Režiséra Olivera Stonea možno považovať za jeden zo symbolov a stelesnenie traumy Američanov z udalostí, ktoré vtedajší mocipáni rozpútali vo Vietname. Po svojich filmoch Čata, Narodený 4. júla a JFK nevyspytateľný Stone pokračuje v kladení tých otázok sebe aj Amerike, na ktoré odpovede visia dodnes vo vzduchu novodobých amerických dejín. Nixon je jednou z najrozporuplnejších postáv posledných desaťročí politického života Ameriky a film je pokusom pochopiť jeho politické, ale aj osobné rozhodnutia a činy. Začiatok jeho prezidentovania vydláždila Kennedyho smrť a Nixon sa tejto kliatby ani povesti svojho prechodcu už nedokázal zbaviť. ("Kto nás to vlastne vedie a pomáha nám - Boh alebo smrť?") Film nie je veľkolepou a strhujúcou life-story prvého muža USA, nevykresľuje ho ako nadpozemskú bytosť, ani ako rodeného a čitateľného podvodníka. Na plátne vidíme počas troch hodín bezradného muža, ktorý sa stáva pomalším a slabším, ako systém, ktorý ho zrodil a obklopuje. Pozorujeme jeho vrchol slávy aj nezastaviteľný politický pád. Stone opäť provokuje otázkami, či a ako sa dal Vietnam "riešiť lepšie", či to bola udalosť, ktorá presiahla rozhodnutia konkrétnych osobností a žila si vlastným životom. A najmä - či je v silách jednotlivca ovládať systém, alebo je systém šelmou, ktorú sa môžeme snažiť iba krotiť...
Citlivou, pôsobivou kamerou a efektívnymi prestrihmi (z fikcie do dokumentu, z "čierno-biela" do farby a zo súčasnosti do minulosti - kde sa Stone tiež snaží pátrať po príčinách neskoršej Nixonovej púte) film dokáže diváka vtiahnuť do atmosféry vtedajšej doby, zdokumentovať a zachytiť jej zlovestnosť a hektickosť: Nixonov stret s deťmi kvetov (pre ktoré bol "Dick" stelesnením zla, proti ktorému bojovali) a, samozrejme, oživenie aféry Watergate, ktorá Nixona definitívne pochovala. Pričom tvorcovia nevyrozprávali príbeh zreteľne a lineárne. Naopak, ráta sa s divákom, ktorý je aspoň trochu zorientovaný v udalostiach tejto doby a stíha registrovať prelínanie rôznych rovín.
Stone a Hopkins dali Nixonovi podobu tvrdého muža veľkých rozhodnutí a horlivých prejavov pred televíznymi kamerami, ale aj tvár bezmocného dieťaťa, ktoré túži, aby ho jeho "ľud" bezvýhradne zbožňoval. Hopkins vystihol obrovskú kontroverznosť postavy jednoducho brilantne a svojím výkonom dal odpoveď, prečo musí Walesan hrať Američanom ich "hrdinu"... Samozrejme, pokusy pochopiť Nixonovu osobnosť a dobu sa týmto filmom nekončia. Stone si toto hľadanie čiastočne rekapituluje myšlienkou, ktorú Hopkins vyslovil nad Kennedyho obrazom vo svojej pracovni: "V tebe videli toho, akým chceli byť. Vo mne videli samých seba. Preto ma nikdy nemohli milovať..."
