V balíku prázdninových premiér sa objavil film, ktorý sa spracovaním aj atmosférou líši od bežnej letnej "prisladzovanej a prifarbovanej" produkcie kín. Film Deti je zbavený akéhokoľvek sentimentu alebo náznaku happyendu. Ani chvíľu v ňom nie je nič na zasmiatie. Pravda, ak celý film nepovažujete skôr za dobrý vtip ako za skutočnosť... Režisér Larry Clark chcel nakrútiť pravdivý film o teenageroch a vybral si na uskutočnenie svojho cieľa ten najpoctivejší spôsob: strávil dlhý čas medzi newyorskými mladými ľuďmi, pozoroval ich, odpočúval ich svojský jazyk. A na umocnenie autenticity filmu ponúkol napísať scenár jednému z nich - stredoškolákovi Harmony Corinovi. Aj týmto ťahom sa stali Deti čímsi výrazne odlišným od doterajších filmov o mladých a pre mladých. Corine písal o svojich spolužiakoch a kamarátoch, o niečom dôverne známom, prežitom. V takejto pozícii sa len ťažko mohol uchýliť k odsudzovaniu, mravnému poučovaniu alebo skresľovaniu. Dvadsaťštyrihodinový príbeh hrôzy si rozohrávajú len teenageri a nikto im doň nevstupuje. Neexistuje tu konfrontácia s iným, "lepším" svetom, nezasahujú tu dospelí so spasiteľskými radami alebo varovne zdvihnutým ukazovákom. Rodičia, aj keď sa tu mihnú, sú šťastní, ak svoje ratolesti celý deň nemajú na očiach. "Nikto sa nezaujíma o nás a my sa nezaujímame o nič. Ide len o to, čo najviac si užiť."

Na konci príbehu stoja mladí ľudia, celkom neschopní niesť zodpovednosť za svoju budúcnosť. V takejto bezbrannosti sa medzi nich vkradol zabijak AIDS. Ale ani ten nezaťažuje ich bezhraničnú slobodu. Kids sa tvária, že AIDS vlastne neexistuje. Je to len akýsi výmysel zlých dospelých, ktorí ich chcú pripraviť o všetky potešenia života. Ich svet je až závideniahodne jednoduchý. Veľký večierok, odohrávajúci sa v dievčenských spálňach, na ihriskách, diskotékach a prázdnych newyorských bytoch. A film je dokumentom - výrezom jedného takéhoto dňa. S výlučne civilnými hereckými výkonmi (väčšinu postáv hrajú neherci - mladí ľudia, ktorých našiel Clark na ulici), neštylizovanou dokumentárnou kamerou. Film, ktorý nič neanalyzuje, niet v ňom ponaučení ani komentárov. Jediné, o čo sa snaží, je najvernejšie a priamočiaro ukázať: "Takto žijeme my vaše deti." A pritom možno aj šokovať. V Amerike - krajine neobmedzených možností - sa mu to vraj podarilo.