"Naša voda bežnému konzumentovi nechutí, ale pre žalúdkarov má cenu zlata a zaslúžila by si nobelovku. Chybou však je, že ju nevieme predať," vraví Jozef Hančovský, jeden z mála riaditeľov, ktorí chodia po pracovisku v montérkach a neboja sa, že si umažú ruky. "Sám som mal zdravotné problémy, viem, čo dokáže. Pomáha aj pri dne, pri chorobách kĺbov, tráviaceho ústrojenstva, poruchách dýchacích ciest a pri mnohých ďalších ochoreniach." Mesačne v tomto malom závode na severe Bardejovského okresu naplnia okolo stotisíc trojdecových fliaš, pričom kapacita je tristotisíc. Obchodníci o Cigeľku nemajú záujem. Predáva sa pomaly, v malých množstvách. Preto ju dostať len v niektorých predajniach potravín, často zastrčenú v kúte. Na odbyt ide, keď sa menia ročné obdobia: vtedy žalúdkari trpia najviac. Táto voda je svetovým unikátom. V USA, kam ju istý čas vyvážali, sa predávala len na lekársky predpis. "Starí lekári ju pacientom odporúčali, dnes o nej vie málokto, hoci je účinnejšia ako anacidá," tvrdí J. Hančovský. "Má ešte jednu zvláštnosť, o ktorej málokto vie. Keď vypijete liter alkoholu a po ňom liter Cigeľky, ostanete triezvy ako rybička. Dokonale ho odbúra. Bývalí papaláši by o tom vedeli rozprávať!"
Prameň, ktorý má dnes hĺbku 206 m, objavili pred stoštyridsiatimi rokmi, ale ľudia o ňom museli vedieť už veľmi dávno. "Kozy tam chodili soľ lízať," vraví Cigeľčan Peter Vanik. "Naši predkovia preto začali kopať a našli studňu obloženú už pohnitými drevenými hranolmi. Kopali ďalej a keď narazili na skalu, prestali. Voda do studne pritekala tak rýchlo, že chlap, čo ju obmurovával, robotu ledva stihol dokončiť. Keď už bol hore, chcel vyskočiť, ale spadol a utopil sa." Za prvej republiky tu boli kúpele, ktoré vlastnila firma Wachtler & Čechy. Povráva sa, že jedného bohatého Maďara doviezli úplne nevládneho a po troch týždňoch kúry odišiel po vlastných. O pramene mal záujem aj Baťa. Chcel tu postaviť sanatórium, ale nedohodol sa s majiteľmi.
