Polooblačno až oblačno, miestami prehánky, vo vysokých polohách snehové. Dážď. Na stanici pozemnej lanovky zo Smokovca na Hrebienok vzrušene diskutuje hlúčik uzimených Nemcov. Pochopil som, že sa rozdelili na dva tábory: prvý chce hore, druhý navrhuje zostať. V prešívaných bundách 20. júla 1996 pôsobia neskutočne. Chýbajú už len lyžiari. Starý Smokovec je vyľudnený, prší. Ošarpaná fasáda opustenej Tatranskej kúrie navodzuje bezútešný pocit aj u mladého poľského páru, hľadajúceho azyl v teple a pod strechou. Česká rodinka postáva pred zamknutým vchodom známeho Bistra.
"Hele, voni to teď restaurujou," konštatuje smutný ženský hlas. Na lavičke opäť raz vidím už zabudnutý výjav: rodinka konzumuje konzervy. V kine Kriváň dávajú Papierové hlavy. Kyselka nad obchodným strediskom je studená ako ľad, nedá sa piť. Viceprimátor mesta Košice R. Bauer mi zakýval z horského bicykla, na ktorom sa vyštveral až na Hrebienok. Bývalý poslanec NR SR M. Pollák na chate Babetka triedil čerstvo nájdené dubáky, ktorým dážď vôbec neprekážal. Okrem bavlneného trička za 900 Sk na Štrbskom Plese, napriek daždivým kvapkám ponúkali bungee jumping v športovom areáli FIS! So zatajeným dychom sme sledovali postavu vrhajúcu sa z lyžiarskeho mostíka K-120 do priestoru nad korunami vysokánskych smrekov. Tesne nad nimi lano vymrštilo odvážlivca opäť do výšky. "To by som si skúsil," utrúsil som smerom k manželke, "v tom počasí by to bola asi tá najlepšia vec..."
"Najprv uzavri životnú poistku," odvetila lakonicky. Vysoké Tatry zaplakali. S jumpingom som si to radšej rozmyslel.
