ý 17. apríla 1894 v Kalinovci, Kurská gubernia) sa zocelil vo svojom marxisticko-leninskom presvedčení v Červenej armáde v občianskej vojne. K pôvodnému povolaniu robotníka v donbaských továrňach sa už nevrátil. Postupne sa prepracovával aparátom strany na vyššie funkcie, až sa dostal do okruhu nižších stranických predstaviteľov okolo Stalina. Nestotožnil sa však so Stalinovou ideou konečného víťazstva socializmu za cenu ďalšej vojny. Keď po Stalinovej smrti tvrdo odstránil šéfa bezpečnosti Lavrentija Beriju a vyšachoval prvého tajomníka ÚV KSSZ Georgija Malenkova, prevzal riadenie strany a otočil kormidlo zahraničnej politiky k mierovému spolužitiu.
K prvým Chruščovovým zahraničnopolitickým aktivitám patrí znovunadviazanie stykov s Juhosláviou a ospravedlnenie juhoslovanskému komunistickému vodcovi Josipovi Brozovi Titovi, založenie Varšavskej zmluvy, a tým upevnenie nadvlády nad satelitmi v Európe, vyriešenie problému Rakúska (odsun sovietskych vojsk, neutralita), rokovanie s kancelárom Konrádom Adenauerom a dohoda o prepustení nemeckých zajatcov a podiel na vytvorení hnutia nezúčastnených krajín, ktoré podporoval sovietsky blok.
Hlavný šok na domácej pôde prišiel vo februári 1956, keď Chruščov na 20. zjazde KSSZ predniesol svoj povestný tajný referát, v ktorom podrobil kritike Stalinovo zneužívanie moci a kult jeho osobnosti. Svoje odhalenia obmedzil len na zločiny proti členom strany, ktorí Stalina podporovali. Nehovoril o ostatných obetiach. Sám bývalý tvrdý stalinista nehľadal pôvod kultu v podstate sovietskeho spoločenského zriadenia, ktoré nemienil meniť. Kritiku ani nechcel vyviesť mimo rámca strany, aby nenahrával nepriateľom. Ohlasom "tajného" referátu boli vzrušené diskusie v celom medzinárodnom hnutí a isté uvoľnenie v krajinách tzv. socialistického tábora. V Poľsku a Maďarsku vzrástli už tiež protisovietské nálady. Chruščovovi sa podarilo upokojiť situáciu v Poľsku tým, že dosadil k moci reformne orientovaného Wladyslawa Gomulku. Búriace sa Maďarsko však požadovalo národnú slobodu, koniec sovietizácie, odchod sovietskych vojsk a vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Mierumilovný Nikita tam poslal tanky a revoltu udusil v krvi. Medze mierového spolužitia ukázal Chruščov aj v suezskej kríze v tom istom roku, keď pohrozil, že pokiaľ Veľká Británia, Francúzsko a Izrael okamžite neukončia vojenský zásah proti Egyptu, podnikne ZSSR rozhodné opatrenia. Za najmocnejšieho muža sveta sa dal Chruščov označiť po vypustení prvej sovietskej družice v roku 1957. Svoju silu opieral o medzikontinentálnu balistickú strelu, ktorá v spojení s jadrovou hlavicou predstavovala zbraň, proti ktorej vtedy nebolo obrany. O dva roky neskôr nasledovalo stretnutie Nikity Chruščova (od roku 1958 rovnako predsedu Rady ministrov ZSSR) s americkým prezidentom Dwightom Eisenhowerom v USA. Hovorilo sa zrejme predovšetkým o jadrovej bezpečnosti. Konkrétnym výsledkom návštevy bolo zriadenie tzv. horúcej linky medzi Moskvou a Washingtonom. "Duch Camp Davidu" znamenal odvtedy synonymum pre uvoľnenie. V nasledujúcich rokoch už Chruščov veľa úspechov nedosiahol. Došlo k roztržke s Čínou, ktorej nechcel zveriť tajomstvo jadrovej zbrane. Prepočítal sa s rozmiestnením bombardérov a rakiet stredného doletu na Kube, ktoré boli schopné dosiahnuť cieľ na Floride. Kubánska kríza na jeseň roku 1962 priviedla svet na okraj horúcej vojny a Chruščov so značnou medzinárodnou hanbou a s urazenými Kubáncami za chrbtom dal zbrane stiahnuť.
Od roku 1953 Chruščov poukazoval na mizerný stav sovietskeho hospodárstva. Nedostatky nehľadal v systéme, ale v organizácii a kádrovej politike. Prišiel s návrhom na obrábanie miliónov hektárov panenskej pôdy v strednej Ázii a na Sibíri. Povestné celiny obrábali najskôr väzni, neskôr komsomolci. Projekt stroskotal rovnako ako neskôr Chruščovova mánia s pestovaním kukurice na vhodnej i nevhodnej pôde. Chruščovov program, podľa ktorého mal ZSSR predbehnúť Ameriku a vybudovať komunizmus v 80. rokoch, ktorý predniesol na 22. zjazde KSSZ v roku 1961, vyvolal už len posmech, nespokojnosť a hnev. Prvý pokus protivníkov z politbyra o odstránenie Chruščova v júni 1957 odrazil tento sovietsky vodca s pomocou armády, ministra obrany maršála Georgija Žukova a predsedu KGB Ivana Serova. Vnútri mocenskej elity a v aparáte strany sa však vytvorila silná opozícia, ktorej sa už v októbri 1964 podarilo Chruščova zvrhnúť. Jeho nástupca Leonid Brežnev priniesol roky stagnácie.
