Nechcel priveľmi nostalgicky oprašovať spomienky, ani už zasa rozprávať o svojich hereckých začiatkoch v škole, v Trnave a v bratislavskej Astorke. Roman Luknár pred šiestimi rokmi odišiel do Španielska hľadať novú pracovnú aj životnú motiváciu, hľadať sám seba v celkom neznámom prostredí. Samozrejme, odišiel aj so zámerom pokračovať v Španielsku v profesii herca. Čo sa mu podarilo za ten čas dosiahnuť a čo všetko sa zmenilo po jeho skvelom výkone vo filme Martina Šulíka Záhrada, prezradil v nasledujúcom rozhovore.

# V jednom z posledných interview na Slovensku ste spomínali prácu v produkčnej firme. Čo sa pre vás odvtedy zmenilo?

"Veľa. V produkčnej firme, ktorá sa zaoberá organizovaním kongresov, konferencií a výstav, som, samozrejme, mal ďaleko od herectva. Bol som z toho dosť unavený. V pravej chvíli prišla ponuka od Martina Šulíka v jeho Záhrade. Tento film mi priniesol dosť šťastia a zmeny. Keď som sa vrátil z nakrúcania späť do Madridu, rozposlal som kazetu so Záhradou do niekoľkých filmových produkčných spoločností a v krátkom čase sa mi objavilo na stole šesť filmových ponúk. Všetky boli na hlavné úlohy a všetky sa nešťastne časovo prelínali. Dal som prednosť tej prvej. Dnes viem, že tam boli aj lepšie scenáre a režiséri, a že to možno nebola tá najvýhodnejšia voľba. Ale vtedy som si hovoril - prvý je prvý a druhý je druhý..."

# Chcete tým povedať, že to dnes ľutujete? Bol film naozaj taký zlý?

"Ja sám som film po dokončení nevidel, nechcem vynášať súdy. Ale keď po jeho prezentovaní na festivale v Cannes o ňom písal slovenský filmový publicista Peter Nágel, nechal mi v článku odkaz: ,Roman, videli sme ťa už v oveľa lepších kreáciách, len vydrž...` Ľutovať, samozrejme, neľutujem. Už len pre jedno: bol som pri tom, keď sa robil španielsky film. Zahral som si v ňom rumunského emigranta, ktorý si hľadá svoje miesto v novom svete, v novej krajine - teda niečo, čo mi nebolo celkom vzdialené. A hneď po dokončení som sa zapojil do práce na ďalšom - už rozbehnutom filme, kde som si pre zmenu zahral Bulhara. Nakrúcal to jeden z najväčších filmových producentov v Španielsku podľa bestselleru známej španielskej spisovateľky Almunedy Grandesovej. Ale aj tu boli kritiky dosť rozpačité. Film mal predovšetkým finančný úspech."

# Rumun, Bulhar... - zdá sa, že je v tejto branži ťažké vymaniť sa z pozície cudzinca...

"Španielski filmoví režiséri nie sú zvyknutí, že im niekto rozpráva do práce. Ak vidia, že ktosi niečo vie a chce k tomu aj niečo povedať, navyše je to cudzinec, zľaknú sa a uzatvoria sa. O to som mal všetko ťažšie. Keď mi v ďalšom filme ponúkli úlohu českého emigranta, doslova som prosil režiséra, aby sa príliš nezdôrazňoval môj pôvod cudzinca. Bál som sa, že ,cudzinec` by sa mohol stať mojou zásuvkou, z ktorej už nedokážem vyliezť... Akceptoval som, že ako herec zo Slovenska, bez mena, som toto obdobie musel absolvovať. Ale nie je veľmi zábavné stále niekomu vysvetľovať, že po šiestich rokoch som sa predsa len po španielsky naučil a nerobí mi problémy rozprávať bez prízvuku."

# Nedalo sa takýmto úskaliam predísť, keby ste mali vedľa seba človeka, ktorý vás predáva? Dá sa vôbec bez takého niekoho prežiť?

"Mal som svojho reprezentanta asi rok, no za celý čas mi ani raz nezavolal. Naopak, ja som mu telefonoval šesťkrát denne, a vždy s rovnakým výsledkom. Jednoducho na mňa nemal čas. Mal na starosti 70 ďalších hercov, tak prečo by sa staral výsostne o mňa... Spomínané filmové ponuky prišli až po tom, čo som sa s ním rozišiel. Takže nie je všetko vždy také čiernobiele, ako sa hovorí. Až potom chcel zrazu všetko za mňa vybavovať a zastupovať ma. Pritom Záhrada mu ležala dlho na stole a nič s ňou nerobil. Ani nemal čas pozrieť si ju. Tak som sa mu pekne poďakoval. Azda to nebude príliš trúfalé, keď poviem, že mi pomohla moja práca, ktorou som sa prezentoval a ktorá sa páčila."

