Kašľavý zvuk leteckého motora starého dvojplošníka vo vlhkom vzduchu nad nekonečnou tropickou džungľou Guayanskej vysočiny v juhovýchodnej Venezuele sa strácal v hroznom hrmote vychá-dzajúcom z chuchvalcov vodných pár. Znechutený pilot náhle spozornel, uchopil riadenie pevnejšie do rúk a zmizol v hmle. Keď sa z nej vynoril, nemohol uveriť vlastným očiam. Stĺp vody rútiaci sa priamo pred jeho očami zo skalnej steny do zelenej hĺbky pod ním vyrážal dych. Heuréka! šomral nesúrodo do palubného rádia Jimmy Angel a dodal: „To je nádhera. Nič krajšieho som doposiaľ nevidel. Ten vodopád musí mať aspoň míľu!“ Obletel ho ešte raz a vrátil sa na základňu. Písal sa rok 1935 a americký poštový kuriér Jimmy Angel, ktorý sa už niekoľko rokov bezvýsledne pachtil po vysočine za zlatou chimérou El Dorada, sa mýlil. O šesťdesiatštyri rokov neskôr sme stáli na miestach, odkiaľ neskrotný pilot robil svoje nájazdy do divočiny. Spolu s nami sa na cestu k veľkému vodopádu vybrali dvaja Nemci, ich tri dámy a spoločný sprievodca Enrique.
Skôr než sme opustili civilizáciu, preplavili sme sa pirogou cez lagúnu okolo vodopádov. Všetky dosahujú alebo presahujú výšku tridsať metrov, no najväčší z nich je až sedemdesiat metrov vysoký Salto Sapo ktorý je zvláštny aj tým, že za jeho vodnou clonou sa dá pohodlne prejsť prírodným kamenným tunelom dlhým asi sto metrov. Vlny prudkej Rio Carrao nás unášali v ústrety dobrodružstvu a my sme vstúpili do lona panenskej prírody strateného sveta Sira Arthura Connana Doyla.
Park Canaima
Národný park Canaima s rozlohou jeden milión hektárov vznikol v roku 1962. O trinásť rokov neskôr sa už rozrástol na tri milióny hektárov a stal sa tak jedným z najväčších národných parkov na svete. Zaberá väčšiu časť Guayanskej vysočiny, ktorej hory sa považujú za najstaršie v celej Južnej Amerike. Sú pozostatkami druhohôr a ich vek sa odhaduje na 1,5 miliardy rokov. Park sa ťahá od východu na západ a dotýka sa hraníc s Brazíliou.
Svoje meno dostal od praobyvateľov regiónu, indiánov kmeňa Pemón, ktorí doposiaľ v malých izolovaných skupinkách obývajú najneprístupnejšie oblasti v hlbokých pralesoch. Preto je tunajšia divočina takmer ľudoprázdna. Slovo canaima v ich jazyku znamená napnutú tetivu luku, ktorý je tu jedinou zbraňou i loveckým nástrojom. Príroda v tejto rozľahlej oblasti mala odpradávna možnosť vyskúšať si celú škálu variácií.
Nachádzajú sa tu romantické stolové hory, ktorých nadmorská výška sa pohybuje od 400 a tie najvyššie dosahujú až 2400 metrov. Okrem výšky sa odlišujú aj rozlohou. Najväčšia z nich má rozlohu až 80 kilometrov štvorcových. Na ich vrcholoch žije endemická flóra a fauna, ktorá sa často nevyskytuje nikde inde na svete. Hory sú od seba izolované a preto sa zväčša ich botanickí a zoologickí obyvatelia rôznia. Pozostatky druhohôr sú čarovné a čarovné je aj ich pomenovanie kmeňom Canaima. Stolové hory nazývajú tepuas, čo znamená niečo ako ostrovy plávajúce v čase. Toto pomenovanie je odvodené od samotnej prírody. Celá oblasť parku sa nachádza v tropickom prostredí a časté dažde náhle striedané slnečným svitom, ktorý vysáva ťažké chuchvalce pár z tunajších pralesov, obkolesujúce vrcholce hôr viditeľné z vyvýšených miest okolitej krajiny v očiach náhodného pozorovateľa takto evokujú ostrovy plávajúce v čase a priestore.
Najznámejšou je aj najväčšia z nich - Auyán-tepui, čo znamená Diablova hora. Nachádza sa v pralesoch na západe. Konkuruje jej najtajomnejšia a zároveň najvyššia Roraima - Krištáľová hora, dvíhajúca sa na východe v rozľahlej oblasti Gran Sabana neďaleko brazílskej hranice. Celá čarokrásna prírodná scenéria sa teda skladá zo stolových hôr, nekonečných saván a pralesov s dravými riekami a dych vyrážajúcimi obrovskými vodopádmi. Flóra a fauna je identická s Amazóniou, čím z tohoto kúta sveta vytvára jedno z najodľahlejších a najdobrodružnejších miest na zemi, ktorého vábeniu nevedel odolať ani filmový mág z Hollywoodu Steven Spielberg. Našťastie pre Canaimu, všetky jeho pokusy nakrúcať tu druhé pokračovanie Jurského parku, sa skončili bezúspešne.
