V sobotu petržalské divadlo Aréna otvorilo svoje brány Medzinárodnému festivalu pantomímy Kaukliar `96 a stalo sa jediným kultúrnym stánkom v Európe, ktoré sa bude venovať výlučne tomuto nonverbálnemu druhu umenia. Profesorovi Milanovi Sládkovi sa tak splnil sen, ktorý sníval štyri roky. Preniesť si z nemeckého Kolína do neprívetivej Petržalky svoje dieťa - pantomimický festival GAUKLER, ktorý tam založil pred dvadsiatimi rokmi a okolo ktorého sústreďoval to najlepšie, čo v umení pantomímy existovalo. Aj bratislavský Kaukliar má byť akýmsi seizmografom všetkého zaujímavého, čo sa na pôde pohybového divadla deje. Má podporiť "boom", ktorý tento špecifický žáner v Európe práve prežíva, chce byť stretnutím európskych s ostatnými trendmi pantomímy vo svete. Organizátori si neskromne želajú, aby v Bratislave zapustila korene silná tradícia, ktorá z mesta urobí jedno z centier európskej pantomímy. Tradícia, ktorá by zároveň mohla začať spolunarúšať neslávne známu studenú atmosféru, anonymitu a surovosť "slovenského Bronxu". Za prvý krok k tomuto nie práve najskromnejšiemu cieľu dostal Milan Sládek symbolickú pečať Petržalky od jej starostu a "domáceho pána festivalu" Vladimíra Bajana.
Kaukliar `96 sa koná od 5. do 12. októbra a predstaví sa na ňom - spolu s domácim divadlom Aréna -13 súborov. Za najväčšiu hviezdu festivalu označil Milan Sládek Angličanku Nolu Rae, ktorej sobotňajšie vystúpenie bude zároveň záverečným, bonbónikom bude určite v stredu Japonec Yayoi Hirano. Festival je nepochybne veľkou kultúrnou udalosťou. Jeho kráse a výnimočnosti však určite nepraje dnešná situácia v kultúre, a ani samotné priestory festivalu. Budova na pravom brehu Dunaja, pri Sade Janka Kráľa, kde sa Kaukliar usadil, bola prvým bratislavským divadlom vôbec. Už od roku 1828 slúžila ako letná aréna a vychytený zábavný komplex. Až od konca druhej svetovej vojny sa začala vytrácať z povedomia bratislavskej verejnosti.
Znovuprebudením Arény má byť práve festival Kaukliar. Architekti - autori rekonštrukcie Ján Kodoň a Bohuslav Kraus sa však tesne pred začatím festivalu varovali, že stavebné práce na budove boli násilne urýchľované a Aréna zostala len staveniskom, ktoré nemôže dôstojne, ani bezpečne reprezentovať takú udalosť, akou je medzinárodný divadelný festival. Aréna v sobotu večer - pri svojej premiére - skutočne pôsobila ako stavenisko. Návštevníci sa k vchodu doslova prebrodili blatom a bahnom, ktorému "priali" aj dážď a sychravé počasie. Sčasti ako provizórium vyzerali aj interiéry. Veľmi zvláštne, priam rozprávkovo v tomto prostredí pôsobil samotný Milan Sládek. Silne nalíčený, v mozartovskom kostýme a s kyticou kvetov vyčkával vonku auto, ktoré priviezlo prezidentský manželský pár. Privítal ich na predstavení, ktoré po 28 rokoch vracia pantomímu Aréne aj Bratislave. Slávnostnú večernú udalosť priliehavo vyplnila Mozartova Figarova svadba, pôsobivo inscenovaná s viditeľne vodenými bábkami, v réžii samotného profesora Sládka. Hravosť formy a príbehu, veľkoleposť hudby a citlivé vedenie bábkohercov boli na tento večer štastným výberom. Kaukliar má okrem problémov s priestormi na lesku svojej jedinečnosti, žiaľ, ešte jednu škvrnu. Zrodil sa v dobe, ktorá aj od umelcov vyžaduje zrozumiteľný politický postoj. Tak festival prišiel o vystúpenie divadla STOKA, ktorá sa nechcela dostať pod ochranné krídla ministerstva kultúry. Politiku bolo cítiť aj večer na predstavení. Najdlhší z prejavov mal práve pracovník z ministerstva, ktorý ospravedlnil Hudecovu neprítomnosť (chronickú na všetkých významnejších kultúrnych podujatiach) a plamenne hovoril o kráse pantomímy... Určite som nebola jediná, komu sa žiadalo vypočuť si viac slov od samotného Milana Sládka. Morálnu "záštitu", ktorú tu bolo cítiť, si vyžiadalo ministerstvo za finančné kvapky, ktoré festivalu poskytlo. Logické. Milan Sládek je osobnosť, ktorej veľkosť sa im v súčasnej rozbrázdenej situácii skvele hodí do karát...
