"Pesničkové texty som písal od šestnástich rokov. Chcel som sa naučiť písať filmové scenáre. Ale každý prednášajúci si zapálil cigaretu a dve hodiny s nami debatoval, ohováral kolegov, vytiahol z nás klebety o neprítomných žiakoch a bolo po seminári. Po päťročnom štúdiu som nevedel o písaní ani o milimeter viac. Bol som však vytrénovaný debatovať, klebetiť, odborne urážať spolusediacich a polovážne diskutovaťo čomkoľvek na svete. Na VŠMU som omylom vyštudoval
kaviarenskú konverzáciu.
Ak som sa chcel uživiť, musel som pokračovať v písaní
textov." ... spolu s Paľom Hammelom, Prúdmi a Elánom vyslal do slovenského éteru množstvo kultových popevkov. Je Bratislavčan, Bratislava je múza, porozsýpaná v jeho pesničkových textoch. Spolu so spomienkami na mladosť, Slovákmi, láskami, čudákmi a vydedencami spoločnosti vytvorili svet, ktorý našiel miesto v dvoch zbierkach textov Túlavý psík, 69 textov a poviedkovej knihe Paternoster. Precestoval celý svet, vydal o tom dve knihy a sto novinových stránok pre denník SME.
# Sedíme nad vašou knihou 69 textov. Koho zásluhou a ako sa narodila?
"Kniha vznikla z môjho sľubu sebe samému, že aj v dnešnej dobe by mala vzniknúť dôstojne spravená zbierka pesničkových textov. Oslovil som svojich kamarátov, výtvarníka a spisovateľa Ivana Popoviča a jeho syna Dávida a oni s láskou a inšpiráciou priviedli na svet knižku, ktorá ma teší. Popovičove ilustrácie senzačne dopĺňajú texty, miestami ich prevyšujú. A až raz ľudia stratia schopnosť čítať, budú si môcť aspoň pozerať kresby. Na tom, že knižka vyšla, má zásluhu náš prešovský priateľ Jaroslav Šurkala, ktorý má cit pre pekné veci a hlavne vlastnú tlačiareň. Ako hovorieval básnik de la Serna, kniha je vták so sto krídlami, 69 textov má ešte aj dve vrtule, SME a Artfórum. Toto nie je poďakovanie sponzorom, lebo sponzorom som bol v tomto prípade celkom krvismilne ja. Iba malý obraz, ako sa dnes ťažko stavia snehuliak."
# Dávate medzi pesničkový text a báseň výraznú deliacu čiaru?
"Raz mi chcela jedna redaktorka polichotiť a povedala, že čítala moju zbierku básní Túlavý psík. Chcela mi tým dať najavo, že moje texty sa miestami ocitli vo vyššej ligovej súťaži. Ale báseň nie je vyššou formou textu. Sú to dva samostatné žánre. Dve armády, ktoré majú vlastných pešiakov, dôstojníkov aj generálov. Aj veľmi dobrí slovenskí básnici z akýchsi metafyzických príčin skúšali písať pesničkové texty a veľmi im to nešlo. Istý čas tu bola nevlastná dcéra Bratislavskej lýry - Malá poetická lýra a tam na objednávku ministerstva kultúry vznikali umelé spojenia renomovaných básnikov a skladateľov. Boli to mŕtvo narodené deti, ktoré neprežili večer svojej premiéry."
# Nikdy ste tú hranicu text-báseň netúžili prekročiť?
"V živote som napísal asi päť slabučkých básní. Takých tvorcov, ktorí vedeli písať básne, ako sa patrí a aj dobré texty, je strašne málo. Kamil Peteraj a Dano Hevier. Písať pesničkové texty sa dá naučiť. Ale písať dobrú poéziu, to je zvláštna schopnosť produkovať hudbu bez hudby. Je to nadprirodzená schopnosť ako jasnovidectvo alebo telepatia. Ak chcete vedieť, o čom hovorím, prečítajte si Válka a Seiferta, Rilkeho."
# Necíti sa textár niekedy ako otec, ktorému muzikanti z náručia odobrali novonarodené dieťa?
"Nemám veľmi v láske paralelu akejkoľvek tvorby s deťmi. Viete, to: mám ich rovnako rád, sú ako moje deti... Lepšie sa mi páči iná hláška: Pri rozvode sa nikdy nesúďte o deti, počkajte, kým za vami prídu sami. Pesnička je tímová práca, vždy stál na pódiu spevák a všetci verili, že tie slová sú jeho, že vytryskli z jeho srdca. Je ideálne, ak áno, ale je výborné, ak sú z môjho písacieho stroja, no z úst Joža Ráža alebo Pavla Hammela plynú, akoby boli ich. Vtedy, to je také magické slovo, VTEDY som bol schopný za tých dvoch písať aj listy ich frajerkám a nespoznali by to."
# Čo je tým spojivom, ktoré musí existovať medzi vami a ľuďmi, ktorým píšete texty?
"Robiť s niekým pesničky, to je veľmi intímna záležitosť. Málokto tuší, že keď vám odovzdá pásku s muzikou, dokonale sa otvorí. Na páske s jednoduchým nápevom je ten človek ako na operačnom stole. Buď tam to srdce textu bije, alebo nie. S Rážom a Hammelom sme boli spolupáchatelia svojej mladosti. Viete, ako vzniká sekt? Kvasinky požierajú cukor, debatujú medzi sebou o zmysle života, a len tak mimochodom produkujú šampanské. Naše pesničky boli vedľajším produktom toho, čo Hammelov otec raz nazval ,zúriť až do rána`. Boli sme veľmi veselé kvasinky."
