"Hraný film si buduje vlastný svet, deväťdesiatminútový či dvojhodinový, ktorý u diváka funguje na základe emocionálnej identifikácie alebo na základe racionálneho odstupu. Hra je tu, v rámci vybudovania ilúzie toho sveta, hrou čistou. V Záhrade nám vadí veľa vecí jednoducho preto, lebo iluzívny svet tohto filmu nie je tak funkčný, nie je dostatočne vybudovaný. Inak je to skladačka veľmi dobrých, niekedy výborných anekdot. Je to však aj puzzle, ktoré nie je poskladané tak, aby vytvorilo ilúziu autonómneho celistvého sveta. ...Záhrada nadväzuje ešte na jednu úspešnú tradíciu československej kinematografie. Veľmi obratne, filmársky až bravúrne balancuje na hranici gýča. I české publikum je na niečo takéto pripravené, takže úspech Záhrady ma neprekvapil. Je dobré, že sa tak stalo," hovorí Martin Ciel v diskusii o filme Záhrada, ktorú v poslednom čísle literárneho časopisu Revue aktuálnej kultúry vyprovokovali jej redaktori. Šulíkov posledný film sa v priebehu uplynulého roka predstavil filmovým divákom i porotám rôznych festivalov. A podarilo sa mu to, čo slovenská kinametografia v 90. rokoch nepoznala - stal sa kultovým dielom. Pretože sa o filme ešte stále diskutuje, vybrali sme skrátený text, ktorý vznikol ako súčasť práce Juraja Raýmana na tému Fenomén smrti a bolesti v slovenskej kinematografii deväťdesiatych rokov.
Zdá sa, že tvorcovia Záhrady sa za každú cenu rozhodli natočiť "umelecký" (filozofický) film a táto snaha ich determinovala oblepiť subtílny príbeh množstvom prvkov, ktoré zdanie umeleckosti či filozofického poznania podporujú.
Vo filme Záhrada sa Šulík rozhodol prezentovať svet v štýle prehliadky nečakaných zážitkov, aké môže mestskému človeku, vzdialenému chápaniu prvotných princípov bytia, uchystať iba samotná matka príroda, ruka v ruke s praotcom rozumom. Vo filme sa (už tradične) objaví mužský hrdina na križovatke života, ktorý bilancuje, hodnotí a hojne uhrýza z koláča poznania. Každé sústo má image skromnej poživne, napriek tomu je to vzácna ambrózia ukuchtená z tých najkvalitnejších surovín podľa tradičnej receptúry, ktorú preveril čas.
Substanciou delikatesy je to najlahodnejšie zo starootcovského dedičstva. Keďže Kanta Šulík odbavil už vo filme Všetko, čo mám rád, sladkokyslú príchuť poznania tento raz dodáva šejkrovaním mystického korenia prírodnej filozofie, otázkou, či pokrok vied a umení prispel k zhoršeniu, alebo zvelebeniu mravov, a ostrým cinknutím nožíka o tanierik jazykovej hry štepenej na Suchú ratolesť (ktorú vidíme odpadnúť v jednom z prvých obrazov filmu) Svetozára Hurbana Vajanského.
Šulíkovi filmoví otcovia a vari otcovia vo všeobecnosti v sebe vždy nesú trochu detinskej tvrdohlavosti, bolesti, že syn nie je ich kópiou, že sa vymanil spod ich autority a názorového vplyvu.
U Šulíka otcovia obvykle reprezentujú konzervatívne, zemité kvality sveta, ktorý zanikol dospelosťou ich dieťaťa, doposiaľ však existuje v ich spomienkach a beznádejnej chuti konštruovať budúcnosť svojim synom. Bolesť, ktorú pociťuje otec z filmu Záhrada, je neporovnateľne komickejšia, ako existenciálne bolesti otcov vo filmoch Neha či Všetko, čo mám rád (súdiac podľa reakcií publika). Otec z filmu Neha prežíval bolesť v čistom skupenstve a produktom jeho bolesti bol zúfalý hnev a agresivita, otec z filmu Všetko, čo mám rád bol okrem bolesti i nositeľom tragikomických situácií. Otec vo filme Záhrada nevzbudzuje rešpekt či strach z odsúdenia synovho konania. Pred otcovým prekvapeným zrakom je dokonca možné súložiť s jeho platonickou láskou, ku ktorej sa nedokáže priblížiť ako milenec, preto sa jej snaží zmocniť aspoň ako krajčír.
Postava otca pripmína prvoplánovú karikatúru dobráckeho malomeštiactva, ktorý má na jazyku med a v srdci jed. (Otec sa podráždene sťažuje na synovho kocúra, že v dome všetko oštiava. "Mal by si ho dať vymiškovať," riekne synovi a priloží si k ústam päťlitrový hrniec medu a pije a pije a...). Konfrontácie otcov a synov sú pre Šulíkove filmy charakteristické. Film Neha začínal konštatovaním "Zbil si otca", vo filme Všetko, čo mám rád mala konfrontácia podobu psychického tlaku. V Záhrade sa Šulík opäť vracia k fyzickej konfrontácii, ktorú zjemňuje prvkami hry. V Nehe bola produktom konfrontácie obojstranná fyzická i duševná bolesť. Vo filme Všetko, čo mám rád bola produktom konfrontácie obojstranná bolesť ducha. V Záhrade má konfrontácia charakter zosmiešnenia. V Nehe a vo Všetko, čo mám rád konfrontácie otcov a synov zanechávajú boľavé jazvy, ktoré ich od seba vzďaľujú, v Záhrade sú naopak tolerované veľmi dobre, bez nežiaducich vedľajších účinkov. Sú vymedzovaním hraníc, pravidiel, bez ktorých sa nezaobíde žiaden ľudský vzťah. Produktom konfrontácií otca a syna je spočiatku uzavretie prímeria, ktoré neskôr, zdá sa, prerastie do skutočného stavu zmierenia. S otcom sa možno zmieriť tak, že zmeníme jeho úlohu v našom živote. Zložíme ho z piedestálu otcovskej autority, popasujeme sa s ním ako rovný s rovným a potom sa so slzami v očiach pritúlime a uzavrieme bratské spojenectvo.
