K najpodivuhodnejším fenoménom na duchovnej oblohe 20. storočia patrí surrealizmus. Koľkokrát ho pochovávali a zadupávali do zeme - toľkokrát vstal ako bájny vták Fénix z popola, toľkokrát si získal nových obdivovateľov a stúpencov. Aj nad touto otázkou sa v knihe svojich starších textov zamýšľa Albert Marenčin (1922), keď si - pri citovaní Jeana Paulhana - kladie otázku, "či všetci v sebe nenosíme tú ,transparentnú bytosť`, ktorá podľa Bretona uniká zmyslovému vnímaniu a čaká na príležitosť, aby sa prejavila... Ktovie, či to nie je práve táto bytosť, ktorá v nás túži po ,inom` živote, po ,iných`, než racionálnych odpovediach na naše otázky..." Po skúsenostiach, ktoré mnohí so surrealizmom máme, možno dosť rezolútne odpovedať na danú otázku kladne. Surrealizmus nám naozaj - v mnohých prípadoch - inú než rýdzo racionálnu odpoveď na naše otázky nedáva a intenzívne sa dotýka toho, čo je v hlbinách našich bytostí ukryté. Aj Marenčinova kniha sa uberá týmto smerom. Je to súbor snových záznamov, úvah, životopisných a memoárových textov, básní a próz, ktoré autor označil skromne podtitulom Koláž. Akiste sa stotožňuje, ako surrealista, s Bretonovým prudkým odmietnutím kompozičných postupov realistického románu, pripomínajúce racionalistické kombinácie šachovej partie. Prikláňa sa k tomu kompozičnému postupu, ktorý tak skvele uplatnil samotný Breton či už v Spojitých nádobách alebo Nadji (ale aj Aragon v Parížskom vidiečanovi či v próze Anicet čiže Panoráma). No písať o Marenčinovej knihe iba ako o akomsi artefakte je veľmi ťažké. Skôr ako literatúru vnímame ju na mnohých miestach ako osobnú spoveď so silným emocionálnym nábojom, ktorý má schopnosť vtiahnuť čitateľa do magnetického poľa svojej pôsobnosti. Aj na tých miestach, na ktorých sa prejavuje Marenčin ako teoretik a mysliteľ. Mám tu na mysli najmä jeho eseje, Bretonove Spojené nádoby, Oslobodenie ľudského ducha, Hľadám zlato času, v ktorých sa zamýšľa nad Bretonovým impulzom a niektoré jeho inšpiratívne podnety domýšľa a rozširuje. Krutá je jeho esej Ťažký život a ľahká smrť slovenského nadrealizmu, ktorá vzbudila svojho času veľký rozruch. Marenčin v nej vyslovuje svoje výhrady voči našim nadrealistom, no kruto pravdivý - aj keď na niektorých miestach možno aj nespravodlivý - nie je iba voči nadrealistom, ale aj voči sebe samotnému. Nadrealistov totiž nekritizuje zvonka, ako apriórny odporca surrealizmu typu J. K. Šmálova či J. E. Bora, ale ako človek, ktorý vlastne cíti (nahlas nevyslovený) zármutok nad až tragickým osudom, ktorý nadrealizmus na Slovensku postihol. Surrealizmus zatiaľ nachádza v súčasnosti väčší ohlas v Čechách ako na Slovensku. Súčasná Surrealistická skupina (jej členmi zo Slovenska sú A. Marenčin a K. Baron) je inšpiratívna pre nás mnohých. Okrem nej pôsobí v Čechách i skupina A. I. V. a celý rad individuálnych, minulých, súčasných či budúcich surrealistov (P. Král, M. Nápravník, S. Dvorský, K. Šebek, P. Řezniček, J. Týplt a ďalší). V panteóne surrealizmu zaujíma Marenčinova tvorba - i teraz publikovaná kniha - výrazné a osobité miesto.
Autor: IVAN MOJÍK (Autor je spolupracovníkom SME.)