# Napĺňalo vás písanie pesničiek? Bola to vaša hlavná činnosť alebo ste ich písali popri inom?
"Pesničky patria s rozprávkami, povesťami, mýtmi a anekdotami k prapolievke každého národa. Viem, viem, ľudová hudba... Ale tá prapolievka nikdy nie je dovarená. Nám napríklad chýba dobrá, všeobecne prijatá narodeninová pesnička a aj nekonečný popevok typu ,Pes jitrničku sežral`. K tej vážnosti autorstva pesničiek. Nikdy neberiem vážne seba, ale vždy beriem vážne to, čo robím. Rozdiel medzi napísaním dobrého románu a hitovej pesničky je ako zabehnúť svetový rekord v maratóne a v šprinte na sto metrov. Kto je väčší atlét? Bikila alebo Lewis? Niekedy by sa mohlo zdať, že pop-music vymysleli predvčerom v Anglicku. Ale skladanie piesní je popri love, tesárstve, kamenárstve, kováčstve a poľnohospodárstve veľmi pradávna činnosť. Spevom a tancom sa ľudia prihovárali bohom, aby si vypýtali plodnosť pre ženy, úrodu pre polia a hojný lov. Skladanie piesní je šamanský kšeft a dotyčný musí mať tam hore protekciu, aby zdvihli slúchadlo, keď im zatelefonuje. Dobrý text je tisícwattová žiarovka páliaca do slnečného dňa."
# Na prebale knihy 69 textov sa hovorí, že všetky tie riadky napísali vaši starí rodičia a rodičia. Boli iba oni živnou pôdou pre vaše texty?
"Som autobus plný svojich predkov. A moje oči sú predné sklá autobusu. Písali to za mňa mnohí. A najmä dievčatá. Najdôležitejší okamih nie je ten, keď my vstupujeme do dievčat, ale keď ony vstupujú do nás, ako plamienok do lampy... Profesionálne ma ovplyvnil Jiří Suchý. On objavil to, čo je teraz na počítačoch bežné - nejaký veľký program sa dá zbaliť na úplné minimum a potom znovu rozbaliť do úžasnej hry. To robil Jiří Suchý s textmi: dokáže v pár veršoch zbaliť a znova rozbaliť celý svet. Pesnička ,Jó, to jsem ještě žil` je žalm akéhosi budúceho náboženstva."
# Hovorievate o sebe, že máte absolútnu nechuť po moci, a neviete čo s veľkým množstvom peňazí. Ako sa ako človek na obrazovke vyrovnávate s ďalším fenoménom - úspechom?
"V basketbale som sa naučil jednu vec: či vyhrám, alebo prehrám, musím byť na ihrisku rovnakých štyridsať minút. Tak to už radšej vyhrávam. O popularite sa vraví, že je odmenou za usilovnosť a trestom za talent. Písať texty má tú výhodu, že človek je populárny a pritom ho nikto nepozná. Ale obrazovka si vašu tvár prisvojí a milión jej kópií rozpošle do súkromných miestností. Ale u nás to nie je také nebezpečné. Veď pol Slovenska si myslí, že Gala Borisa Filana uvádza Oliver Andrássy."
# Ako je to s vami a trémou pred kamerou?
"Tréma pomáha produkovať adrenalín. Žiaľ, ja ju už nemám, prišiel som o ňu a je mi za ňou ľúto. Už som si aj zvykol na predstavu, že sa budem na seba pozerať, hoci to neznášam. Mojím najväčším trestom je sedieť dvanásť hodín v strižni, sledovať seba a svoje chyby."
# Akú životnosť Gala predpovedáte?
"Naplánoval som si veľké vianočné Gala ako posledné, s Petrom Michalicom, Martinom Babjakom, českou opernou špičkou Dagmar Peckovou, s Mariánom Lapšanským, Júliusom Satinským... Skončiť v plnej paráde. Ale pri bilancovaní sa objavili resty. Som dlžný jedno Gala režisérovi Miloslavovi Lutherovi, Marike Gombitovej (to si neodpustím), nášmu najlepšiemu entertainerovi, dirigentovi Ondrejovi Lenárdovi, cyklus Gala by nebol kompletný bez Juraja Kukuru."
# Je knihou 69 textov etapa Filan-textár uzavretá?
"Nie, raz sa k textom vrátim, možno onedlho. Už sa mi znova snívajú slogany, ale do rána ich zabudnem. Robiť pesničky je mágia, majú odomykaciu moc kľúča a priťahujúcu moc háku. Okrem sloganov sa mi objavujú v novinách zvláštne správy, ktoré sú predzvesťou pesničiek. Napríklad: Dieťa kuriérom mafie. Kocúr záchrancom rodiny. Diviak v meste. Alebo správa o tom, že Ján Pavol II. povedal na verejnej audiencii o sv. Petrovi, že bol náladový a namyslený. To sú určite dáke šifry, ale zatiaľ neviem, od koho a čo znamenajú."
# Čo ste dnes, keď nie - aspoň zatiaľ - textár?
"Každý sme kompromisom toho, čo by sme chceli byť, čím by sme mohli byť, akú máme odvahu pytliačiť za hranicami svojho talentu. Kým sa mi naplnia batérie, tak uvažujem, že by som mohol prednášať na škole alebo byť kazateľom, ale som na to lenivý. Vyžaduje si to priveľa neopätovaného úsilia a preháňania. Podľa mňa sa mi stala taká vec, že ja som už povolaním Boris Filan. Keď som laicky vyhodnotil všetky náboženstvá, dospel som k názoru, že najviac útechy prináša zmysel pre humor. Keď sa ma niekto opýta, čo robím, tak hovorím - pomáham budovať chrám srandy na Slovensku. No, chrám... Aspoň kaplnku..."
