a Slovenská republika (1939 - 1945). Táto zbierka dokumentov reprodukuje vývoj ich vzájomných vzťahov a dokladá, že išlo o vzťahy konfliktné.

Na začiatku decembra 1939 pápež Pius XII. poslal Jozefovi Tisovi pozdravný telegram pri príležitosti jeho zvolenia do prezidentského úradu. Jeho tón bol priateľský: "Dozvedeli sme sa v úradnom oznámení z predošlého mesiaca, že si bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a že si tento úrad už aj slávnostne začal. Za túto správu patričnú Ti vzdávame vďaku a prosíme od Boha, aby Tvojmu národu, zaiste nám veľmi milému, opravdivého blahobytu a šťastia, ktoré katolíckym náboženstvom sa vzmáha a upevňuje, dobrotive udeliť ráčil..." Ale už o rok neskôr, keď Vatikán dostal informácie od svojho chargé d` affaires v Bratislave Giusepe Burzia o "opatreniach proti židom, ktoré boli zavedené pod nemeckým vplyvom", tón zmenil. Tiso poslal pápežovi novoročné blahoželanie a diplomacia Svätej stolice rozhodla, že v odpovedi nie je potrebné uviesť meno osoby, ale iba funkciu prezidenta. Bol to prvý diplomatický náznak nespokojnosti s jeho konaním...

V roku 1941 sa reč Vatikánu stala jasnejšou. Keď Msgr. Ján Ferenčík, poslanec Slovenského snemu a nástupca Andreja Hlinku na fare v Ružomberku, napísal pochlebovačný článok k narodeninám Adolfa Hitlera, v ktorom okrem iného spomenul, že sa vrúcne modlí "k Otcovi nebeskému, aby Boh vodcovi Hitlerovi i v budúcnosti dal železné zdravie a sily, potrebnej k vykonávaniu jeho ťažkého povolania", pápež okamžite nariadil, aby meno kňaza Ferenčíka bolo vyňaté zo zoznamu "Prelati domestici", čiže zo zoznamu prelátov. To isté sa v oktobri 1941 stalo aj monsignorovi Tisovi. Ten v prejave v Považskej Bystrici nehorázne tvrdil, že "zásady sociálne, tlmočené pápežskými encyklikami a zásady národného socializmu sú totožné... A len ten, kto nečítal jedny alebo druhé, alebo ich nezrovnával, môže hovoriť o boji medzi nimi". Pápež sa aj voči nemu zachoval tak ako voči Ferenčíkovi - navrhol "zo zoznamu prelátov vyňať meno nie chvályhodného monsignora".

V novembri 1941 poslal Vatikán na Slovensko nótu, v ktorej protestoval proti rasovému zákonodarstvu. Vyjadrovala sklamanie, že k niečomu takému prikročila krajina, "kde takmer celé obyvateľstvo sa hlási k najlepším katolíckym tradíciám". V závere nóty kardinál štátny sekretár vyslovil nádej, že "slovenská vláda patrične upraví predmetné nariadenie tak, že z neho vylúči to, čo je v rozpore s katolíckymi princípmi". Vláda však na ňu neodpovedala. Onedlho začala organizovať transporty časti obyvateľstva práve na rasovom základe. Svätá stolica reaguje okamžite - 27. marca 1942 žiada Msgr. Burzia, aby "osobne zakročil u Tisa". Pápežský podsekretár a neskorší kardinál Domenico Tardini k tomuto pokynu pripísal: "Neviem, či zákroky dokážu zastaviť...bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso, kňaz, ktorý ho nechá konať!" Odhad podsekretára Tardiniho bol správny. Intervencie transporty nezastavili... Po tejto správe Msgr. Tardini poznamenal: "Je to nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý chápe, že Svätá Stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?"