Terezin vzťah k bolesti je patologický. Všetko, čo súvisí s telom ju vzrušuje, teda aj potenciálna bolesť, ktorá sa spája s domnelou rakovinou prsníka. Normálna žena by o rakovine zrejme nedokázala žartovať, a zrejme by takýmto žartovaním ani nemaskovala sexuálnu výzvu.
Pre prehnanému vyhľadávanie slasti nachádza odmietanie a strasť. Svojím konaním a povahou Tereza zrejme symbolizuje zhubné účinky života v meste. Alebo skôr tuposť, ktorá si nájde miesto i na dedine?
Helena je nositeľkou zázraku, intuitívnou uchopiteľkou pravdy. Je metaforou čistoty konania i myslenia, ktoré v nej žije vo vzácnej zhode. Benedikt Baruch Spinoza (vo filme reprezentovaný čiernym kocúrom, ktorý všetko oštiava) svojho času napísal niečo v tom zmysle, že biblický spôsob zobrazovania zázraku je konštruovaný pre široké masy nevzdelaných ľudí, neschopných oceniť zázrak stvorenia v zázraku prírodných zákonov. Platformou zázraku v biblickom jazyku, a teda i v európskom kultúrnom dedičstve, je porušenie princípu, tíšenie bolestí, oživovanie mŕtvych, manipulácia so zvieratami a levitácia.
Aby Helena mohla Jakuba presvedčiť, že život na vidieku (život v zhode s prírodou, prírodnými zákonmi, ktoré tak ako všetko ostatné sú dielom vyššej bytosti) je to pravé orechové, znáša fyzickú bolesť zanechávajúcu na jej tele viditeľné znaky, ktoré k údivu Jakubovmu prevelikému v extrémne krátkom čase zo seba zmyje. V tomto prípade akoby aj poznanie zázraku patrilo k poznaniu pravej cesty životom. Netrpí samoúčelne. Svojou bolesťou pripravuje vhodnú pôdu pre zázrak. Akosi mimovoľne učí Jakuba prekonávať nielen bolesti vlastné, ale aj bolesti blížnych.
Vrcholným kúskom výučby je Helenina záhadná choroba, oscilácia medzi životom a smrťou, ktorá akoby mala preveriť Jakubovu zrelosť a oddanosť, chuť pokračovať v ceste, na ktorú vykročil. Jakub akoby vedel, čo sa od neho očakáva, s vypätím síl nesie na rukách bezvládnu Helenu hore brehom dole brehom (i keď obvykle používa auto), nepokúsi sa privolať (tak, ako by to urobil mestský človek) lekársku pomoc. Jakub vykupuje Helenu vlastnou bolesťou. Venuje Helene starostlivosť vlastných rúk a mysle a vo chvíli, keď čas i jeho duševné utrpenie dozrejú, zjaví sa transcendentálna milosť v podobe čierneho kocúra Barucha a Helena znova ožije.
Šimon zo Šulíkovho debutu Neha utiekol z vidieka do mesta, aby tu trpel bolesťou anonymného jedinca bez rodinného zázemia. Hrdina filmu Všetko, čo mám rád utekal z fyziologického väzenia primárnych ľudských potrieb, ktoré človeku bránia v raste cnosti. Vo filme Záhrada urobí Jakub neistú otočku smerom do panenského lona prírody, nazad k tradičným hodnotám, manuálnej práci a intelektuálnej nevinnosti. V dome, na ktorého streche je veľkými písmenami napísaný letopočet 1922, číta zápisky svojho deda datované rokom 1912. Vystavený očistným zákonom prírody, zmýva zo svojej mysle nepokoj civilizácie, učí sa základom komunikácie s priezračnou dušou sveta. Ako sa píše na prebale videokazety, "...opäť sa učí kosiť trávu, orezávať stromy, páliť slivovicu". Na výrobu slivovice paradoxne používa jablká. Ale čo už, chcieť nemožné je asi jednou zo základných vlastností mestského človeka.
Kľúčovým fenoménom filmu Záhrada je niečo, čo tak trochu čerpá z rousseauvského kultúrneho pesimizmu, zároveň si z neho tak trochu uťahuje a tak trochu ho i zavrhuje ...tak trochu ...ako sa to práve hodí, aby film bol tak trochu sranda a tak trochu intelektuálna analýza a tak trochu...
Kde inde má hrdina dnešných dní pocítiť zvieravú bolesť, ak nie v hektickom priestore mesta? Pôst z filmu Všetko, čo mám rád v Záhrade nahradila "diéta". Jakubov útek z mesta k prameňom poznania nemožno považovať za bežný výlet na vidiecku chalupu. Z mesta neušiel neurčitý záhradkár, ale kladná postava s rýdzim charakterom, učiteľ - priateľ poznania, filozof, ktorý má ambíciu svojimi skúsenosťami poučiť nielen seba, ale aj divákov. A to je zrejme v očiach tvorcov Záhrady základný zmysel filmu vôbec.
Autor: JURAJ RAÝMAN Autor (1971) prózy Vystúp z tieňa, svojho
