavia odmietavo k rozšíreniu NATO?

"Podľa mňa sa veľmi nezmenila. Myslím si, že Rusko teraz bude realistickejšie. Mnohé z jeho odmietavých stanovísk možno pripísať na vrub predvolebnej rétorike a teraz po voľbách už nebude tlak taký silný. Rusi pochopia skutočný zmysel rozširovania a nebudú mu podsúvať nejaké iné ciele."

Nemá na snahu Českej republiky o vstup do NATO väčší vplyv historická skúsenosť, napríklad s mníchovským diktátom či okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy, a pocit akejsi zakomplexovanosti malých štátov ako to pozitívne, čo táto organizácia ponúka? Neprevažujú pri rozhodovaní o vstupe do aliancie skôr obavy z osamotenosti v geopriestore a strach z politiky Ruskej federácie?

"Ja by som to nenazýval takto negatívne ako komplex, strach, obava. Skôr by som to nazval pozitívne - že je to poučenie z našich moderných dejín. Pri takomto umiestnení v samotnom centre Európy, kde sa vždy vojny začínali a končili, kde sa nám žiadna nevyhla, pri tomto umiestnení sme na niektoré veci citlivejší a chceme byť zakotvení pevnejšie a natrvalo do bezpečnostných a iných štruktúr. To je pozitívne želanie a legitímne zhodnotenie doterajších trpkých dejín. Nebral by som to ako prejav nejakého komplexu, ale ako výsledok snahy, že táto krajina chce byť vklinená do svojho prirodzeného prostredia... Pred rokmi sa Česi i Slováci zaslúžili o zrušenie Varšavskej zmluvy, bola zrušená tu v Prahe, a nechceli sme ju zrušiť preto, aby sme sa natrvalo vznášali v nejakom vzduchoprázdne. Zrušili sme ju okrem iného aj z toho dôvodu, že sme chceli byť plnoprávnou súčasťou demokratickej Európy."

Svet aj po rokoch ešte oceňuje kultúrnosť rozdelenia bývalej federácie. Isté "resty" delenia predsa len medzi republikami zostali. Napriek tomu sú to vzťahy, ktoré umožňujú otázku: Čím by si mohli obidve republiky navzájom najviac pomôcť?

"Samozrejme, že by bolo dobré, keby sme niektoré bilaterálne záležitosti v dohľadnom čase vyriešili. Privítal by som, keby boli vytvorené podmienky na to, aby politické reprezentácie mohli spolupracovať prinajmenšom tak dobre, ako spolupracujú mnohí občania a kultúrne inštitúcie."

Okolo nás nie je veľa štátov, ktoré majú štátnu skúsenosť s federatívnym usporiadaním. Európska únia by v budúcnosti mala byť akýmsi federatívnym zväzkom štátov. Čo zo svojej starej skúsenosti môže Česká a Slovenská republika ponúknuť integrujúcej sa Európe?

"Myslím si predovšetkým, že Európska únia, aj keď sa bude prehlbovať a spevňovať, nebude federáciou v tom zmysle, v akom sa bežne tento pojem používa. Bol by som zdržanlivý v používaní slova federácia. Aj keď akési prvky federatívnosti by sa tam zrejme mohli časom objaviť. Pokiaľ ide o našu skúsenosť a to, čo sa z nej dá vyťažiť, zdá sa mi, že z celého príbehu česko-slovenskej federácie je skôr možné získať niekoľko varovných poučení. Na jednej strane z podoby akéhosi českého paternalizmu či necitlivosti k slovenskému cíteniu, ktorým bola federácia sprevádzaná rovnako ako predchádzajúce unitárne Československo. Ak jeden národ prehliada druhý, potom nefungujú ani federálne štruktúry. A druhé poučenie je opačné - aký nebezpečný môže byť slepý boj o kompetencie. Kto si spomína na postupný rozpad Česko-Slovenska, tak vie, že to bol nepretržitý boj o kompetencie, často zanedbateľné, ktoré Slovensku alebo Čechám na nič neboli a ktoré oveľa lepšie mohli obhospodarovať orgány federácie, ale z princípu a akejsi národnej hrdosti sa za každú cenu o ne bojovalo, až napokon nemohol federálny štát fungovať. Ani jedno, ani druhé nie je dobré, a ak by sa Európska únia mala z našich skúsenosti učiť, tak by sa z týchto dvoch vecí poučiť mohla."

O niekoľko dní odchádzate na dovolenku. Pribalíte si do batožiny i nejakú dôležitú otázku, s ktorou sa potrebujete osobne vyrovnať? Uvažovali ste napríklad už o tom, že prijmete ponuku opätovne kandidovať na post prezidenta republiky?

"Pokiaľ ide o dovolenku, tak jej prvú časť chcem stráviť v zahraničí. Už som si predsavzal, že nebudem na ničom pracovať a budem čítať knihy, ku ktorým sa normálne nedostanem alebo nemám na ne čas. Knihy s politikou príliš nesúvisiace - filozofické, antropologické, fyzikálne. Na druhú otázku vám odpovedať nemôžem. Keby som povedal, že chcem kandidovať za prezidenta, stanem sa veľmi vydierateľnou osobou, pretože potom by ma kdejaká politická strana upozorňovala, nerob to, nerob ono, lebo ťa nebudeme voliť..."

Máte však podporu občanov...

"Ale tí prezidenta nevolia. A naopak, keby som povedal, že kandidovať nechcem, tak rok a štvrť sa budú rozprávať iba o tom, kto bude prezidentom po mne a ja by som bol taký zabudnutý, dosluhujúci dôchodca, ktorého nik nebude brať vážne."

FOTO SME - PAVOL MAJER