V roku 1943, keď aj do Vatikánu prenikli správy o ďalších pripravovaných transportoch, navštívil pápežský chargé d` affaires Burzio predsedu vlády Tuku, aby mu odovzdal demarš: "Vatikán žiada, aby bolo upustené od ďalšieho vyvážania židov." Vojtech Tuka ho príkro odmietol. Podľa neho je cudzia moc oprávnená intervenovať len v tom prípade, ak ide o jej štátneho príslušníka: "Nerozumiem však, na akom základe intervenuje Vatikán... Demarš odmietam a neberiem v známosť vôbec." Vtedy Burzio podotkol, že Slovensko je katolícka krajina a Svätá stolica považuje za svoju povinnosť upozorniť slovenskú vládu na akty, ktoré nie sú v súlade s katolíckymi zásadami. Tukova replika znela: "Štát nie je a ani nemôže byť kresťanský... A potom, pokiaľ ide o židov, je zbytočné dovolávať sa princípov kresťanstva a humanity. Nechápem, prečo mi chcú zabrániť, aby som splnil svoje poslanie, ktorým je zbaviť Slovensko tohto moru, tejto bandy zločincov a gangstrov." V závere konfrontačného rozhovoru Burzio Tuku ešte raz vystríhal: "Je to nehumánnosť, takto kruto zaobchádzať so židmi. Dovoľujem si ešte aj na to poukázať, že svetová verejnosť už teraz odsudzuje počínanie slovenskej vlády a po skončení vojny to môže mať pre slovenský národ neblahé následky." Na predsedu vlády však táto výstraha neurobila nijaký dojem. Msgr. Burzio sa potom odhodlal na poslednú otázku: či môže aspoň pápežovi oznámiť, že deportácie židov sa nekonajú z iniciatívy slovenskej vlády, ale pod vonkajším nátlakom. Vojtech Tuka to odmietol: "Ubezpečujem Vás na moju kresťanskú česť, že je to naša vôľa a naša iniciatíva."

Na jeseň roku 1944, keď sa po potlačení Povstania rozpútala nová vlna represií, pápežský vyslanec na Slovensku o tom okamžite poslal správu do Vatikánu. Vzápätí dostal príkaz: "Nech sa Vaše blahorodie ihneď odoberie k prezidentovi Tisovi, upovedomí ho o hlbokom žiali Svätého Otca nad utrpením toľkých osôb, ktorému sú proti princípom ľudskosti a spravodlivosti vystavené v tamojšom národe pre ich národnosť alebo rasu, a v mene Svätého Otca ho vyzve, aby svoje city a úmysly zladil so svojou kňazskou dôstojnosťou a svedomím. Zároveň ho upozornite, že krivdy páchané za jeho vlády škodia prestíži jeho vlasti a že protivníci ich využívajú na diskreditovanie kléru a cirkvi na celom svete." Na odovzdané posolstvo reagoval Jozef Tiso listom, ktorý poslal pápežovi 8. novembra 1944. Tvrdí v ňom, že "vláda Slovenskej republiky neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a židom pre ich národnú alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobia v jej lone..." Vraj "Česi a židia, ktorí sa mali počas piatich rokov existencie Slovenskej republiky dobre, koncom augusta tohto roku sa otvorene spojili s nepriateľskými parašutistami rôznych národností, ktorých zhodili na Slovensko zo vzduchu a začali otvorenú vzburu proti Slovenskej republike... Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto vina je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou."

Epilóg vzťahu Vatikánu a vojnovej Slovenskej republiky predstavuje odpoveď na otázku, s ktorou sa pápežský chargé d` affaires obrátil na svojich predstavených - či má nasledovať slovenskú vládu, ak pred blížiacim sa frontom opustí krajinu? Msgr. Tardini kolegovi Burziovi dal jasnú inštrukciu: "Vaše Blahorodie môže dať najavo - spôsobom, aký bude pokladať za najvhodnejší - že nevidí dôvod, prečo by malo nasledovať vládu, ktorá nechcela uznať pápežského predstaviteľa a vo viacerých prípadoch nepočúvala rady Svätej stolice."