Noc v pralese
Večer nás zastihol na vode. Nízko nad modrou hladinou nám cestu križovali veľké biele volavky. Enrique a jeho dvaja indiánski pomocníci doviedli náš čln na piesčitý breh, kde sme sa vylodili. Na lúčine dlhej asi tridsať metrov, vytrhnutej z lona pralesa stál kolový tábor zastrešený palmovým lístím. Indiáni rozvešali hamaky - závesné lôžka a začali pripravovať večeru. Ostatní sme si posadali k petrolejkám a horúčkovito za stáleho kmitania plamienkov a neustávajúcich nájazdov moskytov sme spisovali svoje denníky.
Po večeri sme sa vybrali k rieke. Noc bola mesačná, romantická, plná hviezd a podivných zvukov ozývajúcich sa z hlbín pralesa. Úmorná vlhkosť vzduchu, neutíchajúce kvokanie obrovských stromových žiab a piskot miliárd komárov - to sú zvuky nočného tropického pralesa. Náhle sa zdvihol vietor a z nočnej oblohy sa na náš tábor spustila potopa. Veľké vodné kvapky bubnovali šialeným tempom na palmové lístie. Prietrž sa skončila rovnako nečakane, ako začala. Vzduch bol opäť ťažký, nedýchateľný, presýtený množstvom pár. Skoro ráno nás prebudil chlad derúci sa až pod nechty. V noci neklesla teplota pod tridsaťpäť stupňov, ale ráno je sotva osem. Nad pralesom sa vznášali husté ružové a biele chuchvalce pary, ktoré obkolesovali okolité stolové hory.
Rozmanité vône stúpali spolu s nimi zo šera pralesa a útočili na čuchové bunky. Priam posvätné ticho prerušil škrekot kŕdľa obrovských papagájov ara, ktorí v pestrofarebnom oblaku preťal zahmlenú oblohu nad riekou.
Červená rieka
Prudká Rio Carrao sa vo svojom koryte zúžila a náhle modrú hladinu sfarbili červené vody Rio Churún. Dravá červená rieka, charakteristicky sfarbená nánosmi tlejúceho lístia a množstva minerálov, asi najviac za svoju farbu vďačí červenému jaspisu, ktorý sa vo veľ-kom množstve nachádza na jej dne. Rio Churún známa aj ako Jas-pisová rieka, nás prapodivnými meandrami kľukatiacimi sa pralesom doviedla až k Auyan-tepui - Diablovej hore, kam padá voda z výšky 979 metrov! Vody Salto Angel, najvyššieho vodopádu sveta, vtekajú do Caroni - Diamantovej rieky, ktorá sa po prekonaní mnohokilometrovej cesty rozvrásnenými kaňonmi národného parku vlieva v nížinách do nenásytného Orinoka. Diablova hora získala svoje pomenovanie už v dávnych dobách, ktoré vyplývalo z povestnej bázne indiánov pre jej neprístupnosť a hrozivý vzhľad, vodopád získal svoje meno celkom prozaicky po svojom objaviteľovi, americkom poštovom kuriérovi Jimmy Angelovi, ktorý v tejto oblasti lietal so svojím lietadlom v prvej polovici dvadsiateho storočia. Vtedy si ho v Paname prenajal na súkromné služby istý prospektor. Pristáli spolu na plochom vrchole jednej z mnohých stolových hôr Venezuely. Prospektor vystúpil a nabral si tu množstvo zlatých nugetov.
Jimmymu sa bohato odmenil a vrátil sa do Panamy. Jimmy Angel potom celé desaťročie bezvýsledne pátral po onom bájnom mieste. Nikdy ho však nenašiel. Objavil zato poklad v lone prírody v podobe vodopádu, ktorý dodnes fascinuje svet. Nešťastný Jimmy pri jednom z odvážnych obletov okolo vodopádu nezvládol riadenie lietadla. Zrútil sa do priepasti v pralese a nikto už o ňom nikdy nepočul. Zahynul pri hľadaní zlatého pokladu, ale pre svet po sebe zanechal dedičstvo podstatne väčšej hodnoty, než si len mohol pomyslieť.
Vďaka nezlomnej odvahe a neutíchajúcemu úsiliu Jimmyho Angela, ktorý takto nevedomky opätovne objavil magický Doylov stratený svet, čo je aj jeho najväčšia zásluha, je treba tolerovať mu aj chybu, ktorej sa dopustil pri odhadovaní výšky vodopádu v okamihu, keď ho objavil.
STANISLAV ZACHAR
FOTO AUTOR
