o detí. Tie naše už odrástli, a tak sme si zobrali tohto chlapca, že ho vychováme."

Jej manžel Štefan už viac ako pätnásť rokov píše poviedky a romány z lazov. Ukladal ich do šuplíka a až teraz sa rozhodol vydať svoju prvú knihu. "Píšem len od Vianoc do jari, keď nie je práca na poli," hovorí autor niekoľkých desiatok poviedok. "Chcem, aby po nás, lazníkoch, niečo ostalo. Preto zachytávam osudy a životné príbehy ľudí, čo tu žili a na novobanských lazoch aj zomreli. Sám som sa tu, na Štáloch, narodil, žil a chcem tu i umrieť."

V roku 1901 a 1902 prišiel na Kňazovické lúky pri Novej Bani Jaroslav Hašek. Priatelil sa s dedom Š. Volfa - Volfom Kňazovickým - a možno práve vďaka tejto návšteve slávneho českého spisovateľa sa zo Štefana Volfa - Slameníkova, sedliaka, stal spisovateľ. Spisovateľ, ktorý si nič nevymýšľa a jeho príbehy sú presýtené životnou múdrosťou obyčajných ľudí. "Myslím si, že každý chlap by po sebe mal niečo zanechať. Deti, hospodárstvo, lúku, napísaný text. Teraz mám šesťdesiattri rokov a rozhodol som sa vydávať knihy. Do roku 1973 som bol nezamestnaný, lebo komunistický systém mi to neumožnil. Od tohto roku som sa zamestnal ako kamenár a písať som začal až v osemdesiatych rokoch. Len preto, aby príbehy z lazov neupadli do zabudnutia."

Autor: václav pankovčín (Črtu o spisovateľovi z lazov