# Dnes teda už robíte svoju prácu. Čo však bolo na začiatku vášho príchodu, bola produkčná firma tou prvou pracovnou zastávkou?

"Nie, prvé, čo som robil - ešte popri škole - bola práca v reštaurácii, vyslovene kvôli prežitiu. Až potom som sa dostal k miestu pomocného produkčného pre jedného divadelného režiséra. Tu som sa už dostal k svojej branži, videl som, ako skúšajú, nazrel som im do kuchyne... Potom prišla spomínaná produkčná firma, neskôr som chvíľu robil pre reklamnú agentúru Mark/B.B.D.O. Nakrúcal som niečo aj pre televíziu, ale to všetko boli hlúposti. Na a potom prišli na Slovensku Vášnivý bozk a Záhrada. A po nich spomínané ponuky..."

# O tom, prečo ste do Španielska odišli, sa už písalo dosť. Viete si však spomenúť, čo bolo pre vás najťažšie, keď ste sa ocitli v novom svete?

"Je to veľmi prozaické a banálne, ale najťažšie mi bolo, keď som nemal ani korunu a bol som hladný. Keď človek nemá čo do úst, strašne rýchlo sa naučí reč krajiny, v ktorej je, a rýchlo si uvedomí, že nejde o žiadne prázdniny ani príjemnú návštevu. Život beží okolo teba takisto ako predtým, nikto si nevšimne, že tu pribudol jeden cudzinec. Zrazu tu nebol kamarát, ktorému som sa mohol hocikedy ozvať a povedať: ,Požičaj mi dvacku, som nasucho.` Nehovoriac o tom, že tu nebolo nikoho, komu by som zavolal s tým, aby mi dal nejaký ten dabing, pretože nemám prachy. Musel som sa v momente rozhodnúť: buď tu zostanem a budem si stáť za tým, čo som povedal - teda že si idem hľadať nový život - alebo sa vrátim k tým ,pomyselným` istotám, ktoré mám doma. Vybral som si neistotu a vyhovuje mi to."

# Na Slovensko ste prišli tentoraz iba oddychovať?

"Strávil som tu mesiac a nerobil som nič iné, len dovolenkoval. Prišiel som, aby som svojmu synovi ukázal jeho korienky. Louis sa tu cítil veľmi dobre, najmä na Kysuciach. V Španielsku nikdy nevidel toľko krásnej, voľnej prírody. Vypadnúť na pár dní z mesta - to je jedno či z Bratislavy alebo z Madridu, je úžasné. Človek potrebuje také kúty, kde si môže navliecť tepláky a debatovať s priateľmi o zdanlivo nedôležitých veciach."

# Nechýbajú vám v Španielsku práve takéto "Kysuce" a ľudia rovnakej krvnej skupiny?

"Mám v Španielsku veľa dobrých kamarátov, s ktorými sa často stretávam, a ktorí dokážu pomôcť, keď potrebujem... Ale predsa, je tu vždy ten rozdiel - nehrával som s nimi guličky..."

# Čo sa vašej manželke najviac páči na Slovensku? Myslíte si, že by si tu dokázala privyknúť?

"Lole sa tu najviac páčili Kysuce. Potom Kysuce, a potom ešte Kysuce... Ale vážne. Lola vyrastala inde a niekedy vie naozaj len ťažko pochopiť, čo sa tu deje."

# Váš syn Louis má dnes tri roky. Cítite sa byť skôr otcom alebo hercom?

"Hercom som zostal, no po narodení syna sa, pochopiteľne, cítim byť predovšetkým otcom. Rozhodnutie mať dieťa, to nie je, ako keď si poviete, že si idete kúpiť hamburger, na ktorý máte chuť. Je to nová etapa života. Herectvo a otcovstvo sa pritom vôbec nevylučujú. Naopak, jedna pozitívne ovplyvňuje druhú. Keď si herec prežije rodičovstvo, premietne sa to do jeho herectva. Je oveľa bohatšie, farebnejšie. To, čo som kedysi musel zo seba ťažko dolovať, lebo som to nemal prežité, by sa mi dnes zahralo oveľa ľahšie."

# Existuje niečo, čo ste si v živote predsavzali a zatiaľ vám to nedal?

"Ja som v podstate šťastný človek. Som rád, že som si prežil všetko to, čím som prešiel. V každom období môjho života som toho veľa získal. Tu som robil veci, z ktorých som mal radosť, potom som odišiel do Španielska, a znovu som sa dokázal postaviť na nohy. Mám zdravú a šťastnú rodinu, a to je asi to najviac, čo som dosiahol. Snáď ma mrzí len to, že sa nevidím s rodičmi tak často, ako by som chcel..."

# Nič by ste nevrátili späť?

"Prečo? Povedal som si, že si vybudujem nový život. Vrazil som do toho strašne veľa času a energie, ale všetko sa mi mnohonásobne vrátilo. To, čo som prežil, sa nedá získať v žiadnej cestovnej kancelárii..."